Je to aj môj hriech 2. časť

8. dubna 2011 v 16:19 | Lucy |  Keď nás kopne múza
"Vodu..." zachripel, keď sa prebral. Bola to inštinktívna reakcia. Zvieracia. Žiaden strach. Nič len smäd. Ktosi mu nadvihol hlavu a pridržal pri ústach pohár. "Kto si?" zašepkal Maroš, keď začal znova reálne uvažovať.
"Mám zasvietiť?" spýtal sa pokojný hlas. Maroš prikývol.
"Áno," doložil, keď si uvedomil, že cez tmu asi sotva vidieť jeho súhlasné gesto. Ozvalo sa šťuknutie a izbu zalialo ostré žlté svetlo. "Vypni to!" sykol Maroš zakrývajúc si oči. Svetlo mu spôsobovalo bolesť. Ďalšie šťuknutie a znova sa ocitli v tme. No aj tá chvíľa stačila Marošovi na to, aby si všimol vysokého chalana sediaceho v kresle pri posteli. Tvár ako z reklamy a zvlnené hnedé vlasy stiahnuté gumičkou. "Ja ťa poznám," zvolal hľadiac tam, kde predpokladal, že sedí.
"To si nemyslím," vyhlásil chalan. "To, že si ma dvakrát videl, neznamená, že ma poznáš. A buď, prosím ťa, tichšie. Zobudíš Lauru." Lauru? No jasné! Už presne vedel kto to je. Laurin príťažlivý brat. Dôvod, prečo sa dnes opil.
"Čo tu robím? Čo to má...?"
"No neviem," začal Juraj nasilu sústredeným hlasom. Maroš nevedel, či si z neho uťahuje. "Takže, aby som bol presný. Odpadol si mi do náručia potom, čo ťa tvoji "priatelia" nechali stáť pri kostole. Predpokladám, že to okno si rozbil ty, však? Keby som ja takto znesvätil Boží chrám utekal by som kadeľahšie. Ale tebe sa asi zdalo vhodnejšie ešte ho aj ovracať," hovoril Juraj pobavene.
"Nepamätám sa, že by som šablil," vyhlásil Maroš.
"No, vieš, vzhľadom na to koľko si toho asi vypil, prekvapuje ma, že si vôbec niečo pamätáš."
Pamätám si tvoje svalnaté ramená a korenistú vôňu tvojho potu, pomyslel si Maroš, no nahlas nepovedal nič. Chvíľu bolo ticho.
"Nepovedz to Laure," šepol Maroš. Juraj sa zasmial.
"Neboj sa, som ako hrob. No Laura tiež nie je svätá. Nemyslím si, že by jej to vadilo. Okrem toho som si istý, že cirkev má dosť peňazí na zasklenie jedného okna, takže inkvizície sa báť nemusíš."
"To nie je smiešne, čo ak sa Laura zobudí, keď budem odchádzať?"
"Ty chceš odísť?" spýtal sa Juraj naoko prekvapene.
"Mám spať tu?" Maroš sa zatváril znechutene. Juraj si všimol jeho výraz a vybuchol do smiechu.
"Nič si nevšimne, pretože vylezieš oknom."
"Oknom?" Hnus vystriedalo zdesenie. "Sme na poschodí!"
"Áno oknom. Inak by si mohol zobudiť našich a ktovie čo by si potom mysleli."
"Čo by si mali myslieť?"
Jurajov výraz stvrdol: "To je jedno. Proste vylezieš oknom. Zlezieš po našom dube. Keď som bol v tvojom veku, utekal som tade na diskotéky." Maroš napokon súhlasil. "Á, Maroš," ozval sa Juraj otvárajúc okno. "Potrebujem sa s tebou porozprávať o Laure."
"Tak hovor," Maroš ochotne vliezol naspäť do izby.
"Nie tu," Juraj pokrútil hlavou. "Choď domov. Vyspi sa a osprchuj," povedal trochu vraštiac nos. "Stretneme sa o tretej v parku, ak ti to vyhovuje." Maroš prikývol a rýchlo zliezol dolu. Ani si nepamätal ako sa dostal domov. Nejasne si spomínal na maminu nahnevanú tvár. Vedel, že po ňom kričala, ale jeho mozog nedokázal premeniť tie zvuky na slová. Dovliekol sa do svojej izby a ľahol si, hoci pochyboval, že zaspí. Napokon to vzdal a natiahol sa po mp- trojke. Pustil HIM. Drahá, predstieraj, že naše nebo stojí za čakanie. Stisol zuby. Znova a znova si opakoval túto časť refrénu. Počul ju, aj keď vypol hudbu. Predstieraj, že naše nebo stojí za čakanie. Naše nebo, opakoval ticho. Moje a Jurajovo. Teraz už nič nepredstieral. Dnes by to nedokázal. Znelo to šialene. No dnes vedel, že je tak trochu šialený. A bolo mu to jedno. Nevedel ako dlho tam ležal. Nevedel, kedy začalo do izby prúdiť jasné slnečné svetlo. Nevedel to lebo nakoniec predsa len zaspal.
Zrazu sa prudko strhol. Zhlboka dýchal ako po zlom sne. No jemu sa nič nesnívalo. Pozrel na hodinky. Za desať dve. Ak chce stihnúť Juraja, musí si švihnúť. Vletel do kúpeľne a pustil ľadovú vodu. To ho preberie. Prehrabol si mokré vlasy a rozmýšľal. Tak veľmi si prial byť ako táto voda. Taký chladný, keď ho uvidí. Tak veľmi si prial, aby necítil... aby... Drkotali mu zuby a on si uvedomil, že to, čo mu steká po tvári nie je len voda. Rýchlo sa obliekol. Celý sa triasol. Rozhodne bude chladný. Aspoň na dotyk. No prečo by sa ho mal dotknúť? Znova pozrel na hodinky. Stratil dvadsaťpäť minút. Dvadsaťpäť minút v ľadovej vode. To by malo stačiť. Zbehol do kuchyne a postavil vodu na čaj. No vzápätí si to rozmyslel a vybral z chladničky kofolu. Čaj je príliš teplý. Vlažná voda skončila v umývadle. S fľašou ľadového nápoja v ruke sa pobral k dverám. Raňajky si odpustil. Keď otvoril dvere, prekvapilo ho aká je zima. Rýchlo sa vrátil do svojej izby a zobral prvú mikinu, ktorá mu prišla pod ruku. Chladný, pomyslel si krčiac sa pred prudkými nárazmi vetra. Zhlboka sa nadýchol a pridal do kroku. Meškal. Juraj naňho pokojne čakal. Maroš sa striasol. Bol ešte krajší ako si ho pamätal. Usmial sa a ukázal na svoju bundu, ktorú rozprestrel na lavičku. Maroš si sadol a snažil sa nehľadieť na svaly, ktoré sa mu črtali pod tenkým čiernym tričkom. Nie je mu zima?
"Ahoj," povedal ticho hľadiac pred seba.
"Ahoj," odzdravil Juraj veselo. "Nebolí ťa hlava?"
"Trochu." Maroš si až teraz uvedomil tupé dunenie v spánkoch.
"Mal si si vziať panadol."
"Nechcel si sa rozprávať o Laure?" spýtal sa Maroš trochu urazene. Nechcel spomínať na včerajšiu noc.
"Prepáč," ospravedlnil sa Juraj. Chvíľu naňho hľadel a potom sa jemne dotkol jeho ruky. "Prepáč," zopakoval. Maroš sa zdesene odtiahol. Chladný, šepkal nečujne. No Jurajova ruka bola ešte studenšia ako tá jeho. A vedel, že elektrizujúca horúčava, ktorá ním pri jeho dotyku prešla nemá nič spoločné s telesnou teplotou ani jedného z nich.
"Takže, Laura..." vydýchol.
"Áno, ona... myslím, že ma nemá rada," hovoril Juraj. "Teda, niežeby ma neznášala, ale myslím, že sa ma bojí. A ja neviem prečo."
"Áno," prikývol Maroš, ktorý si pre istotu skúmal ruky. Nechcel naňho hľadieť. "Áno, bojí sa ťa. Bojí sa, že jej vaši nebudú venovať pozornosť, keď si sa vrátil. A..." trochu sa zamračil. "Myslím, že má pravdu."
"Áno viem," potvrdil Juraj. "Teda, tušil som to."
"Vieš, nemôžeš sa jej čudovať, ak je to pravda," povedal Maroš a konečne naňho pozrel.
"Ale to nie je moja chyba," šepol Juraj. V tvári mal bolesť.
"To je jedno," povedal Maroš kruto. "Jej to nevysvetlíš."
"Ale ty by si mohol." Nádej, s ktorou to povedal, šľahla Maroša ako bič.
"Nemohol," sykol chladne. Nechcel byť krutý, ale rozhodne je to lepšie ako čokoľvek iné. "Nechcem sa s ňou hádať." Juraj naňho prekvapene pozrel.
"Myslel som, že mi pomôžeš."
"Dnes nie." Maroš vstal. "Ďakujem za ten včerajšok," povedal stroho. "Ahoj." Chladne sa usmial a odchádzal. Už sa neobzrel. Juraj za ním prekvapene hľadel. Snažil sa spomenúť si, čo urobil, že ho to tak vytočilo, no neprišiel na nič.

Maroš zúril celou cestou domov. Vedel, že to nebola Jurajova chyba. No nevedomky skutočne bral Laure to na čom jej záležalo. Bral jej jeho. Maroš privrel oči. Keď on je taký krásny. Teda, niežeby to bolo len o výzore, hoci musel priznať, že z veľkej časti áno. No on bol taký neodolateľný. Ako... ako džin pre alkoholika. Doma sa oblečený zvalil na posteľ a zavrel oči. No vzápätí ich otvoril. V tme príliš jasne videl jeho tvár. Bolo to akoby mu ju niekto vytetoval na vnútornú stranu viečok. V ušiach počul jeho hlas. Zúrivo si na ne pritisol ruky. Za chvíľu sa zbláznim. Alebo už je blázon?
"Maroš!" volala jeho mama. "Je tu Laura."
"Povedz jej, že mám črevnú chrípku."
Odo dverí sa ozval smiech.
"Nemal by si práve teraz veselo kecať so záchodom?" Maroš na ňu vrhol podráždený pohľad. "Choď domov, Laura, naozaj sa necítim dobre."
"Počula som, že si mal rande s mojim bratom. Tak už ťa dostal? Čakala som, že po tebe vyštartuje."
"Čože?"
"Môj brat," vysvetlila Laura. "Je teplý ako flambovaná palacinka."
"Čože?" Laura prevrátila oči,
"Je na chalanov." Maroš sa zhlboka nadýchol. Tak to je... zaujímavé.
"Choď domov, Laura," povedal čo najpokojnejšie. "Dnes z toho nič nebude. Je mi fakt blbo. Naozaj."
"Si hrozný," Laura urazene našpúlila pery, no bez ďalších slov odišla. Maroš sa hodil na posteľ, no teraz ním zmietali úplne iné pocity. Pocity, ktorým kraľovala nádej. Na Lauru úplne zabudol. Chcel ho čo najskôr vidieť. Chcel potvrdiť nádej, ktorú mu dala Laura. Bolo mu jedno ako to vyzerá. Lauru nemiloval. Už dávno nie. Hneď ako sa ráno zobudil zavolal Jurajovi. Dúfal, že to zdvihne on.
"Juraj Hoffman," ozvalo sa po druhom zazvonení.
"Ahoj," povedal Maroš rýchlo. "Potrebujem s tebou hovoriť. Dnes."
"No ja neviem... na dnes už niečo mám..." Maroš si vzdychol. Nádej zhasla. "Ale možno by som mohol..." Nádej ožila.
"Prosím," vydýchol Maroš. Prosím, pomyslel si Juraj. Povedal prosím.
