Je to aj môj hriech 3. časť

11. dubna 2011 v 19:23 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Maroš vôbec nevedel ako prežil ten jeden deň do Laurinho odchodu. Nebolo to preto, že ju uvidí- alebo preto, že ju mesiac neuvidí. Nie, tešil sa, že uvidí jeho. Laurino lietadlo odlietalo o desiatej z Terezinho letiska. Maroš bol hore už od šiestej. Hodil do seba raňajky a zvyšok času sa nervózne ponevieral po dome. Cestou na letisko sedel natlačený vzadu v aute tak blízko pri Laure až mu to bolo nepríjemné- no nie kvôli obmedzenému priestoru. Laura mu pevne stískala ruku a rovnakou silou mliaždila aj Jurajove dlhé biele prsty. Maroš sa sústredil na dýchanie, lebo počas 20- minútovej cesty v malom "chrobákovi" ho už chytala klaustrofóbia. Keď konečne uľahčene si vydýchol a objal Lauru, ktorá sa mu vrhla okolo krku. "Budeš mi chýbať," šepkala.
"Ja viem," Maroš ju nemotorne hladkal po chrbte. "Viem." Laura sa od neho odtrhla. V očiach mala slzy, keď si zaborila tvár do bratovho pleca.
"Postaraj sa mi oňho. A nieže sa o niečo pokúsiš," usmiala sa cez slzy a odstúpila. Vzápätí sa na ňu vrhli rodičia a v objatí ju odviedli k lietadlu. Maroš sa nesmelo usmial na Juraja.
"Tak odišla."
"Áno," prikývol Juraj. "To čo som povedal platí. Tento mesiac si užiješ," sľúbil. Maroš prikývol. Uprene naňho hľadel a rozmýšľal, čo by cítil, keby ho pobozkal. Teraz, keď si už bol istý, že...
Juraj pozrel na hodinky.
"Je štvrť na jedenásť. O tretej pre teba prídem. Dnes patríš mne."
"Ty prídeš k nám domov?" spýtal sa Maroš neveriacky. Juraj pokojne prikývol.
Počas spiatočnej cesty obaja mlčali. O tretej... rozmýšľal Maroš dívajúc sa za červeným autom miznúcim v diaľke. Zovrelo mu žalúdok. Tú fašírku na obed asi nezje.

"Odchádzam," oznámil Maroš, keď začul zvonček pri dverách. Bol presný.
"Maj sa," zavolal hlas s neurčitou intonáciou. Juraj ho čakal pri krásnom čiernom Mercedese. Maroš otvoril ústa, čím vyvolal na jeho tvári úsmev. "Dnes patríš mne. Si ochotný mi veriť?"
"Čože?"
"Uvidíš," povedal Juraj baviac sa na jeho prekvapenom výraze. "Nastúp, prosím ťa."
Maroš bez rozmýšľania poslúchol. Juraj si sadol vedľa neho a naštartoval. Motor tichučko zapriadol a auto sa pohlo.
"Kam ma vezieš?" spýtal sa Maroš.
"To je prekvapenie," odvetil Juraj a sústredil sa na šoférovanie. Zrazu prudko zrýchlili.
"Chceš nás zabiť?" zvolal Maroš krčiac sa na sedadle. Juraj sa zasmial a pozrel naňho.
"Nie, chceme ti s Paulom ukázať, čo dokáže."
"Kto je Paul?" spýtal sa Maroš, ktorému sa trochu uľavilo, keď Juraj znovu hľadel na cestu.
"Tento krásny malý zázrak," vysvetlil Juraj a pohladil kožený volant.
"Tvoje auto má meno?"
"Uhm."
"Ty si totálny blázon."
"Áno, som blázon," súhlasil Juraj. "Do teba." Maroš naňho pozrel, no na túto poznámku radšej nereagoval.
"My ideme von z mesta?" spýtal sa zdesene, keď stromy okolo začali hustnúť.
"Áno," povedal Juraj nedbanlivo. "Povedal si, že mi veríš."
"No to hej, ale..."
"Ale no tak! Nejdeme ďaleko. Ešte takých päť minút." Maroš pozrel na hodinky blikajúce na zapnutom rádiu. Presne o päť minút zastavili a Maroš zrazu vedel, kde sú. Heldeburg sa vypínal k slnku v celej svojej kráse neporaziteľnej stredovekej pevnosti. Naposledy tu bol pred siedmimi rokmi s rodičmi. Pamätal si vôňu neďalekého lesa a vody z priekopy, ktorá chránila hrad pred nepriateľmi.
"Chceš mi dať prednášku z histórie?" Juraj sa zasmial.
"Budem ti rozprávať rozprávky," povedal a žmurkol naňho.
"Povieš mi konečne, prečo sme tu?" spýtal sa Maroš, keď ho Juraj ťahal úzkou cestičkou k hradu.
"Sadni si a počúvaj, môj malý princ." Maroš poslušne klesol na malý kameň a čakal. "Povedal som, že ti budem porozprávam rozprávku, no nebudú to príbehy, ktoré sa čítajú deťom pred spaním. Bude to príbeh tohto hradu. Príbeh, ktorý si pamätajú len tieto múry."
"Čože?"
"Na Heldeburgu žil kedysi ctihodný pán Franz von Heldeburg. Jeho manželka Izabela bola povestná svojou krásou a dobrotou. Milovali sa, no k šťastiu im chýbalo dieťa, ktoré ani po troch rokoch neprichádzalo. Začiatkom štvrtého roka napadli našu krajinu Francúzi a Franz odišiel brániť česť a život svojho kráľa. O osem mesiacov sa mu narodil syn. Malý Rudolf bol krásny chlapec, ktorý zdedil jantárové oči svojej matky. Zanedlho sa do Heldeburgu začali zbiehať príbuzní zo všetkých kútov sveta. Dieťa bolo pokrstené bez prítomnosti otca. A vtedy sa v hlavách švagrov a švagrín, ktorým bratova pekná žena vôbec nebola po vôli zrodil vražedný plán. Je príliš pekná, aby bola dobrá. Takýmito a podobnými rečami sa snažili ospravedlniť svoje hanebné konanie. Keď sa gróf vrátil z vojny, tvrdili mu, že kým on riskoval život jeho žena liezla z jednej postele do druhej. Franza nepresvedčilo Izabelino ubezpečovanie, že to všetko je hnusná lož. Povedal si, že nechá o všetkom rozhodnúť súd. Odsúdili ju na smrť. Musela skočiť spolu so svojim dieťaťom, ktoré bolo plodom hriechu, z najvyššej hradnej veže. Ak je nevinná Boh ju zachráni. Ak nie, umrie a navždy zmyje svoju hanbu z manželovho mena. Na vykonanie rozsudku sa prišlo pozrieť skoro celé mesto. Izabela, vedomá si svojej neviny, prosila Nebo o záchranu. Vrhla posledný pohľad na Franza, ktorého tvár bola znetvorená hnevom a akýmsi krutým zadosťučinením a so synom v náručí skočila dolu. No nik ju nevidel dopadnúť. Namiesto toho vyletela do vzduchu a v nádherných bielych šatách z dieťaťom na rukách vyzerala nadpozemsky krásne. No niečo sa predsa len so strašným hlukom zrútilo do priepasti. Boli to hlavy zloprajných príbuzných s vyplazenými jazykmi. Hovorí sa, že tí čo sú spravodliví a nie sú maloverní môžu aj dnes počuť ich strašný nárek. Gróf sa už nikdy neoženil a vedomý si svojho strašného omylu dožil svoj život v kláštore."
"Ale prečo mi to hovoríš?" spýtal sa Maroš. "Stále nerozumiem, prečo si ma priviedol práve sem."
"Keď som tu ešte býval. Skôr než som odišiel, alebo- ako hovorí Laura- ušiel, chodil som sem komponovať. Počúval som dávno zabudnuté príbehy tohto hradu. Príbehy, ktoré znova ožívali v mojej hudbe. Toto tu je moja minulosť. Priviedol som ťa sem, aby si ju spoznal. A teraz chcem ja spoznať tú tvoju. Rozprávaj, malý princ, rozprávaj a ja budem počúvať."
"Niet veľmi čo povedať. Ja nerozprávam príbehy starých hradov. Môj život je úplne obyčajný. Alebo aspoň bol, kým si sa nezjavil ty. Mám dve staršie sestry, ktoré odtiaľto zdrhli hneď po maturite. Teraz študujú v Bruseli. Už sa nevrátia. Vieš vôbec nechápem, prečo si sa vrátil ty. Vo Viedni by si určite ľahšie našiel prácu."
"Áno, zvažoval som to. No keby som sa nevrátil nespoznal by som teba." Juraj sa sklonil a zľahka ho pobozkal na vlasy. "Tu nás nikto neuvidí," povedal, keď si všimol jeho rozpaky.
"Nikto," vydýchol Maroš.
Prežili krásne popoludnie a Maroš si bolestne uvedomil, že ho skutočne miluje. No nemôže to pokračovať. Chodí predsa s jeho sestrou! A Laura sa o mesiac vráti...
"Mali by sme už ísť." Juraj ukázal na oblohu. "Bude pršať." Maroš prikývol a pobral sa k autu. "Nič si mi nepovedal, malý princ, no zajtra sa už z toho nevykrútiš. Chcem poznať minulosť toho koho ľúbim."
"Malý princ," zopakoval Maroš hľadiac pred seba. "Prečo ma tak voláš?"
"Pretože si hrdinom najkrajšej rozprávky akú poznám. Mojej rozprávky."
"Prečo ja?" zašepkal. "Čo na mne vidíte? Aj Laura, aj ty."
"Nejde o to, čo na tebe vidíme. Ja ťa milujem. A Laura tiež. Dúfal som, že na teba zabudne v tom Paríži. Ale začínam si myslieť, že to nie je možné."

Odvtedy sa stretávali každý deň. Juraj ho brával do kina a divadla, alebo spolu len tak sedeli v parku a čítali knihy. Maroš bol dokonale šťastný. Juraj bol ochotný urobiť pre svojho priateľa čokoľvek. Preto, keď chcel ísť Maroš na Veľkonočnú nedeľu do kostola stisol svoje ateistické pery a nepovedal nič.
"Drahí bratia a sestry...." To teda bude nuda, pomyslel si Juraj, keď sa chrámom rozľahol farárov spevavý hlas. Viac už nebol schopný vnímať a upriamil svoju pozornosť na okno, ktoré Maroš nedávno rozbil. Už ho opravili. "A preto prosme nášho Zmŕtvychvstalého Pána Ježiša Krista, aby ukázal správnu cestu všetkým blúdiacim." Ten ale kráka, v Superstar by určite pohorel. "Všetkým homosexuálom, ktorí hľadajú šťastie v hriešnom zväzku." Z Marošovej tváre zmizla všetka krv. V Jurajovi vzkypel pri pohľade na svojho bledého priateľa hnev.
"Vypadnime odtiaľto," povedal a ani sa neobťažoval stíšiť hlas. Všetci na nich pozreli. Juraj sa sklonil a pobozkal Maroša na pery. "Tak teda skončíme v pekle." Juraj ho s úsmevom ťahal von.
"Čo si to urobil," zašepkal Maroš a klesol na lavičku pred kostolom.
"Naštval ma," vysvetlil Juraj jednoducho.
"Ale čo keď to niekomu povedia.... čo naši rodičia a Laura... Nebojíš sa, že to vaši zistia?"
"Čože?"
"No, že zistia ..."
"Čo? Že som gay? Oni to už vedia."
"Ako?"
"Laura im povedala. Nachytala ma s jedným čelistom. Mali sme cvičiť na koncert, ale poviem ti, že hudbe sme sa teda nevenovali."
"Ale..."
"Ale? Tí ľudia sa budú ešte mesiac červenať a rozhodne nič nepovedia."
"Maroš," ozvalo sa odo dverí. "Nenechaj sa zlákať na zlú cestu. Si taký dobrý chlapec."
"Na zlú cestu?" zopakoval Juraj. "Existuje len jedna správna cesta do Neba, na Zemi ju voláme láska. To by ste mali vedieť, otče."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Simi Simi | 11. dubna 2011 v 19:48 | Reagovat

..malý princ ♥♥♥ spomínaš tu samé dobré veci :)a tiež: "Existuje len jedna správna cesta do Neba, na Zemi ju voláme láska. To by ste mali vedieť, otče." - to je veta, ktorú si budem pamätať aj o sto rokov.. krásna.. :)neviem sa dočkať posledného dielu xD

2 Lucy Lucy | 11. dubna 2011 v 19:52 | Reagovat

smarim ti ho tam hned?:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama