Je to aj môj hriech záver

12. dubna 2011 v 15:42 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Maroš sedel v kuchyni Hoffmanovcov a opierajúc sa o Jurajovo plece čakal na Lauru.
"Čo jej povieme?" spýtal sa ticho.
"Neviem," povedal Juraj a tuhšie ho objal. Dom bol prázdny, takže nemuseli nič predstierať. "Neviem." Marošov napätý sluch zachytil zvuk auta na príjazdovej ceste. Ktosi vypol motor a v zámke zaštrngotal kľúč.
"Laura..." zašepkal Maroš a zaboril si tvár do jej vlasov. S nepríjemným pocitom si spomenul na podobnú scénu spred mesiaca. Lenže vtedy odchádzala. Prekvapene pozrel na Juraja objímajúceho sestru. Musíš jej to povedať, hovorili jeho oči.
"Laura," ozvala sa jej mama. "Urob si niečo jesť. My s otcom ti odnesieme veci hore." Juraj ešte raz dôrazne pozrel na Maroša.
"Musím cvičiť," zamumlal a už ho nebolo. O chvíľu sa zhora ozývali nádherné tóny Mozartovej Malej nočnej hudby.
"Toto mi chýbalo," povedala Laura. "Toto a ty." Pokúsila sa ho pobozkať, no on sa odtiahol.
"Musím ti niečo povedať."
"Áno?" spýtala sa trochu dotknuto.
"Vieš, kým...kým si bola preč veľa sa toho zmenilo. Ja som sa zmenil. Obávam sa, že už nebudeme môcť byť spolu." Laura prekvapene otvorila ústa.
"Ty sa so mnou rozchádzaš?" zašepkala ublížene. "Nie som dosť pekná alebo čo?"
"Nie, nie, Laura, si nádherná," ubezpečoval ju. "A som presvedčený, že jedného dňa bude s tebou nejaký chlapec veľmi šťastný. Ale obávam sa, že pre mňa teraz nie je dosť pekné žiadne dievča, ak vieš, čo tým myslím."
"Čo.... čože?"
"No, Laura, nie je to tým, že nie si pekná. Páčiš sa mi, naozaj. Ale nie viac ako predavač hotdogov na našej ulici a... tvoj brat." Laura naňho chvíľu nemo hľadela a potom zdesene vykríkla. Maroš zalapal po dychu. Krik neprestával. Husle stíchli a Juraj sa vrútil do izby v tesnom závese s mamou a otcom.
"Čo sa stalo?" vykríkla pani Hoffmanová ledva prehlušiac svoju dcéru. Maroš krútil hlavou a cúval až kým nevrazil do Juraja. On ho zachytil a pritisol k sebe. Laurin otec niekam zmizol. Až keď začuli na dvore húkačku pochopili, že zavolal sanitku. Vzápätí dnu vtrhli dvaja obrovskí muži v bielych plášťoch a schytili brániacu sa Lauru. Manželia Hoffmanovci ich bez slova nasledovali. Juraj sa ani nepohol. Keď sa za nimi zavreli dvere, posadil omráčeného Maroša na stoličku a pokrútil hlavou.
"Povedal si jej o mne?" spýtal sa ticho. Maroš prikývol. "To si nemal. Pamätáš ako sa bála, že sa jej chcem votrieť do života? Že jej ho chcem ukradnúť? Urobil som to."
"Čo teraz?" zašepkal Maroš. Juraj ho objal.
"Ja neviem," povedal. "Ale teba sa nevzdám. Nikdy."
Asi o tri hodiny sa Hoffmanovci vrátili. Bez Laury. Juraj ho stále objímal, ani sa nepokúšal niečo zakrývať.
"Čo si jej povedal?" oborila sa naňho Jurajova matka. "Čo si jej urobil?"
"Mama," zašepkal Juraj. "Laura.... čo je s ňou?"
"Zbláznila sa! Zbláznila sa kvôli tomuto tu a..." zmĺkla, lebo si všimla synovu ruku objímajúcu Maroša. "Čo to má znamenať?" spýtala sa zdesene.
"Ja ho ľúbim, mama," povedal Juraj jednoducho. "A Laura sa to dozvedela, preto..."
"Von!" vykríkla hystericky pani Hoffmanová. "Von z môjho domu! Aj ty!" ukázala na Juraja. "Je mi jedno kam pôjdeš. Padaj!"
"Choď k autu," zašepkal Juraj Marošovi. "Počkaj na mňa." Maroš poslúchol. Ani nie o päť minút vyšiel Juraj s husľami na chrbte a kufrom v ruke. Mlčky nasadli do auta a Juraj naštartoval.
"Čo chceš robiť?" spýtal sa Maroš, keď zastali pred jeho domom.
"Máš doma mamu?"
"Nie, ale čoskoro sa vráti."
"To mi vyhovuje," vyhlásil Juraj. "Pozveš ma dnu?" Nečakal na odpoveď a vykročil k dverám ťahajúc za sebou kufor.
"Myslíš, že ťa schovám v pivnici, alebo čo?" zasyčal Maroš. Juraj ho ignoroval a bez zaváhania vybral spod kvetináča kľúč.
"To nie je veľmi dobrá skrýša," povedal odomykajúc.
"Čo chceš robiť?" spýtal sa Maroš rezignovane hľadiac na Jurajov kufor.
"Domov ísť nemôžem, to je jasné."
"Áno, ale..."
"Maroš, som doma," ozvalo sa odo dverí. Juraj sa prívetivo usmial na prekvapenú pani Eitnerovú a rozhodne k nej natiahol ruku.
"Juraj Hoffman," predstavil sa. "Nový nájomník. Volali sme si, samozrejme." Marošova matka prekvapene zažmurkala.
"Asi som zabudla. Povedali ste Hoffman? Maroš," oslovila syna. "Nevolala sa tak tá tvoja priateľka? Laura Hoffmanová?"
"Laura?" spýtal sa Juraj skôr ako stihol Maroš zareagovať. "Nepoznám žiadnu Lauru. Asi to bude len zhoda mien. Je mi to trápne, ale myslím, že som zabudol ako sme sa dohodli na nájomnom." Pani Eitnerová prekvapene vysypala sumu, na ktorej sa, prirodzene nedohodli. Juraj pokojne prikývol.
"Maroš," oslovila ho mama. "Ukáž pánovi Hoffmanovi Tininu izbu. Teda už vlastne jeho." Maroš prikývol a odviedol Juraja hore.
"Kde vezmeš prachy na nájomné?" spýtal sa Maroš zvaliac sa na Tininu posteľ.
"Nájdem si prácu," vyhlásil Juraj. "Budem hrať na svadbách, alebo..."
"Ale to si predsa nechcel." Juraj sa mierne usmial.
"Ja chcem hlavne byť s tebou."

Juraj si skutočne začal hľadať prácu, no nemal taký úspech aký očakával. Asi po týždni neúspešného hľadania sa rozhodol, že navštívi Lauru. Je to predsa jeho sestra a Maroš mu nemôže zazlievať, že ju chce vidieť. Privítala ho usmiata mladá sestrička a bez dlhých rečí ho odviedla k Laure. Jeho sestra sedela na posteli a nemo civela do steny. Juraj na ňu chvíľu mlčky hľadel, no potom vytiahol husle a začal hrať. Laura nijako nezareagovala na známe tóny, ale on neprestal. Keď dohral otvoril oči a ospravedlňujúco pozrel na mladú doktorku stojacu vo dverách.
"Mala ju rada," vysvetlil. "Ale zdá sa..."
"Nie, to je skvelé," povedala doktorka s úsmevom. "Nechcete u nás pracovať? Viete, viesť muzikoterapiu. Možno by jej to pomohlo. A nielen jej." Juraj prekvapene, ale šťastne súhlasil a sľúbil, že zajtra určite príde. Má prácu! A bude s Laurou. Maroš sa nikdy nesmie dozvedieť, čo robí.
Juraj vošiel do Marošovej izby s vopred pripravenou lžou.
"Mám prácu, môj malý princ," zavolal veselo. Maroš sa mu šťastne vrhol okolo krku.
"A čo budeš robiť?" spýtal sa bozkávajúc mu tvár.
"Som súčasťou orchestra, ktorý hráva pri rôznych slávnostných príležitostiach," zaklamal Juraj pokojne. Táto lož nikdy nemala prasknúť. Juraj každý deň odchádzal z domu okolo siedmej a husľami na chrbte a notami pod pazuchou.
No asi o mesiac sa rozhodol Lauru poctiť svojou návštevou iný starý známy. A to nemal robiť.
"Och, samozrejme, že ju navštevujú," odpovedala sestrička na jeho otázku. "Jej brat vedie muzikoterapiu."
"Jej brat..." zašepkal Maroš zdesene.
"Juraj!" vykríkol len čo otvoril dvere. "Takže ty chodíš... ty chodíš za Laurou. Si tam každý deň a..." Juraj zhrozene otvoril ústa.
"Maroš... je to moja sestra..."
"Áno," prikývol Maroš. "Tvoja sestra... ale ona ti bude pripomínať môj hriech a..."
"Je to aj môj hriech," šepol Juraj. "Náš!" Maroš naňho zmučene pozrel a vybehol von.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tete Tete | Web | 14. května 2011 v 21:41 | Reagovat

Čaf Lucka:D V prvom rade ti chcem povedať, že tú poviedku milujem a v druhom rade, že si ma sfanatizovala tak som si založila blog aj ja:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama