Marcus (záver)

22. října 2009 v 17:20 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Blog.cz má nejakú poruchu a nechce mi dovoliť vkladať obrázky...


Marcus nemohol uveriť vlastným očiam. Iba stál vo dverách a hľadel na vysokého pekného muža sediaceho v jednom so šarlátových kresiel. Bol to on. Panebože, bol to on. Keby mu niekto povedal, že ho ešte niekedy stretne pravdepodobne by ho vysmial. A teraz bol tu. Jednoducho sedel pred ním. Vo svojom najlepšom kabáte a dokonale vyleštených cestovných čižmách. Bože, bol to on. Augustus. Marcus otvoril ústa, ale nevydal ani hláska. Len naňho hľadel.
"Dobrý deň, Marcus," pozdravil ho Augustus. "Konečne som ťa našiel."
"Čo tu robíš?"
"Dávam pozor na svojho syna. Vieš, prekvapuje ma to, Marcus, ušiel si od jedného upíra k druhému."
"Daj mi pokoj."
"Nie, Marcus, predstav si, že to neurobím. Dočerta, si môj syn! Nechaj nás, Martinus, prosím ťa." Gróf bez slova opustil miestnosť.
"Neviem o čo ti ide, ale vypadni."
"Vypadni? To je všetko, čo mi povieš? Po takom čase?"
"Nenávidím ťa za to, čo si mi urobil aj za to, že si ma oklamal. Neznášam ťa, tak to pochop a daj mi pokoj."
"Marcus, preboha, nevedel som....prosím..."
"Čo si nevedel? Že nechcem život, ktorý si mi dal? Že nechcem piť krv žien, detí a ich otcov? Že nechcem zabíjať a mať z toho pôžitok? Augustus, ja to nechcem. Nechcem tvoj život. Klamal si mi. Klamal si mi, Panebože, povedal si, že nevieš kto zabil môjho otca. Toto si chcel? Aby som to takto zistil? Aby som sa to dozvedel z úst starého ožrana na mieste, z ktorého behá slušným ľuďom mráz po chrbte? Neznesiem tvoju prítomnosť. Neznesiem ten pocit, Bože, koľko si mi klamal?"
"Odpusť, Marcus, ja... vedel som, že by si sa chcel pomstiť. A to som nemohol dovoliť."
"Prečo nie? Prečo? Zabíjam, aby som prežil. Zabíjam nevinných ľudí a beriem si ich krv, tak prečo nie vraha?"
"Všetci sme vrahovia, Marcus, ale nemohol som ti dovoliť zabiť Martina, pretože je to môj syn. Je to tvoj brat, dieťa, to ja som z neho urobil upíra. Zabil by si si brata."
"Čože? Ja.. To je jedno! Zabil mi otca. Zaplatí za to!"
"To ti nedovolím! Nezašpiníš si ruky jeho krvou."
"Choď do pekla, Augustus! Vy obaja."
Augustus pokrútil hlavou. Vyzeral smutne. "Peklo neexistuje, Marcus, alebo nás tam nechcú. Napadlo ti to, niekedy?"
"Ty mi nebudeš brániť! Vypadni! Zmizni mi zo života!" Marcus sa rozbehol a pustil sa do svojho učiteľa päsťami. Augustus ho nežne objal, aby sa nemohol hýbať. Bol o hlavu vyšší a oveľa silnejší, takže Marcus nemal najmenšiu šancu brániť sa. Len tam stál a dovolil svojmu "otcovi" bozkávať mu tvár a vlasy.
"Milujem ťa, Marcus," šepkal Augustus. "Neodháňaj ma, prosím." Marcus ho rozčúlene odstrčil. Zasa sa cítil ako dieťa. To dieťa, ktoré sa zo svojim učiteľom delilo o všetky svoje plány. S učiteľom, ktorému plne dôveroval. Božemôj, a on mu teraz hovorí, že mu to nedovolí? Že mu nedovolí pomstiť smrť otca?
"Choď do čerta!" vykríkol Marcus a prudko ho odstrčil. Chvíľu naňho hľadel a potom znova vybehol do svojej izby. Zasa bol sám. To s Leilou, Panebože! Nechal sa učičíkať jej prítomnosťou. Už mu nič nemôže zabrániť vziať si po čo prišiel. Musí konať. Rýchlo. Zajtra, ó áno, zajtra.
No nasledujúcu noc mu Augustus nedovolil urobiť nič. Vlastne mu nedovolil ani sa k Martinovi priblížiť. A tak Marcus zasa strávil celú noc v parku so svojim "anjelom".
"Milujem ťa, Leila," šepkal medzi bozkami, ktoré si teraz už úplne samozrejme vymieňali.
"Aj ja, Marcus, neviem prečo, ale aj ja ťa milujem."
"Tak spolu odíďme. Láska moja, utečme. Buď moju nocou, Leila, buď mojim dňom, lebo ja už nemôžem byť bez teba. Utečme hneď teraz! Alebo nie, radšej pozajtra. Pozajtra v noci. Zariaď si čo potrebuješ a potom budeme spolu, už navždy," šepkal Marcus. "Navždy."
"Och, Marcus, dúfala som, že to povieš. Toto nočné skrývanie. Nič mi nevysvetľuj," povedala vidiac, že otvára ústa. "Strýko ti nedovolí, však? Ale to sa zmení. Budeme navždy spolu," bozkávala ho opakujúc jeho slová. "Navždy."
"Ó áno," prikývol Marcus. Už na ničom nezáležalo. Jeho pomsta vybledla v lesku jej očí. V sekunde sa rozhodol. Odíde s ňou. Nikto mu nezabráni. Ani Augustus. Martinus môže byť rád, že odíde. Zabil by ho. Vedel to. Vedel. Od prvej chvíle vedel, že si prišiel pre jeho život. Nie, odísť od neho nebude problém. Bože, aký bol šťastný. Zasa sedeli na tej lavičke. Vlastne nikdy nič iné nerobili. Len sedeli a rozprávali sa alebo sa bozkávali. Marcus sa nevedel, čo sa mu páči väčšmi. Cez deň toho veľa nenaspal, no hoci vstal unavený, ponáhľal sa do salóna, kde predpokladal, že nájde oboch svojich "otcov". Skôr ako vošiel zistil, že Martinus hrá, ako zvyčajne, na klavíri. Pozdravil ho kývnutím hlavy, zatiaľ čo jeho prsty ďalej behali po klávesoch. Marcovi to niečo pripomenulo. Pokrútil hlavou, akoby týmto jednoduchým gestom mohol zahnať nepríjemné spomienky. Tá hudba! Zasa tá hudba! "Prestaňte!" vykríkol a úplne zbytočne si pritlačil dlane na uši. Túto skladbu mu hrával otec. Vedel to a chcel ho trápiť? Alebo to bola náhoda? Temperamentný pochod zosilnel. Burácal. Povzbudzoval ho. Musíš, Marcus, musíš spievali klávesy. Áno musí odtiaľto vypadnúť skôr ako mu zlomí väzy. "Prestaňte!" vykríkol prehlušiac hudbu. "Choďte do čerta! Choďte dopekla!"
"Nie," zašepkal Martinus, zrazu bol veľmi bledý. Marcus nemohol zadržať smiech. Tak toho sa bojí. Pekla. "Ale áno, lebo tam skončíte. My všetci. Hádam len nemyslíte na nebo? Čo by ste Mu povedali? Čo by ste povedali Bohu? Odpusť, Otče, zhrešil som? Nie je to naivné? Och, aké prozaické! Tak vy sa bojíte Boha?"
"Nie," Martinus záporne pokrútil hlavou. "Nehovorím o pekle. Nechcem naň myslieť, no Boha sa nebojím. Môj Boh je tu. Presne ako ten tvoj. A je jedno, či tvoj Boh je Bohom ďalších tisícov. Vždy bude v hudbe."
"Pardon!" zvolal Marcus znechutene. "Prepáčte, že som vás označil za prozaického. Vy ste hotový poet. Tromfnete každého básnika našej doby. Našťastie, ja už pri tom nebudem. Zajtra odchádzam." Augustus prudko zastal vo dverách. Práve prišiel a počul Marcove posledné slová.
"Kam odchádzaš?" spýtal sa so záujmom.

"To je jedno. Dôležité je, že odchádzam. S Leilou."
"Marcus.."
"Nebudeš mi brániť. Nemáš na to právo a bolo by to zbytočné, takže sa nenamáhaj," prerušil ho Marcus.
"Kto je Leila?" spýtal sa Augustus hľadiac na Marca, no odpovedal mu Martinus: "To dievča z parku, o ktorom som ti hovoril. Tá smrteľníčka." Marcus naňho vrhol zlostný pohľad.
"Môžete byť rád, že odchádzam. Tej smrteľníčke vďačíte za život!" Zvrtol sa a vybehol do noci. Potreboval krv. Nie preto, aby uhasil smäd, ale preto, aby zabíjal. Bol skutočne Augustovým synom a to čo po sebe zanechal bola skutočná plejáda obetí, no jeho hnev to nezmiernilo.

Augustus sedel vo veľkom pohodlnom kresle a hľadel ako jeho syn zúrivo mláti do klavíra.
"Nenechám ho odísť!" vykrikoval.
"Samozrejme, že nie," prikývol Augustus pokojne. "A ani neodíde."
"Ako? Ako si myslíš, že ho tu zadržíme? Priviažeme ho o posteľ?"
"To nie je zlý nápad," ocenil Augustus. Martinus po ňom nahnevane fľochol.
"Nie, urobíme toto. Teda ty urobíš. Zabi ju. Zabi. Večnosť je dlhá doba v porovnaní s časom, ktorý bude potrebovať naše dieťa, aby sa spamätalo."
"Aha. A prečo to mám urobiť ja? Prečo má nenávidieť mňa?"
"Už ťa nenávidí," jemne podotkol Augustus. "A bude potrebovať podporu, keď sa jeho krehký sen o láske zrúti. Neboj sa, bude ťa milovať. Ako som povedal: večnosť je dlhá doba. Bude ťa milovať hneď, ako zistí aké vyčerpávajúce je nenávidieť. A dovtedy tu budem ja, aby som ho utešil."
"Dobre, tak teda zajtra, kým bude Marcus na love."


Začiatkom noci sa Marcus skutočne vybral na lov, takže Martinus mal úplne voľnú cestu. V parku naozaj našiel Leilu. Nevšimla si ho. Slabo zakašlal, aby upútal jej pozornosť.
"Och, gróf!" zhíkla, keď ho zbadala. "Teda, vlastne, dobrý večer, pane," vyhabkala.
"Dáš Marcovi pokoj, človek," zasyčal namiesto pozdravu.
"Čože?"
"Je upír," povedal Martinus. "Nesmrteľný. To čo chce mu ty nemôžeš dať, ľudské dievča." Jedným skokom bol pri nej a zarezal svoje ostré zuby do jej bieleho krku.

"Je mŕtva?" vyskočil Augustus, hneď ako zbadal svojho syna.
"Mŕtva."
"Nevidel ťa Marcus?"
"Nie a už ju nikdy nenájde." Augustus si vydýchol. Majú po probléme. Jeho dieťa nikam neodíde. Nikdy.

Medzitým Marcus pomalým krokom mieril k parku. Tak odíde s ňou. No keď prišiel k miestu ich stretnutia, nikde ju nevidel. Nikde nič. Len obrovská kopa napadaného lístia. To nemôže byť pravda! Marcus sa rozbehol k zámku.
"On ju zabil!" kričal a pokúšal sa vytrhnúť Augustovi, ktorý mu bránil vrhnúť sa na svojho strýka. "Zabil ju a ja zabijem jeho!"
"Povedal som, že to ti nedovolím!" Augustus ho sotil do kresla. Martinus bol bledší ako zvyčajne, no napriek tomu povedal: "Áno, je mŕtva. Nezniesol som pomyslenie, že odídeš. Teraz ma nenávidíš, syn môj, no ja ťa počkám. Moja láska počká na tú tvoju." Ešte chvíľu naňho hľadel a vrátil sa ku klavíru. Marcus mu venoval posledný nenávistný pohľad a vybehol von. A vtedy si to uvedomil: On ho nikdy nebude milovať. Tá nenávisť sa z jeho očí nikdy nestratí. Bože, čo to len urobil!

Augustus stál pri vchode do kôlne, ktorú si predtým sotva všimol a volal Marca. "Marcus, prosím..." vzlykal. Skutočne plakal. "Prosím, on sa chce zabiť."
"To nie je moja starosť," odvrkol chlapec.

"Chce s tebou hovoriť, prosím." Marcus pokrčil plecami a vošiel za ním do kôlne. Augustus kľačal na zemi pri veľkom drevenom kríži a chystal sa zabodnúť obrovský železný klinec do Martinovej ruky.
"Nie!" vykríkol Marcus a vytrhol mi klinec aj kladivo. Kladivo hodil na druhý koniec miestnosti a klinec poľahky zabodol do steny.
"Čo chceš?" vykríkol na Martina. "Čo ešte chceš?"
"Zomrieť," vyhlásil Martinus jednoducho. "Budem prosiť o odpustenie Toho kto mi môže dať rozhrešenie. No ten komu patria moje modlitby mi nikdy neodpustí. Odpusť mi, Marcus, prosím." Marcus pokrútil hlavou. Zúril. "Kristus sám vyniesol svoj kríž na Golgotu!"
vykríkol.
"Takže..."
"Hmlový vrch! Tam nech si ťa nájde smrť." Martinus vstal a Augustus mu pomohol vziať na plecia ťažký kríž.
"Niečo ti musím povedať," začal Martinus. "Nie je mŕtva. Nezabil som ju. Choď a urob z nej upírku. Buďte šťastní. Odpusť mi, Marcus," zopakoval Martinus a vyšiel do noci. Augustus ho nasledoval. "A, Marcus," ozval sa ešte Augustus. "Keby ste niečo potrebovali, čokoľvek, tak..." hlas sa mu zlomil a pobral sa za svojim synom. Chabý sprievod pre muža nesúceho kríž.

Marcus bežal. Bože, nech nie je mŕtva. Prosím, nech nie je mŕtva. Ja už od Teba nikdy nebudem nič chcieť, ani nebo nie. Nech nie je mŕtva. Netrvalo dlho a dobehol k tej lavičke. K ich lavičke. Zúfalo padol na kolená a dal sa odhŕňať obrovskú kopu lístia, ktorú si predtým sotva všimol.
"Leila!" vykríkol. Bola tam, bola taká bledá. Rýchlo sa sklonil a pritisol svoje ústa na jej pootvorené pery. Zahryzol si do jazyka. Jeho krv prúdila do nej. Keď cítil, že sa pohla naklonil hlavu. To teda bol bozk.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tilia / Ayamee Tilia / Ayamee | E-mail | Web | 23. října 2009 v 20:36 | Reagovat

Jééé, takže je tu koniec :D! Pekne nám to vygradovalo, záver sa mi skutočne páči! Tlieskaam :)

2 Lucy Lucy | 23. října 2009 v 20:41 | Reagovat

dakujem za pochvalu:-D

3 Polly Polly | Web | 25. října 2009 v 17:02 | Reagovat

aha, takze tak..nie uplne najsmutnejsi koiec a to som sa obavala..
pekne to bolo.. Marcus si ma ziskal..xD ako upir xD

4 Lucy Lucy | 25. října 2009 v 19:58 | Reagovat

jej dakujem:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama