Jazdili sme na obrej lopte

24. ledna 2011 v 22:56 | Tia |  Zo študentskej lavice
Prázdniny sú za nami a mňa čaká maturita, ale kým začnem naplno stresovať, rozhodla som sa ešte naposledy si vychutnať spomienku na sladký tretí ročník, kedy ma v spánku nedesili žiadne zle napísané maturitné slohy. A čo bolo na minulom roku to najlepšie? No predsa výlet! Keďže to bol náš posledný školský výlet naša triedna pani profesorka Žitňanová pre nás pripravila niečo špeciálne. Koncom júna sme sa spoločne vybrali do Prahy. 
Päťhodinová cesta autobusom mi vďaka spolužiakovi, ktorý nás celý čas zabávaval rôznymi bláznivými kúskami - dokonca nám dovolil aby sme ho pomocou farebných sponiek a gumičiek premenili na dievča -  ubehla neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nenazdala a už nás vítala Stovežatá.
:)

Ubytovali sme sa v peknom vysokoškolskom internáte, ktorý mnohých očaril natoľko až vyhlásili, že tam pôjdu študovať a vybrali sme sa na prehliadku mesta. Pohľad na obrovského koňa, ktorý visel dolu hlavou v Lucerne a vyplazoval na nás jazyk, všetkých poriadne šokoval. Veta ty koňo, ktorá nám v tej chvíli mimovoľne vykźla z úst, to asi vystihuje najlepšie. V jednej z pražských bánk sme zase dostali možnosť pozrieť si obrazy slávneho maliara Alfonsa Muchu. Hoci by ste museli byť prinajmenšom milionár, aby ste si mohli na tomto mieste otvoriť účet, my sme sa bez mihnutia oka tvárili ako mimoriadne dôležití klienti a dosýtosti sme obdivovali prekrásne maľby. Na Václavskom námestí aj všade naokoľo to žilo majstrovstvami sveta vo futbale. Okolo nás boli samé futbalové atrakcie, nechali sme sa teda strhnúť atmosférou a chalani si niekoľkokrát kopli do čiernobielej lopty. Dokonca si na jednej obrovskej aj zajazdili. Napriek tomu, že sa im na tomto futbalovom mechanickom býkovi nepodarilo vydržať veľmi dlho, bola to ohromná zábava. Pri večeri v jednej malej pizzerii sme ešte narazili na skupinku roziarených Nemcov na plné hrdlo vyspevovujúcich v očakávaní zápasu Nemecko - Ghana, ktorý sa mal hrať na druhý deň. 
Praha je plná cudzincov. pri nakupovaní suvenírov sme narazili na Rusov, Angličanov a ďalších príslušníkov rôznych národov, no nestretli sme jediného Čecha. Na to, že sme baby sme s kamoškou nakúpili rekordne rýchlo museli sme sa totiž ponáhľať, aby sme videli odbýjať orloj. Pred obrovské astrologické hodiny sme síce dobehli s dúšou na jazyku, ale stálo to za to. 
Potom nás už čakala iba výžená posteľ a spánok, ktorý nám priniesol energiu do ďaľšieho dňa plného nových zážitkov. Po výdatných raňajkách sme sa výbrali do prekrásnej Vrtbovskej záhrady, kde som si pripadala ako v raji. Toľko krásnych kvetov a sôch som pohromade asi nikdy predtým nevidela. Keby som žila v českom hlavnom meste každý deň tam chodím písať, pretože uprostred takej nádhery by sa aj moja lenivá múza rozhýbala. Bolo mi trochu ľúto, keď sme odtiaľ odchádzali, ale nemala som veľmi čas smútiť, pretože nás čakala prehliadka prežského hradu a katetdrály sv. Víta. Sledovať striedanie stráží bolo skutočne veľmi zaujímavé. Sláňam sa pred tými vojakmi, ktorí tam napriek horúčave stáli naobliekaní akoby bol december a statočne znášali všetky pokusy skupiny nezbedných školákov rozosmiať ich. 
V katedrále aj na hrade som si išla oči vyočiť pri pohľade na všetky tie obrazy a vyrezávaný nábytok. Takmer som si vykrútila krk v snahe prezrieť si každú stropnú fresku. V závere dňa sme sa ešte vybrali na Letenské sady, kde sme okrem kyvadla mohli obdivovať aj otecka, ktorý sediac s kamaratmi na kofole čítal rozprávku svojej trojročnej dcérke. 
Poslednou spoločnou zastávkou, ktorú sme, ale absolvovali až na druhý deň bol Vyšehrad. Keďže som poriadny maniak do SF a fantasy moje prvé kroky na tomto mieste viedli k hrobu Karla Čapeka. S slzy v očiach som však mala až po prečítaní krásneho venovania na náhrobku Boženy Nemcovej.
sladké sny

Zvyšok dňa sme mali rozchod. Niektorí sa vybrali nakupovať, ale ja som sa s kamaratmi rozhodla ísť si ešte čo to odfotiť, veď ktovie kedy sa znovu dostanem do Prahy. Spoločne sme sa teda stihli stratiť v zrkadlovom bludisku na Petrine a zmoknúť pred parlamentom. Odmenou za mokré vlasy nám však bola bezplatná prehliadka prezidentských darov - aj slovenskú valašku sme medzi nimi objavili - takže to nakoniec nebola až taká tragédia. 
Nasledujúce ráno sme sa s pýchou našich susedov rozlúčili a vydali sme sa na dlhú cestu domov. Boli sme ukonaní, no spokojní, pretože sme si so sebou odnášali nielen fotoaparáty plné farebných obrázkov, ale najmä kopu úžasných spomienok.
...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama