Leden 2010

Tři oříšky pro Popelku trochu inak

31. ledna 2010 v 17:46 | Lucy |  Lepšie raz vidieť....
Túto recenziu neberte veľmi vážne:D



Popelka je rozprávka bez ktorej si už sotvakto vie predstaviť Vianoce. U nás doma je pečená- varená (asi ako zemiakový šalát s rybou) každý rok a predsa sa nám nikdy nepreje. Po hotovej hostine, ktorá zneguje celodenné hladovanie nie je nič lepšie ako zvaliť sa k telke (nech sa len slaninka dobre uloží) a nechať sa unášať týmto nesmrteľným príbehom, v ktorom dobro vždy zvíťazí. Stavím sa, že neexistuje nikto, kto si neobhrýza nechty od nervozity, keď Popelka zdrhne z plesu. (či to len ja som tak mimo?:-)

Inak vedeli ste, že princ je predabovaný? Vážne. Vraj mal taký otrasný prízvuk, že sa to jednoducho nedalo:-) Okej, dosť bolo mojich kecov, lebo mi tu zaspíte.

Takže k deju. Popelka je sirota, ktorá robí slúžku svojej macoche a nevlastnej sestre. Nemá vkus, lebo nosí otrasný kožuch, ale zato má nádherného bieleho koňa. Raz má ísť okolo ich statku (či čo to je) kráľ so svojim sprievodom. Všetci sú na nervy, hlavne Popelkina nevlastná segra, ktorá si podľa mňa robí zálusk na princove peniaze. Popelke, samozrejme nedovolia vyzerať panstvo, takže využije chvíľu voľna a pôjde si zajazdiť na svojom bielom tátošovi. V lese stretáva princa, ktorý sa má venovať štúdiu, čo prirodzene nerobí. Keďže sa budúci kráľ nemá k tomu, aby pozval Popelku na rande, hodí doňho veľkú snehovú guľu a ujde domov. Medzitým macocha vymôže od kráľovnej pozvanie na ples pre seba a Doru.
Prípravy na ples sú v plnom prúde a Popelka sa môže tešiť akurát tak na večer so smiešnym tučným kuchárom. Keďže služobníctvo ju má v obľube dostane od jedného z nich tri oriešky, ktoré si starostlivo odloží. Raz sa jej podarí jeden rozbiť a vypadnú z neho poľovnícke šaty, ktoré si okamžite vyskúša. Všetci vieme ako to bude pokračovať. Opäť si trochu poflirtuje s princom, ktorý v lese trávi viac času ako kdekoľvek inde a dostane neuveriteľne gýčový prsteň. V ďalšom oriešku nájde plesové šaty a rozhodne sa trochu si vyhodiť z kopýtka na zámockom bále. Hrach za ňu preberajú holuby (podľa mňa ho jedia), teda jej nič nestojí v ceste. Vysadne na koňa a už cvála smerom k zámku a Karel Gott jej spieva, aby sa jej lepšie išlo. :-D Na plese, samozrejme, tancuje s princom. Keďže nevedia byť päť minút ticho po chvíli sa pohádajú a Popelka urazená odíde domov. No ešte predtým mu dá hádanku, ktorú nebude vedieť uhádnuť, lebo keď sa mal učiť radšej jazdil na koni a teraz je blbý. :-D

Princ sa za ňou rozbehne nasledovaný Dorou a macochou. Na statku donúti všetky baby, aby si vyzuli topánky a postupne im bude obúvať Popelkinu črievičku. Popelka totiž pri odchode stratila topánku a princ si ju zobral, pretože je fetišista fixovaný na nohy (asi). :-D Črievička žiadnej nepadne, lebo je hrozne malá. Macocha medzitým oblečie Doru do Popelkinho plášťa a odvezie ju preč. Princ si to všimne a rozbehne sa za nimi. No koč sa prevráti a oni skončia v potoku. Princ zistí, že Dora nie je jeho nevesta a nechá ju topiť sa v tej ľadovej vode.


Všetci hľadajú Popelku a ona sa zatiaľ prezlieka do svadobných šiat, ktoré našla v treťom oriešku. Princ sa vráti a zbadá ako k nemu cvála. Podíde k nej a vráti jej topánku, lebo si ju od neho vypýta. Možno už pochopila, že je fetišista, lenže potom sa s ním zasnúbi, takže asi nie.


Úprimne dúfam, že som vás touto (ne)recenziou veľmi nepobúrila a ospravedlňujem sa všetkým, ktorí moje poňatie tejto rozprávky považujú za prznenie.

Vianočná zbierka (pre detičky a dobrý pocit:-D)

27. ledna 2010 v 15:41 | Lucy |  Milý denníček
Po dlhom čase sa opäť hlásime. Žijeme a píšeme:-D


Krátko pred Vianocami som sa spolu s mojou sestrou a kamarátkou zúčastnila vianočnej zbierky pre týrané deti, ktorú organizovalo Centrum Slniečko.
Po celom dni strávenom v škole sa mi veru vôbec nechcelo behať s kartónovou škatuľou po Tescu a pýtať od ľudí peniaze. Ale čo človek neurobí pre segru? :-D Po obede som teda sadla na autobus a ponáhľala som sa do Galérie. Možno vás prekvapí, že sa mi podarilo vystúpiť o zástavku skôr, takže som si musela zvyšok cesty odšľapať. Veď prečo nevyčerpať tú trochu energie, ktorá mi ešte zostala? Do Tesca som prišla vyžmýkaná ako citrón a pripravená fyzicky napadnúť každého kto nám odmietne prispieť. Po krátkom hľadaní som našla Tinku aj kamarátku a spoločne sme sa pobrali za tetuškou, čo to celé organizovala. Naše
celkom zrozumiteľné inštrukcie nás mali doviesť k bočnému vchodu, kde mala čakať už spomínaná tetuška. No nanešťastie nám zabudli povedať, že tie bočné vchody sú tam najmenej tri. Takže kým sme obehli celú budovu a zúfalo sme sa pokúšali otvoriť každé dvere, poriadne sme vymrzli. Po pár neúspešných pokusoch- zlodeji z nás asi nebudú- sme našli tetu Angeliku a zábava sa mohla začať. :-D Dostali sme "štýlové" biele tričká, ktoré mne a Tinke dodnes slúžia ako pyžamká, košík s cukríkmi a už spomínanú kartónovú škatuľu a hor sa do práce. No skôr ako sme mohli začať čokoľvek robiť priplichtil sa k nám zjavne opitý chlap, ktorý nám okrem otravných rečí neprispel ničím.
Tak ako pýtať od ľudí peniaze, aby to nebolo drzé? Kamoška Baška to hneď vyriešila. Vytasila sa s mobilom a na plné kolo pustila motivačné pesničky od Michaela Jacksona, takže nás celý čas sprevádzalo heslo Heal the world. Malo to aj istú symboliku, keďže Mike dával svojho času neuveriteľné čiastky na charitu. Dokonca je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov, ako človek, ktorý prispel najviac. Teda asi. :-D

Ako sme zbierali a čo sme vyzbierali?

Po istom čase sme si vytipovali ľudí, ktorí podľa nás prispievajú viac ako iní. Našimi "obeťami" sa stali mamičky s malými deťmi (dáte decku cukrík a mamička vám dá peniaze z vďaky, že jej anjelik aspoň chvíľu nemrnčí) a mladí pekní chalani, ktorí asi chceli urobiť dojem svojou štedrosťou. Tiež sme zistili, že je dobré pýtať si od ľudí pri pokladni v potravinách, lebo tí majú ešte vytiahnuté peňaženky. Aj keď do potravín sme vôbec nemali chodiť. :-D Baška sa opäť vytasila s niečím originálnym a začala každému potencionálnemu darcovi sľubovať jednosmerný lístok do neba.
Nemôžem povedať, že by nám ľudia obracali do pokladničiek peňaženky, ale niečo sme predsa len vyzbierali. Našlo sa dokonca pár dobra chtivých jedincov, ktorí nás obšťastnili šuchotavými päť a desaťeurovkami. Nakoniec sme behali po Tescu hrkajúc pokľadničkami ako malé splašené deti a doslova sme sa predbiehali kto vyzbiera viac. Môžem hrdo dodať, že my tri sme vyhrali. :-D Bohužiaľ, sme sa nedozvedeli, koľko sa vyzbieralo, pretože po nás nasledovala ešte jedna skupinka. No aj tak to bol zážitok, na ktorý len tak ľahko nezabudnem a ktorý som si s radosťou zopakovala hneď na druhý deň.
Čoskoro nás čaká ďalšia podobná akcia (asi), tak, moji drahí, choďte do Tesca a prispejte babám v lacných tričkách. :-D