Září 2010

Láska hory prenáša (alebo ďalší pokus o scenár)

9. září 2010 v 21:38 | Tia and Lucy |  Keď nás kopne múza
Tak po dlhšej pauze, za ktorú sa Vám všetkým úprimne ospravelňujeme sme späť so scenárom z našej spoločnej dielne. Toto dielko je prvá verzia scenára pre šermiarsku skupinu Aldaron. Má svoje muchy a preto sme ho napokon trošku vylepšili konečný produkt Vám ponúkneme, keď bude hotová - Stanka už čítala aj prvú scénu druhej verzie - zatiaľ sa však budete musieť uspokojiť aj s nedokonalou prvotinkou. Tak prijemnú  zábavu.
Aldaron



ROZPRÁVAČ: (vstane a cynicky sa usmeje na opitého huslistu (RIŠO) , ktorý už hodnú chvíľu týra husle aj poslucháčov svojou
hrou a spevom)
:
Nie som bard, ani inak nadaný umelec, no dovoľte mi porozprávať vám jeden veľmi starý príbeh. Sľubujem vám, že ak ma budete počúvať neutrpí tým váš hudobný sluch a ani neumriete od nudy. A
ak by som predsa len niekoho uspal, po prebudení ho pozývam na pivo.
Pieseň, čo spievajú vtáci,
Priatelia, ja vám rozpoviem,
Keď ľudia bili sa jak draci
A pre vieru chvela sa Zem
Cveng zbraní oceľ o oceľ
Mal vtedy len jediný cieľ
Preliať krv vraha, pohana
A či zradného kresťana,
Čo vieru predkov zahodil
A vodou sa pokrstil
Bol som tu, nuž pamätám sa na ten boj,
Kde každý chcel stoj čo stoj
Dokázať pravosť svojej viery
Tým, že dobre mečom mieril
Hoc stíchol meč a zmĺkol luk
Hoc nepočuť už boja hluk
Hoc mladosť bozkom tvrdí mier
Bez zbraní trvá boj dvoch vier
Zrazu len samá hádka svár
Tieni, čo hnalo pred oltár
Dve zaľúbené deti,
Čo cez vôňu kvetín
Sľúbili si bozkom,
Že budú žiť s láskou


Kresťania sedia za stolom a hodujú.
Na scénu vbieha Ivan a za ním všetci pohania. Všetci okrem Borisa sú strašne nahnevaní . On jediný sa tvári zvedavo a má čo robiť, aby sa nerozosmial.
IVAN: (rozhnevane vykríkne) TAK TU SI TY JEDEN PAJÁC DREVENÝ! (hrozivo sa zaháňa smerom k Jurajovi )
DALIBOR: (rozhorčene vstane) AKÝ SOM TI JA PAJÁC?!
(zrúkne) A ešte aj drevený!
IVAN: Nie ty, on! (ukáže na Juraja, ktorému od ľaku vypadne pohár z ruky)
LEN POČKAJ, KEĎ
SA MI DOSTANEŠ DO RÚK! DOLÁMEM TI HNÁTY, AŽ Z TEBA BUDÚ TRIESKY LIETAŤ.
(Zastrája sa a Juraj sa celý roztrasený prikrčí na stoličke)
DALIBOR: Radím ti, aby si si dával pozor na jazyk cudzinec! Za svoje trúfalé slová si zaslúžiš najmenej tucet rán korbáčom.
Buď mi hneď a zaraz povieš, kto si a čo tu chceš, alebo ti dám vytrhnúť ten tvoj jazyk a sám si z neho prečítam odpoveď! (po tých slovách sa osopí na Juraja): Ty sa tu čo krčíš ako sopľavé decko za materinou sukňou?! Tento niktoš ťa nazval pajácom, mal by si tasiť meč a porátať sa s ním ako sa patrí na môjho syna. (Juraj váhavo vstane, ale meč nevytiahne)
IVAN: Moje meno je Ivan, žijem na druhom brehu rieky a chovám najlepšie kone v celom kraji. Dnes som sem prišiel brániť česť svojej dcéry, ktorú tvoj syn zhanobil.
DALIBOR: Tvoje kone poznám, ale tvoju dievku som jakživ nevidel. Ak je aspoň spolovice taká krásna, ako tie vaše kobylky, jej česť naozaj stojí za to aby si sa takto rozdrapoval. Povedz mi, čo sa jej stalo a čo s tým má spoločné tento môj strachopud? (zagáni na Juraja)
MICHAL: Zviedol ju, nasľuboval jej hory doly a potom zbabelo utiekol.
BORIS: (uškŕňajúc sa od ucha k uchu ) Asi sa zľakol, keď mu začala básniť o detičkách.
IVAN: (udrie Borisa po hlave): Čo to trepeš, blázon akýsi!
DALIBOR: (k
Jurajovi)
: Hovorí pravdu?!
JURAJ: Áno, ale...
DALIBOR: Nijaké ale. Ak je to pravda, musíš sa zachovať ako chlap a to dievča si vezmeš za ženu. Svadbu vystrojíme v našom kostole.
IVAN: V kostole? Ešte to tak! To, že moja dcéra odhadzuje vlastných bohov spolu so šatami, neznamená, že na nich zabúdam aj ja! Uctievam Perúna, a preto jakživ do kostola nevkročím! Človek ju pošle na jarmok
a ona sa vráti pokrstená! No videl to kedy svet?! (otáča sa na Veroniku): Dievčisko jedno nepodarené! Ďakujem bohom, že sa toho nedožila neborka tvoja dobrá mať! Srdce by jej puklo od žiaľu.
DALIBOR: (nahnevane sa obráti k Jurajovi): To nemáš dosť pobehlíc medzi kresťankami, že sa musíš váľať s pohankou?!
IVAN: Ako si to nazval moju dcéru? Za to zaplatíš! (tasí meč a vrhá sa na Dalibora. Šermujú, Dalibor vyhráva )
DALIBOR: Tak vidíš, krivoverec, ani jeden z hromady tvojich bohov ti nedokázal zaručiť víťazstvo nado mnou. Mne stačil
meč
a nezlomná viera v jedného tesára na to, aby som ťa porazil. Uznávaš teraz pravosť mojej viery?
IVAN: Nikdy. Teba ešte Perún skára za tvoje rúhanie, ak si chceš pred ním aspoň trochu zachovať tvár, žiadam ťa, aby tvoj syn urobil z mojej dcéry počestnú ženu.
DALIBOR: Nemám nič proti tomu aby sa mladí vzali, ak to obaja chcú ale svadba bude v kostole a ešte pred tým sa každý z vás nechá riadne pokrstiť.
NIKA: Prečo sa tomu tak veľmi bránite? To predsa nebolí. Len na vás nalejú trochu vody a je to.
RIŠO: Hovorí pravdu. Navyše má kresťanstvo aj veľa ďalších výhod. Tak napríklad: tí biskupi, ktorí k nám prišli sú oveľa tučnejší ako naši kňazi, takže sa im v ich krajine asi dobre žije. Preto som sa rozhodol, že aj ja sa stanem biskupom. Len si to predstavte. Celé budem len odriekať modlitby a posväcovať domy, do ktorých ma ľudia potom zakaždým pozvú na bohatú hostinu.
BB: Prestaň tárať. Ty už aj tak vyzeráš ako biskup. Čo biskup ako pápež! (obráti sa k Jurovi): Vôbec ti nerozumiem, chlapče. Medzi kresťankami je toľko krásavíc. Všetky sú milé, poslušné a chtivé vydaja, ale ty si musíš nájsť práve pohanku. Vždy som ti vravel, že sú s nimi samé starosti. Sú tvrdohlavé ako mulice a majú ostrý jazyk. Navyše táto tu je také nič, ešte neoperené kurča. Nechaj ju a ja ti nájdem dievča, že ti budú všetci závidieť.
MICHAL: Tak dosť! Nedovolím, aby si takto urážal moju sestru. (vrhne sa na BB- šermujú)
RIŠO (BB-tovi): Počkaj, to si myslel vážne, že som tučný?!
BB cez plece: Ako brav. Z tvojej slaniny by sa najedla celá dedina.
RIŠO (očervenie): No veď ja ti ukážem. (vrhá sa na BB a s Michalom ho porážajú.
JURAJ: Prestaňte sa hádať. No tak som sa s ňou vyspal a čo je na tom? Chvíľu si poplače a nájde si nejakého barbara, čo ju poteší rovnakým spôsobom ako nedávno ja.
IVAN: Barbara?!
JURAJ: No... jedného z vašich podarených pohanských kompánov.
BORIS: Dávaj si pozor, na jazyk, kresťanko, lebo ak nie Perún tak ja ti ukážem, čo sa sluší a patrí!
IVAN: (Borisovi) To sú slová ozajstného chlapa, synak!
BORIS: Akého chlapa, otec. Konečne im ukážme kam aj so svojím Bohom patria, nech môžem ísť do dediny a zbaliť tam nejakú povoľnú kresťanku. Tie reči o poslušnosti sa mi veru zapáčili. Ach, či mi len bude dobre. Ale aj jej. Nebude sa sťažovať. Tak jej bude dobre, že aj do kostola zabudne ísť.
IVAN: Drž jazyk za zubami! A ty, že si môj syn? Čoho som sa to dožil! Dcéra ohrieva pelech inovercovi a syn.... (nedopovie a strelí Borisovi až sa zatacká... chvíľu rozmýšľa a strelí mu aj z druhej strany) To aby si si zapamätal akú úctu máš prechovávať k svojmu otcovi a k jeho bohom.
BORIS: (ublížene pozerá na Ivana)Ale veď ja som len chcel.... (zrazu sa osopí na Niku) Typické! Dievča má vždy všetko, čo chce. Keď ja chcem vyskúšať niečo nové, tak akurát bitku schytám. Ale Milada sa môže váľať s kresťanom koľko sa jej ráči a ešte sú všetci hotoví brániť jej česť. Čo urobíš nabudúce? Dovlečieš domov jeho decko? A všetci sa pôjdu poďakovať Perúnovi za toho pankharta. Ako hovorím: typické!
NIKA: (Borisovi): Tak, mi odpusť, braček, že som ťa predbehla. Nevedela som, že si želáš, aby tvoju lásku pretriasali na verejnosti. (otočí sa k BB) Nechcete náhodou môjmu otcovi vyhlásiť vojnu? Nechcete sa s ním pobiť? Nemá náš Boh odpúšťať a byť milosrdný?
IVAN: (nahnevane ju preruší): Milosrdný? Tvoj Boh? Dcéra moja, mám ťa remeňom naučiť, kde je tvoje miesto?
NIKA: (arogantne pozrie na otca a vytasí meč, ktorý zobrala bratovi) Rob čo chceš, ale budem sa brániť.
IVAN: Ty chceš útočiť... (viac nestihne povedať, pretože má čo robiť, aby odrazil Veronikin útok)
NIKA: (poráža Ivana) Už nie som malé dievčatko, otec, a nebudem sa slepo držať tvojich bohov. Žena sa má v prvom rade starať o to, aby mala z čoho chystať na stôl, ty otec máš priveľa bohov a každý z nich si žiada obety, ak si ich chceš všetkých nakloniť raz dva vyprázdniš celú komoru. Kresťanský boh je len jeden a obetovať mu musíš len raz do roka mladého baránka. Navyše sa aj k kostole naješ lepšie než doma lebo ti tam dajú nielen chlieb ale aj víno.
BORIS: (popod nos) Každý týždeň mať vínko, ej to by sa mi veru pozdávalo. (nahlas)
Tak sa mi zdá otec, že naša Miladka múdro vraví mal by si ju počúvať.
IVAN: Ty buď radšej ticho, lebo ťa ešte zrúbem! Ožran jeden ty by si si kvôli dvom hltom vína nechal aj zuby vytrhať. A ty mi, dcéra, povedz ako jeden Boh dokáže ochrániť úrodu aj stáda aj ľudí? My máme veľa bohov a každý sa rozumie niečomu inému. Keď sme si ich ctili vždy sa nám dobre vodilo, kto nám zaručí, že sa o nás dokáže postarať jeden ukrižovaný? Asi nebol veľmi mocný, keď ho dokázali zabiť obyčajní ľudia.
JURAJ: Zárukou vám môžeme byť my. Všetci chodíme každú nedeľu do kostola
a naša sýpka je plná do prasknutia. Môjho otca si všade vážia a nikdy sme netreli biedu. Ako moja žena bude Milada, vyparádená ako kráľovná. Už sa viac nebude hanbiť za tie otrhané háby, čo nosí.
MICHAL: Chceš vari tvrdiť, že moja sestra chodí poobliekaná ako žobráčka?! (vrhne sa na Juraja- šermujú. A vyhráva)              
JURAJ: Uznávam, braček, že som to asi trošku prehnal a prosím ťa o prepáčenie. V rodine by nemali byť rozbroje. Nuž si podajme ruky a pomerme sa. (podajú si ruky)
IVAN: Hó-hó-hó, akáže rodina? Na žiaden sobáš som nedal povolenie.
BB: Ale veď sa už toľko nevzpieraj, priateľu, nevidíš, že sa tie deti majú radi? Tvoja dcéra ti tu dnes slovom aj mečom dokázala, že kresťanský boh predsa len nie je na zahodenie. Tak sa prestaň durdiť a daj jej svoje požehnanie.
IVAN: No jasné! Pre teba to dopadlo vcelku výhodne. To moja dcéra napľula na svoju vieru a tradície!
BORIS: Presne tak. Keby si aspoň súcejšieho vybrala. Veď hentá trasorítka ani šermovať nevie. Aj náš Slavomír ho porazil.
RIŠO: Dávaj si pozor na jazyk, krpec, lebo oň môžeš veľmi rýchlo prísť. Vidím, že ty máš meč len na ohurovanie hlupučkých slečiniek. Tak si daj dobrý pozor, aby si sa oň nemusel v budúcnosti opierať.
BORIS: (chvíľu hľadá meč, ktorý mu zobrala Veronika) Kde som ho len...? (nájde ho a útočí na Riša. Boris vyhráva.)
BB: Dosť už bolo bitiek, mládež, teraz treba pripraviť svadbu.
ROZPRÁVAČ:  Svadbu už chystajú
                            Nie bez hádania
                           Kostolík stavajú
                          Len z dreva pohania
DALIBOR: (všetci sedia za stolom a jedia) Ej, rodinka milá, toto bola svadba ako sa patrí. Ešte dlho budú na ňu spomínať v celom kraji. A oveľa skôr než by na ňu stihli zabudnúť vystrojíme v našom kostole krstiny, o ktorých sa bude rozprávať ešte aj v ďalekom Ríme.
IVAN: Akože vo vašom? V našom! Svadba bola u vás. Tak krstiny budú podľa práva u nás.
DALIBOR: V tej drevenej búde?
IVAN: Ja ti dám
búdy, ty jeden trkvas! (hodí po ňom jedlo. Strhne sa hromadná bitka- tácky, stoličky, potom meče)
RIŠO: (vytratí sa. Podpáli kostol a vráti sa s fakľou a úsmevom na perách) HORÍÍ!!
Všetci sa rozbehnú hasiť. Utekajú zo scény.
ROZPRÁVAČ: Krst bol u kresťanov
                          A hoci plynul čas
                          Dve rodiny jak vrana s vranou
                          Svária sa doteraz