Leden 2011

Aj politici milujú Facebook

27. ledna 2011 v 20:27 | Tia |  Zo študentskej lavice
fb
Viete na akom serveri najčastejšie pracujú naši poslanci? Na Facebooku. K tomuto záveru som dospela počas mojej nedávnej návštevy v Národnej rade Slovenskej republiky. Vybrala som sa tam spolu so všetkými maturantami, ktorých podobne ako mňa bavia humanitné vedy.
  Cesta do Bratislavy mi ubehla pomerne rýchlo, pretože som ju takmer celú prespala - nepatrím totiž práve k ranným vtáčatám. Po príchode do parlamentu nás čakala bezpečnostná prehliadka, ktorá sa mne osobne zdala dokonca prísnejšia než tá, čo som podstúpila v Europarlamente. najprv sme sa museli zbaviť všetkých kovových predmetov a potom nám ešte zrengenovali tašky. Jednému staršiemu pánovi sa podarilo odohrať na nervoch SBSkárov hotový koncert. Zabudol si vo vreckách drobné mince a tak v jednom kuse pípal. Keď sa chlapíci v uniformách uistili, že nie sme teroristi, konečne nás pustili dnu.
...

  Po niekoľkých minútach - ktoré väčšina z nás využila na návštevu toaliet, počas cesty sme totiž všetci poctivo dodržiavali pitný režim - sa objavil aj náš sprievodca a prehliadka sa mohla začať. Najprv sme si prezreli vlajku, ústavu a tiež text našej hymny s podpisom autora, ktoré boli vystavené vo vestibule. Bohužiaľ inak sympatický pán sprievodca hovoril tak potichu, že aj ľudia, ktorý stáli celkom vpredu ho ledva počuli. Ešte šťastie, že ho histórii štátnych symbolov sme sa učili aj na hodinách dejepisu, takže sme o nič podstatné neprišli. Na prvom poschodí nás privítali prekrásne farebné obrazy namaľované na dreve. Zobrazovali rôzne motívy od rajskej záhrady až po zimnú krajinu. Sú veľmi cenné a majetkom Národnej rady sa stali vďaka Slovákom žijúcim v USA. Boli vskutku nádherné, no pri pohľade na nich kamarátku trápila zaujímavá otázka: "Ak majú naozaj takú obrovskú hodnotu, prečo ich vláde nepredá a neinvestuje utržené peniaze povedzme do školstva?" Odpoveď sa nám nepodarilo nájsť, hoci pravdou zostáva, že predávať darčeky je neslušné. 
  Potom nás už čakalo rokovanie vlády. Poslanci práve hovorili o nedostavaných diaľniciach, pričom sa ako inak opäť nedokázali dohodnúť. Hlavne, že na rozdielnych farbách hlasovacích lístkov sa zhodli ľavou zadnou. Z tribúny určenej pre novinárov sa nám okrem iného otváral aj pekný výhľad na notebooky našich politikov, vďaka čomu sme zistili, že najobľubenejšia sociálna sieť súčasnosti je veľmi populárna aj medzi nimi. Zrejme pomocou nej udržiavajú kontakt so svojimi voličmi. 
  Na záver sme si ešte pokecali so Stanislavom Janišom, predsedom výboru pre hospodárstvo, výstavbu a dopravu. Hovorili sme o všetkom možnom od ďialnic až po školskú reformu a môžem povedať, že je to prvý politik, ktorý mi bol sympatický. Bohužiaľ bol dosť zaneprázdnený, takže nás veľmi rýchlo opustil. 
Po celom dni nám už poriadne škvrkalo v bruchu a všetci sme sa tešili na obed. Mne sa počas dvojhodinového rozchodu v Avione podarilo trochu si precvičiť angličtinu, lebo som spolu s kamaratmi robila spoločnosť Larisse, ktorá je tu na výmennom pobyte. Návšteva Národnej rady bola pre ňu veľký zážitok a poriadne sme si ju spolu užili.
..........

Jazdili sme na obrej lopte

24. ledna 2011 v 22:56 | Tia |  Zo študentskej lavice
Prázdniny sú za nami a mňa čaká maturita, ale kým začnem naplno stresovať, rozhodla som sa ešte naposledy si vychutnať spomienku na sladký tretí ročník, kedy ma v spánku nedesili žiadne zle napísané maturitné slohy. A čo bolo na minulom roku to najlepšie? No predsa výlet! Keďže to bol náš posledný školský výlet naša triedna pani profesorka Žitňanová pre nás pripravila niečo špeciálne. Koncom júna sme sa spoločne vybrali do Prahy. 
Päťhodinová cesta autobusom mi vďaka spolužiakovi, ktorý nás celý čas zabávaval rôznymi bláznivými kúskami - dokonca nám dovolil aby sme ho pomocou farebných sponiek a gumičiek premenili na dievča -  ubehla neuveriteľne rýchlo. Ani som sa nenazdala a už nás vítala Stovežatá.
:)

Ubytovali sme sa v peknom vysokoškolskom internáte, ktorý mnohých očaril natoľko až vyhlásili, že tam pôjdu študovať a vybrali sme sa na prehliadku mesta. Pohľad na obrovského koňa, ktorý visel dolu hlavou v Lucerne a vyplazoval na nás jazyk, všetkých poriadne šokoval. Veta ty koňo, ktorá nám v tej chvíli mimovoľne vykźla z úst, to asi vystihuje najlepšie. V jednej z pražských bánk sme zase dostali možnosť pozrieť si obrazy slávneho maliara Alfonsa Muchu. Hoci by ste museli byť prinajmenšom milionár, aby ste si mohli na tomto mieste otvoriť účet, my sme sa bez mihnutia oka tvárili ako mimoriadne dôležití klienti a dosýtosti sme obdivovali prekrásne maľby. Na Václavskom námestí aj všade naokoľo to žilo majstrovstvami sveta vo futbale. Okolo nás boli samé futbalové atrakcie, nechali sme sa teda strhnúť atmosférou a chalani si niekoľkokrát kopli do čiernobielej lopty. Dokonca si na jednej obrovskej aj zajazdili. Napriek tomu, že sa im na tomto futbalovom mechanickom býkovi nepodarilo vydržať veľmi dlho, bola to ohromná zábava. Pri večeri v jednej malej pizzerii sme ešte narazili na skupinku roziarených Nemcov na plné hrdlo vyspevovujúcich v očakávaní zápasu Nemecko - Ghana, ktorý sa mal hrať na druhý deň. 
Praha je plná cudzincov. pri nakupovaní suvenírov sme narazili na Rusov, Angličanov a ďalších príslušníkov rôznych národov, no nestretli sme jediného Čecha. Na to, že sme baby sme s kamoškou nakúpili rekordne rýchlo museli sme sa totiž ponáhľať, aby sme videli odbýjať orloj. Pred obrovské astrologické hodiny sme síce dobehli s dúšou na jazyku, ale stálo to za to. 
Potom nás už čakala iba výžená posteľ a spánok, ktorý nám priniesol energiu do ďaľšieho dňa plného nových zážitkov. Po výdatných raňajkách sme sa výbrali do prekrásnej Vrtbovskej záhrady, kde som si pripadala ako v raji. Toľko krásnych kvetov a sôch som pohromade asi nikdy predtým nevidela. Keby som žila v českom hlavnom meste každý deň tam chodím písať, pretože uprostred takej nádhery by sa aj moja lenivá múza rozhýbala. Bolo mi trochu ľúto, keď sme odtiaľ odchádzali, ale nemala som veľmi čas smútiť, pretože nás čakala prehliadka prežského hradu a katetdrály sv. Víta. Sledovať striedanie stráží bolo skutočne veľmi zaujímavé. Sláňam sa pred tými vojakmi, ktorí tam napriek horúčave stáli naobliekaní akoby bol december a statočne znášali všetky pokusy skupiny nezbedných školákov rozosmiať ich. 
V katedrále aj na hrade som si išla oči vyočiť pri pohľade na všetky tie obrazy a vyrezávaný nábytok. Takmer som si vykrútila krk v snahe prezrieť si každú stropnú fresku. V závere dňa sme sa ešte vybrali na Letenské sady, kde sme okrem kyvadla mohli obdivovať aj otecka, ktorý sediac s kamaratmi na kofole čítal rozprávku svojej trojročnej dcérke. 
Poslednou spoločnou zastávkou, ktorú sme, ale absolvovali až na druhý deň bol Vyšehrad. Keďže som poriadny maniak do SF a fantasy moje prvé kroky na tomto mieste viedli k hrobu Karla Čapeka. S slzy v očiach som však mala až po prečítaní krásneho venovania na náhrobku Boženy Nemcovej.
sladké sny

Zvyšok dňa sme mali rozchod. Niektorí sa vybrali nakupovať, ale ja som sa s kamaratmi rozhodla ísť si ešte čo to odfotiť, veď ktovie kedy sa znovu dostanem do Prahy. Spoločne sme sa teda stihli stratiť v zrkadlovom bludisku na Petrine a zmoknúť pred parlamentom. Odmenou za mokré vlasy nám však bola bezplatná prehliadka prezidentských darov - aj slovenskú valašku sme medzi nimi objavili - takže to nakoniec nebola až taká tragédia. 
Nasledujúce ráno sme sa s pýchou našich susedov rozlúčili a vydali sme sa na dlhú cestu domov. Boli sme ukonaní, no spokojní, pretože sme si so sebou odnášali nielen fotoaparáty plné farebných obrázkov, ale najmä kopu úžasných spomienok.
...

Dám vám dôvod, prečo písať do S3GY

18. ledna 2011 v 21:36 | Lucy |  Milý denníček
Cikajúci chlapček

Viete, aký je dnes lacný niekoľkodňový pobyt niekoľkodňový pobyt v Hlavnom mete Európy? Stačí napísať zopár článkov a prežiť nekonečnú cestu autobusom. Existuje totiž súťaž vďaka, ktorej sa tvorcovia školského časáku
zadarmo zrekreovať ďaleko za hranicami nášho malého (ale krásneho) Slovenska. A tak som vďaka jednému bleskovému rozhodnutiu dostala do Bruselu. Bolo to takto. Sedím si na ekonomike, predstieram záujem a zrazu mi pípne sms-ka od p. prof. Šimkovej. Vraj, dobehni cez prestávku. "Čo som pokazila?" napadne mi. "Čo je také dôležité, že to nemôže počkať do zajtrajšej redakčnej rady? To teda pekne začínam "šéfovať" našej S3GE. No nakoniec sa moja šéfredaktorská kariéra neskončila skôr ako začala (klope na drevo), pretože jediný dôvod spomínanej smsky bola ponuka ísť do Bruselu. Tento výlet bol zadarmo a mal jedinú podmienku. Zbaliť sa a odísť už dnes večer. Stále som nechápala, o čo vlastne ide, ale sťažujte sa, keď vám ponúkajú do zahraničia namiesto stereotypu v škole.

Doma som zistila, že ten Brusel nie je nejaký zvláštny omyl, ale odmena za umiestnenie sa na Štúrovom pere. Decká, vážne vás toto nenavnadí písať do časáku? Po uverejnení tohto článku očakávam nával nových redaktorov:-) Tak som sa zbalila - oprava segra ma zbalila,
kým
som si umývala háro- a vybrala som sa na vlakovku. Lenže tam nikto nebol. Po miernych stresoch predsa len prišiel autobus, v ktorom som mala stráviť najbližších niekoľko hodín svojho života. Počas cesty som sa zoznámila s holkou, ktorá ma celý pobyt ťahala za sebou ako obrovský dezorientovaný prívesok.

Po príchode sme sa ubytovali v hoteli Du Congres. (Neviem po francúzsky, tak sorry za možný zlý pravopis. ) A tešili sme sa jak decko na cumeľ na všetko, čo nás čakalo.
V prvom rade sme sa mohli tešiť na návštevu Európskeho parlamentu, do tajov ktorého nás zasvätil pán poslanec Vladimír Maňka a jeho kamarát zhodou okolností redaktor TV Markíza Patrik Herman. Ja hlúpa som si nezobrala diktafón, takže mi ušlo pár príležitostí na exkluzívne rozhovory. Ďalej sme navštívili sídlo Európskej komisie, čo znamenalo ďalšiu prednášku. Potom sme mali trošku voľna na to, aby sme sa pomotali po meste, nakúpili čokoládu a pivo a vyhladnutí sa dohrnuli na večeru do miestnej reštaurácie.

V rámci osobného voľna som sa so svojimi dvoma novými známymi nevrhla na nakupovanie, ale rozhodli sme sa navštíviť múzeum belgického surrealistického maliara Reného Magritta. V múzeu mi nedovolili fotiť, ale aj tak to stálo za to. Inak zabudla som sa pochváliť, že počas tohto pobytu sa na mňa nalepilo aj niečo z francúzštiny. Konkrétne slovíčko nefoť znova a znova opakované nahnevanými sbs-kármi
pracujúcimi v múzeách a galériách, ktoré sme mali možnosť navštíviť.

Posledný deň v Bruseli sme si boli obzrieť Mini-Európu, kde sa nachádzajú zmenšeniny dominant európskych miest. Slovensko tam bolo zastúpené bratislavským Modrým kostolíkom. Nebudem komentovať tento výber, ale ja osobne by som ho nahradila napríklad miniatúrnym Spišským hradom.

Ani som sa nenazdala a tento únik z reality skončil. Sedeli sme v buse do Nitry a prezerali sme si množstvo fotiek a drobnôstky, čo sa podarilo ukoristiť našim shopoholickým kolegovcom. Týmto článkom by som sa chcela poďakovať celej S3GE, pretože práve písanie do tohto časopisu mi umožnilo vidieť kus sveta.
čokoládky

Po červenom koberci s vedcom a čertom

15. ledna 2011 v 14:51 | Lucy |  Lepšie raz vidieť....
Viete aký je super pocit byť po sto rokoch v divadle? Síce nie v mojom milovanom DAB-čku, ale zato v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ja som tam totiž včera strávila pár nezbudnuteľných hodín. Sestra mala ísť zo školy na Fausta, čo som jej samozrejme, závidela jak najatá. Faust... chápete a v Národnom. Ale čo čert nechcel (alebo, čo Lucka chcela?), zavolala mi kamoška, že má pre mňa lístok a teda, či nepôjdem. Bez váhania som potom skočila jak po údenom.

Po rýchlom obede som si obliekla šaty a obula lodičky a po menších zmätkoch s kabelkou- nemohli sme predsa zobrať tú moju čiernu s lebkou- sme sa vybrali k Bille čakať na bus.
No ale aby som sa dostala k samotnej hre.... Bola skvelá, úžasná, fenomenálna, geniálna a neviem aká ešte. Ale len jej prvá časť. K tej druhej by som totiž potrebovala manuál. Hralo tam strašne veľa známych hercov. Väčšinu z nich poznáme hlavne zo seriálov typu Panelák, no napríklad takú Zdenu Studenkovú, ktorá hrala Helenu Trójsku poznáme aj bez denných seriálov jednej komerčnej televízie.

Fausta sme všetci preberali v druhom ročníku na literatúre, takže všetci určite viete, čo bol zač. Vedec, ktorému diabol ponúkne mladosť a lásku, pretože uzavrie s Bohom stávku o jeho dušu. Dopredu sa ospravedlňujem všetkým učiteľkám slovenčiny, ktoré budú čítať tento článok, ak som práve úplne mimo. Inak diabol, ten Mefistofeles, či ako to bolo, je dvojrola. Hrá ho Bárta a Fialová. Pre panelákových nadšencov, Bárta je Milan Kordiak.
Ale pokračujem. Staručký vedec sa s Mefistofelovov pomocou zmení na Roberta Rotha a snaží sa zabojovať o krásnu ryšavú Grétku. Ryšavky proste majú niečo do seba, takže sa mu vôbec nečudujem. Dvojpohlavný diabol mu pomáha, lebo ho to nehorázne baví. Grétka sa doňho zaľúbi. Úprimne, kto by sa nezaľúbil do Roberta Rotha? A otehotnie s ním. Keďže mať nemanželské dieťa je hanba na tri zimy, rozhodne sa utopiť ho v rieke. No a z toho zošalie. Faust sa na to nemôže pozerať- tá holka je fakt popletená- a tak jej zlomí väz. Tragédia jak vyšitá. Okey, páčilo sa, tlieskame a môžeme ísť domov. Ale má to jeden háčik. Ľudia tlieskajú, no nevstávajú. Prečo nevstávajú? V našom divadle sa vstáva pri potlesku vždy. A oni nedajú standig ovation Milanovi Kordiakovi? Neskôr som sa dozvedela, že je len prestávka a bude to pokračovať. No druhej časti- ako som už spomínala vyššie- som nepochopila. Myslím, že Faust to po Grétkinej smrti nejak nezvládol a tak psychicky aj fyzicky rezignoval. Proste len sedel a čumel. No a to sa diablovi nepáčilo, lebo sa nudil. A tak sa rozhodol doviesť mu najkrajšiu ženu Helenu, aby ho nejak prebrala. No zabralo to aspoň do tej miery, že už nesedel a nečumel, ale začal znova s vedeckou prácou. Na konci oslepne a umiera. Lenže nejakým zázrakom ide do neba. A tak má Mefistofeles milión dôvodov vyvreskovať a zúriť. Bárta vie úžasne vrieskaťJ

Týmto hra skončila a ľudia skutočne vstali. A tlieskali tak dlho, že ma to normálne prestalo baviť. Ale lepšie ako ten chabý potlesk po prvej časti. Chybou druhej časti bola okrem nepochopiteľnosti aj rozvláčnosť. Viacero kamošiek sa mi priznalo, že tam skoro zaspali. Cestou k busu sme sa dokonca prešli po červenom koberci, ktorý bol natiahnutý pred divadlom kvôli nejakej recepcii či čomu.

Čo dodať na záver? Spomínate si ako som hovorila, že chcem prespávať v našom DAB-čku? Tak do SND budem chodiť na prázdniny.
Faust