"O pol šiestej v kaviarni Sunflower."
"Dobre," súhlasil Maroš. "Ahoj."
"Čau."
Tentokrát bol na mieste prvý Maroš. Našiel stôl úplne v rohu a teraz sa nervózne hral s nápojovým lístkom. Čo ak nepríde? No ako sa ukázalo, jeho obavy boli úplne zbytočné. Juraj bol skutočne nádherný. Zvlnené vlasy mal úhľadne stiahnuté do uzla. Vyzeral ako oživená fotografia príťažlivého muža.
"Ahoj," povedal sadnúc si oproti nemu. Skoro v tej istej chvíli stála pri nich čašníčka. Juraj mal zvláštnu moc pritiahnuť k sebe ľudí.
"Čo si dáte?" spýtala sa. Maroš na ňu pozrel. Hľadela na Juraja ako na svätý obrázok.
"Biele víno?" Juraj naňho vrhol spýtavý pohľad. Maroš pokrútil hlavou. "Tak raz to víno a pomarančovú šťavu."
"Biele víno," zopakovala čašníčka ako v tranze. "Nejakú konkrétnu značku?"
"To je jedno, prineste čokoľvek, čo máte." Juraj sa očividne dobre zabával. Dievča sa skoro potklo ako sa ponáhľalo vybaviť ich objednávku.
"Ako to robíš?" spýtal sa Maroš obdivne.
"Čo myslíš?"
"Že ťa každý zbožňuje."
"Každý?" Maroš prikývol. Juraj sa pomaly nahol a krátko ho pobozkal na pery. Čašníčka stuhla a rýchlo položila tácku na stôl. Prečo sú tí pekní vždy takí nedostupní?
Maroš si priložil ruku na ústa a šokovane naňho hľadel.
"Prečo si to urobil?" spýtal sa ticho.
"Všetci ma zbožňujú," povedal, no už sa neusmieval.
"Áno," šepol Maroš.
"Áno?" Juraj ho znova pobozkal. Maroš si zaboril ruku do jeho vlasov. Úplne mu zničil účes. "Miluješ ma," zašepkal Juraj šťastne. "Tak dlho som na to čakal."
"Mám ťa rád," pripustil Maroš.
"To mi stačí."
"Nie," šepol Maroš. "Ja neviem, či ťa môžem mať rád. Ja..."
"Ubezpečujem ťa, že môžeš," povedal Juraj. "A nielen to."
"Ale Laura, Laura...."
"V prvom rade, Laura o tom nemusí vôbec vedieť. No tak ťa občas vezmem von a čo je na tom?"
"Nič." Juraj sa usmial, keď začul v jeho hlase radosť. "Nič." Bolo mu s ním tak dobre. Zrazu mu stačilo vedomie, že je spokojný a... šťastný. Nevedel ako dlho tam s ním sedel a bolo mu to jedno. Najradšej by sa nepohol celú večnosť. Letmo pozrel na hodinky a zastonal.
"Bože, Maroš, ja už budem musieť ísť."
"Áno," prikývol Maroš a vzdychol akoby sa prebral zo sna. No tento krát to nebola nočná mora. Juraj položil peniaze na stôl a spolu s "princom zo svojich snov" sa pobral k dverám. Pekná čašníčka vrhla na Maroša závistlivý pohľad. Vonku ho Juraj zovrel v náručí a pobozkal. Na ten pocit si bude musieť zvyknúť. Ešte chvíľu ho držal, takže Maroš mohol nerušene vdychovať vôňu jeho vlasov. Jahody, pomyslel si rozjarene. To jahody mu priniesli toto šťastie.
"Čo budeš dnes ešte robiť?" spýtal sa Juraj neochotne ho pustiac.
"Pôjdem si zabehať. V poslednom čase som vôbec netrénoval." Usmial sa, keď si spomenul na svoj koníček. Pri ničom sa tak neuvoľnil.
"Ty beháš?" spýtal sa Juraj prekvapene. "Toľko toho o tebe ešte neviem."
"Budeš mať dosť času spoznať ma." Maroš mu zamával a stratil sa v tme.
Cestou domov si Maroš priložil ruku, na ktorej zostala vôňa Jurajových vlasov k nosu. Áno, jahody. Miluješ jahody a miluješ aj... Nechcel vysloviť jeho meno. Ani v mysli nie. Nechcel ublížiť Laure. Doma sa prezul do niečoho pohodlnejšieho a rozbehol sa smerom k lesu. Bežal síce po asfaltovej ceste, no tešilo ho, že je to jediná ľudská stopa na tomto pokojnom mieste. Cesta bola čoraz užšia a stromy čoraz hustejšie. Maroš vedel, že čoskoro vojde do lesa. Do lesa nepoznačeného ľudskou existenciou. Pravidelne dýchal- len trocha rýchlejšie ako obyčajne- a premýšľal. Nechcel ublížiť Laure. Lenže tým, čo sa chystáš spraviť jej ublížiš, ozval sa tichý hlások v jeho hlave. Tým pseudo vzťahom s jej bratom. Nesmieš ju nechať trpieť.
Nie, ozval sa iný hlas. Ty nesmieš trpieť.
A Maroš vedel, ktorý hlas je silnejší.
Mýlil sa. Beh mu nepomohol vyčistiť myseľ. Práve naopak. Oprel sa o kolená a prudko dýchal. Zrazu jasne videl to čomu sa tak veľmi pokúšal uniknúť. Bol odporný pokrytec. Urobil by čokoľvek pre vlastné šťastie. A jeho šťastie sa nevyhnutne spájalo s Jurajovým. No bolo to také sebecké? Nie, ozval sa druhý hlas. Samozrejme, že máš právo.... "Ublížiť Laure," dopovedal Maroš ticho.
Keď prišiel domov zistil, že sa mu vybil mobil. V lese ho nepotreboval. Rýchlo skontroloval odkazy na domácom telefóne a stuhol, keď spoznal Laurin hlas: "Ahoj, ty si si vypol mobil? Nikdy ho nevypínaš. Čo je to s tebou? No to je jedno. Stavím sa, že neuhádneš, čo sa stalo. Škola ma vybrala na mesačný jazykový pobyt! Pôjdem do Francúzka! Maroš, predstav si to. Teda, samozrejme, že mi budete všetci chýbať, ale, Maroš, Francúzko! Naši sú nadšení! No ja už končím. Zavolaj mi. Maj sa." V telefóne sa ozvalo šťuknutie. Francúzko, pomyslel si Maroš tupo. Odíde... odíde na celý mesiac! Vrhol sa k telefónu a vytočil Jurajovo číslo.
"Francúzko?" vysypal namiesto pozdravu.
"Áno, viem. Maroš, ja... neviem, čo to znamená pre teba, ale Laura tu mesiac nebude," v jeho hlase bolo cítiť nádej.
"Mesiac," zašepkal Maroš.
"Ktorý môžeme stráviť spolu. Prosím," Juraj zatajil dych.
"Áno, samozrejme, že budeme spolu."
"Dobre," Jurajovi sa zjavne uľavilo. "Tak sa uvidíme v piatok na letisku. Ahoj."
"Čau." Maroš sa zamyslene hral s telefónom. V piatok... dnes je streda. Zhlboka sa nadýchol. Druhý hlas vyhral.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Simi Simi | 8. dubna 2011 v 16:37 | Reagovat

HIM ♥ .. a :"teplý ako flambovaná palacinka" :D :D :D príde to smiešné tej, čo flambovala absint :D no okay.. začína sa mi to páčiť ešte viac.. obzvlášť Laurin mesačný pobyt vo Francúzsku.. predpokladám, že prinesie len samé dobré veci :)

2 Lucy Lucy | 8. dubna 2011 v 16:54 | Reagovat

nechaj sa prekvapit:D hej HIMDD

3 Simi Simi | 9. dubna 2011 v 16:41 | Reagovat

..a ďalšia časť kedy bude? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama