Je to aj môj hriech 1. časť

7. dubna 2011 v 18:48 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Maroš sa pokojne opieral o starý strom a čakal na Lauru. Zasa mešká. Vedel si živo predstaviť ako beží, aby stihla prísť načas a dlhé husté vlasy, ktoré ho už nedokázali okúzliť, jej vlajú vo vetre. Typická Laura! Boli spolu už tak dlho, že si ani nepamätal, že ju niekedy nepoznal. No- ako si s hrôzou uvedomil- už ani nevedel, prečo s ňou ešte chodí. Proste si na ňu zvykol. Tak ako si človek zvykne na dážď, ak žije vo Wolfwagene.
"Ahoj," pozdravil ju, keď pri ňom zastala. S úsmevom kývla hlavou.
"Počuj," povedala. "Dnes príde domov môj brat a mama chce, aby som trochu poupratovala. Pomôžeš mi?"
"Ale veď sme chceli...." začal Maroš. Predstava nedele v upratovacom ošiali ho vôbec nelákala.
"Ja viem," povedala Laura ospravedlňujúco. "Ale naši považujú dni, keď príde Juraj za štátny sviatok." Maroš začul v jej hlase nádych trpkosti.
"Ty ho nemáš veľmi rada, však?" spýtal sa pozorne na ňu hľadiac.
"Nie.... teda, niežeby som ho nemala rada, ale...asi mu trochu závidím. Viem, je to hlúpe, ale on mal vždy všetko, čo som chcela ja. Hlavne pozornosť našich. Zbožňujú ho. Sú taká šťastná trojka. Ja som vždy bola piate koleso na voze. A keď odišiel naši si konečne začali všímať aj mňa a...."
"A ty sa bojíš, že sa to zmení, keď sa vráti." Laura sa usmiala a pokrútila hlavou.
"Mala by som prestať fantazírovať. Juraj je dospelý a má svoj život. Je hlúpe myslieť si, že by chcel ukradnúť ten môj. Poď, musíme pripraviť palác na príchod jeho veličenstva." Zasa bola veselá. Trpkosť z jej hlasu zmizla.
Upratovanie bolo vlastne celkom zábavné. Väčšinu času sa len ohadzovali vankúšmi, no nakoniec stihli všetko včas.
"Už je tu!" zvolala Laura vzrušene. Možno sa predsa len tešila na bratov príchod.

Juraj zastal vo dverách a prekvapene sa rozhliadal okolo. Toľko sa toho zmenilo. Nepopieral, že sa bojí návratu domov. Keď odchádzal dosť sa pohádali. No ani nestihol zložiť kufor na zem a už sa mu vrhla okolo krku mama. Vôbec to nevyzeralo, že sa dva roky nerozprávali. Laura sa trochu silene usmievala, keď videla ako srdečne ho rodičia privítali a pozorne si ho obzerala. Zmenil sa. Opeknel, napadlo jej, keď hľadela na hustú hrivu hnedých vlasov, ktoré mu vo vlnách padali na plecia.
"Ahoj," pozdravil ju rozpačito, keď ho mama pustila. Vedel, čo cíti, no nevedel jej vysvetliť, ako veľmi sa mýli. Maroš so záujmom hľadel na pekného mladíka a pobavene sledoval nemý rozhovor medzi ním a sestrou.
"Vyhodili ma," oznámil Juraj po dlhšom tichu. Bol huslista vo Viedenskej filharmónii, no nepohodol sa so šéfom a tak je teraz bez práce. Laura zamaskovala odfrknutie kašľom. To sa mu podobá! Príde len, keď niečo potrebuje. Zjavne si spomenul, že má nejakú rodinu, až keď zostal bez peňazí.
"Och, to je..." začala jeho mama, no včas sa zháčila. Chcela povedať: To je skvelé, no uvedomila si ako nevhodne by to vyznelo. Ona sa síce tešila z jeho návratu, no vedela si predstaviť ako sa cíti. Vedela ako ho trápi, že- aspoň na čas- stratil svoju nezávislosť. "Nájdeš si niečo iné," povedala chlácholivo a chytila ho za ruku. "Môžeš hrať na svadbách, alebo..."
"Ja nechcem hrať na svadbách!" zvolal a vytrhol si ruku z jej zovretia.
"Mrzí ma to," povedala Laura bezvýrazne. Juraj na ňu prekvapene pozrel.
"Ďakujem." Maroš nepokojne zakašľal. Laura sa strhla. Úplne naňho zabudla.
"Toto je môj priateľ Maroš," predstavila ho venujúc mu ospravedlňujúci pohľad.
"Teší ma," povedal Juraj a natiahol k nemu ruku. Maroš ju zdvorilo stisol a usmial sa. Cítil, že by už mal ísť. Našťastie v tej chvíli mu zazvonil mobil. Zamrmlal čosi na rozlúčku a vyparil sa otvorenými dverami.
Keď Maroš prišiel domov našiel mamu sedieť za stolom. Niečo rýchlo písala a tvárila sa ustarostene.
"Čo to robíš?" spýtal sa ticho.
"Píšem inzerát do novín. Potrebujeme peniaze a máme dve voľné izby, takže..."
"Chceš prenajať Tininu a Rebekinu izbu?" spýtal sa Maroš neveriacky.
"Nemáme peniaze. Viem, že tvojim sestrám to nebude prekážať." Tina a Rebeka boli dvojičky, ktoré sa rozhodli odísť spolu do Bruselu. Študovali psychológiu a len Maroš veril, že sa ešte niekedy vrátia do takého zapadákova akým bol Wolfwagen.
"Ale komu.... komu chceš?"
"Komukoľvek, kto zaplatí," povedala pani Eitnerová.
"Ale...."
"Všetci si budeme musieť zvyknúť, Maroš," povedala, vyčítavo naňho hľadiac.
"Daj mi vedieť, keď si budem musieť začať zvykať." Maroš sa otočil a vybehol do svojej izby. Večer zavolal Laure.
"Si nejaký bez nálady," zašvitorila krásnym altom.
"Som zvedavý ako by si sa cítila, keby tvoja mama chcela prenajať polovicu vášho domu úplne cudzím ľuďom!" skríkol, no vzápätí to oľutoval. Nechcel na ňu kričať.
"Nie si jediný kto má právo sťažovať sa," povedala ticho.
"Je to až také zlé?" spýtal sa nežne v snahe vyžehliť svoje predchádzajúce správanie.
"Bude. Mama mu už hľadá prácu. No Juraj jej to nijako neuľahčuje. Zavrel sa vo svojej izbe a odkedy si odišiel hrá na husliach. Samozrejme úplne nádherne. Nechápem ako ho mohli vyhodiť. Mám sto chutí zavolať im a poprosiť ich, aby ho vzali späť."
"A vrátil by sa? Teda keby...."
"Nie. Myslím, že nie. Je príliš hrdý a oni vyhodili jeho. Radšej sa bude celé dni váľať doma našim na krku ako by sa mal vrátiť do Viedne, alebo prijať prácu pod svoju úroveň."
"Vieš čo? Obaja potrebujeme vypadnúť. Sú prázdniny. Zajtra si môžeme vynahradiť to kino."
"Prídeš o tretej?"
"Prídem," sľúbil Maroš.
"Dobre, tak pa zajtra. Maj sa." Laura unavene vypla mobil a započúvala sa do tónov Jurajovej hudby. Počas dlhých rokov života s mladým huslistom si perfektne vycvičila sluch, hoci sama sa hudbe nikdy nevenovala.

Juraj sa chrbtom opieral o stenu a hral svoju obľúbenú skladbu od Vivaldiho. Vedel, že aj Laure sa páči, hoci mu to nikdy nepovedala. Dúfal, že počúva. Táto skladba patrila jej. Bolo to jeho ospravedlnenie. Ospravedlnenie za to, že sa jej po takom dlhom čase votrel do života. Akokoľvek dobre to skrývala, vedel, že jej jeho prítomnosť nie je po vôli. Prečo to nechce pochopiť? Tak veľmi ju miluje. Čoho sa bojí? Že jej nabúra jej dokonalý život? Život plný pozornosti a nespútaných večierkov? Ako by aj mohol? A ten jej priateľ! Povedala, že sa volá Maroš? Bol taký hanblivý. Alebo arogantný? A ako sa milo usmial, keď mu podal ruku. Páčil sa mu. Možno viac ako by si prial....

"Zajtra idem s Marošom do kina," oznámila Laura pri večeri.
"Dobre sa bav," zamrmlala mama a ďalej krájala rybu. Otec ani nezdvihol pohľad od novín. Vôbec nedal najavo, že ju počul.
"Kedy sa vrátiš?" spýtal sa Juraj. Laura naňho prekvapene pozrela. Túto otázku čakala skôr od mamy. Vlastne nie, nečakala. Už nie. Ale prečo jej egocentrického brata zaujíma, čo bude robiť?
"Čo sa staráš?" prskla nahnevane.
"Ja..."šepol Juraj. Laura prudko vstala a odpochodovala preč.
"Ospravedlň sa bratovi!" zakričala za ňou mama, ktorá si konečne všimla svoju dcéru. Juraj nepovedal nič. Hľadel na jej prázdnu stoličku. Tak preto jej vadí, že sa vrátil. Nebojí sa, že jej vezme jej život. Bojí sa, že jej vezme rodičov. A veru má prečo. Odkedy prišiel správajú sa, akoby neexistovala. Zahryzol si do jazyka. Nikdy nemali mať ďalšie dieťa.

Marošovi sa zdalo, že prišiel práve včas, aby vyslobodil svoje dievča z tohto pekla. Laura sa síce usmievala a v jednoduchých bielych šatách vyzerala úžasne, no Marošovi neušlo ako sa snaží nehľadieť na brata. Juraj sa náročky motal po dome práve vtedy, keď mal prísť sestrin priateľ. Chcel ho ešte raz vidieť. Bol skutočne krásny. Mal nádherné oči. Nádherné, no plné smútku. Smútku, ktorý ho naplnil pri pohľade na Lauru. Juraja to prekvapilo. Rýchlo pozrel na sestru. Kôpka nešťastia v bielych šatách. Ale prečo? Prečo? Zhlboka sa nadýchol. Laurin smútok nebol jediná vec, čo ho trápila. Keď videl ako Maroš pozerá na jeho sestru, zbledol od závisti. Už presne vedel, čo cíti. A nechcel, aby sa takto pozeral. Nechcel, aby sa takto pozeral na nikoho okrem... Nie, je to hlúposť. Tá láska v jeho očiach nikdy nebude patriť jemu. Nikdy. Vedel, že nemá najmenšiu šancu získať jeho lásku. Ešte asi minútu hľadel na dvere, ktorými pred chvíľou vyšli a potom sa vrátil do svojej izby. Pomaly vzal do rúk husle a začal hrať. No jeho hudba tentokrát nepatrila Laure...

Laura sa šťastne oprela o Marošovo plece. Nesústredene na ňu pozrel a stisol pery. Pomaly vdychoval vôňu jej zamatových vlasov. Bola krásna, no on to nevnímal. Nedokázal sledovať film, ktorý, samozrejme, vybrala Laura. Nakoniec sa rozhodol venovať svoju pozornosť bájnemu Achilleovi, ktorého perfektne stvárnil Brad Pitt. Bolo to lepšie ako hľadieť na Ňu a myslieť Naňho. Bolo to choré. Choré takto uvažovať.
"Páčil sa ti film?" spýtala sa Laura, keď si zapínal bundu, na ktorej ostala jahodová vôňa jej vlasov. Ani nečakala na odpoveď. "Orlando Bloom bol proste úžasný!" Zase ten alt. Začínalo mu to vadiť. Áno. Orlando Bloom bol úžasný, no jemu sa väčšmi páčil Brad Pitt. Panebože, pomyslel si zdesene. Necháva ma chladným vôňa jej vlasov a práve som priznal, že sa mi páči muž Angeliny Jolie. Toto je choré! Má sa mi páčiť Angelina. A Laura. Potrebujem cvokára. Cestou späť nepovedal ani slovo. Bál sa, že u Laury stretne Juraja. Bál sa.... alebo si to želal? Keď ju odprevadil domov, nahla sa, aby ho pobozkala. Jahody, opakoval si. Miluješ jahody a miluješ Lauru. Vtom sa otvorili dvere. Maroš sa odtiahol. Stál v nich Juraj. Z kučeravých vlasov mu kvapkala voda.
"Prepáčte," povedal. "Počul som nejaký buchot. Myslel som, že sú to naši." Laura ho šľahla pohľadom.
"Dúfam, že si nepoužil môj šampón. Zasa."
"No možno, trocha...." Juraj na ňu ospravedlňujúco pozrel. Jahody, pomyslel si Maroš okamžite. Tak teda voňajú jeho vlasy. Laura nahnevane našpúlila pery a vpochodovala popri ňom do domu. Maroš sa rozpačito pozrel na jej brata. Na sympatického huslistu, ktorý čoraz viac zamestnával jeho myseľ. Juraj naňho žmurkol a zavrel dvere. V predsieni sa oprel o stenu a zanechal na jej bielom povrchu mokrý fľak. Bol rád, že sa Laura naňho osopila. Cítil sa trochu lepšie, keď prerušila ticho. Mal čo robiť, aby sa nevrhol na Maroša a nepobozkal ho priamo pred očami svojej sestry.

Maroš zúrivo pridával plyn. Auto sa s ľahkosťou rozbehlo po tmavej ceste. Stiahol všetky okná a zhlboka vdychoval chladný nočný vzduch. Aký bol krásny! Nebolo to fér. Jasné, že sa mu páčil. On by sa páčil každému. A ako zvláštne naňho pozrel. Tak... Maroš dúfal, že si nevšimol myšlienky, ktoré mu víria hlavou. Mal strach, že v jeho tvári sa dá ľahko čítať. Príliš ľahko. Bol zúrivý. Zúrivý, že niečo také cíti. Donedávna mu vadilo ako rýchlo prestal milovať Lauru. Teraz by za tú otupenosť pri pohľade na ňu dal čokoľvek. Nie, nie pri pohľade na ňu. Pri pohľade... naňho, samozrejme.
"Ahoj, potrebujem sa opiť," hovoril Maroš do slúchadla. "Stretneme sa o ôsmej vo Vreskote?" Erik sa na druhom konci linky zatváril prekvapene, no ochotne súhlasil. Pohádali sa s Laurou?
Maroš potvrdil svoje predsavzatie opiť sa piatimi tatranskými čajmi a flirtovaním s dosť nepeknou čašníčkou.
"Vypadnime odtiaľto," povedal nezrozumiteľne ledva stojac na nohách. Erik prikývol a spolu s ďalšími chalanmi vstal. Tiež toho dosť vypil a teraz sa potácal ku vchodu. Maroš sa vyžíval v otupenosti, ktorú mu priniesol alkohol. Pomaly sa vliekol do tmy nasledovaný niekoľkými chalanmi zo svojej partie. Tíško si pospevoval tackajúc sa po celej šírke ulice. Bol zázrak, že ho nič nezrazilo. Zrazu zastal pri rímsko- katolíckom kostole. Erik doňho vrazil.
"Čo je, kamoš?" zamumlal, keď znova stál. Maroš neodpovedal. Tu po prvýkrát povedal Laure, že ju ľúbi. Nemý svedok ich lásky- tak to nazvala. Až príliš nemý, pomyslel si Maroš. Beznádej... bezmocnosť... bolesť a hnev. Hnev na seba samého. Všetky tieto emócie spôsobili, že sa zohol a zodvihol prvý kameň, ktorý našiel. Zovrel ho a jeho ostré hrany sa mu zaryli do dlane. Chvíľu tam len tak stál. Kameň ho pálil v ruke rovnako ako slzy na lícach. Slabučko zavzlykal a hodil ho do okna Božieho Domu. Farebné sklo sa rozbilo a s rinkotom padlo na zem.
"Čo si to..." zašepkal Erik. Niekoľko chalanov obdivne zvýsklo. Maroš sa k nim otočil a hlúpo zažmurkal.
"Si dobrý Eitner!" skríkol jeden z nich.
"Čo sa to tam deje?" ozval sa zrazu celkom blízko zvučný hlas.
"Fízli!" vykríkol Erik. Chalani vzali nohy na plecia. Len Maroš ostal stáť a tupo zízal na vysokú postavu, ktorá bola čoraz bližšie.
"Čo sa deje?" zopakoval hlas skrytý v tme. Maroš pokrútil hlavou, no hneď to oľutoval. Ostrá bolesť, ktorá mu vystrelila do spánkov ho prekvapila a spôsobila, že spadol. Nie však na zem. Zachytila ho čiasi ruka. Na krku pocítil teplý dych. "Mám ťa," šepkal vystrašený hlas. Maroš privrel oči. Bolo mu zle. Oprel si hlavu o hruď neznámeho samaritána a stratil vedomie.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lucy Lucy | 7. dubna 2011 v 18:52 | Reagovat

davam to sem znova, pre jednu kamaratku a pre tych, co to este necitali:D

2 Jana Jana | Web | 7. dubna 2011 v 18:53 | Reagovat

Ahoojky... vsadila jsem se s kámoškou, kdo bude mít za 3 dny nejvíce lídí na blogu.. Tak tě chci poprosit jestli by ses nemohla kouknout na můj blog ;)Stačí kliknout na WEB.. Děkujíí

3 Simi Simi | 8. dubna 2011 v 15:28 | Reagovat

..zatiaľ sa mi to celkom páči, predpokladám, že až sa ich vzťah rozbehne, bude sa mi to páčiť viac :D prečítala som si tu zatiaľ len zopár výtvorov, no celkom mi sedí tvoj štýl písania :) zrejme bude aj tento blog patriť k mojim obľúbeným.. takže, kedy sa dočkám pokračovania? :)

4 Lucy Lucy | 8. dubna 2011 v 16:10 | Reagovat

hoci aj hned:D cakaj:D

5 Polly Polly | Web | 23. dubna 2011 v 12:55 | Reagovat

kym sa prehupnem cez polku...toto som uz citala? alebo sa mi to len zda???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama