Marcus (4. časť)

9. října 2009 v 15:57 | Lucy |  Keď nás kopne múza



No keď sa k nemu sklonila zistil, ako sa mýlil. Jej krv mu udrela do nosa a spôsobila, že sa skoro zadusil. Zrazu mal ústa plné krvi. Tej istej, ktorá mu stekala po lícach. Nemohla vidieť jeho slzy ani krvavé ruky, do ktorých si ukryl tvár. No svojím ľudským srdcom vycítila jeho bolesť a hoci nepoznala jej príčinu zľakla sa tohto nadprirodzeného
utrpenia. Venovala mu posledný pohľad smrteľných očí, ktoré nič nevideli a nemohli pochopiť. A odišla preč zabudnúc naňho, ako na niekoho komu jednoducho nedokázala pomôcť, no on nezabudol.... A nezabudol ani na to čo mu lámalo srdce. Krv, ktorá mu zaschla na tvári mu to nedovolila. Vôbec netušil ako sa dostal domov. Vlastne mu na tom ani nezáležalo. Nezáležalo vôbec na ničom. Po prvýkrát odkedy sa stal upírom mu na ničom nezáležalo. Dokonca ani na živote. Tak veľmi na ňom lipol, no v tej chvíli mu bol ukradnutý. Ak by si v tom okamihu poňho prišla smrť nebránil by sa. Možno by ju dokonca privítal. Hoci sa sám chcel vzdať svojho života, bol niekto kto mu to nedovolil. A tento samaritán, ktorý sa ktovie prečo rozhodol zachraňovať upírov, ho zachránil pred istou smrťou. V okamihu ho dostal do Martinovho domu bez toho, aby sa mu čo i len na moment ukázal.
Marcus ležal na zemi v predsieni Volksburského zámku. Tvár mal pritlačenú na studený mramor. Všade bola jeho krv. Nehýbal sa. Zrazu sa odniekiaľ ozvali kroky. Ten zvuk mu trhal uši. Niekto pri ňom zastal. "Marcus!" vykríkol. Bol to Martinus.
"Ona je človek," vytisol zo seba Marcus. Martinus sa zohol a bez väčších problémov zdvihol svojho synovca. V očiach mal strach. Marcus nevidel a ani ho nezaujímalo kam ho nesie.
"No a čo, že je človek?" spýtal sa Martinus, keď ho uložil do svojej rakvy. Povedal to bez kúska citu.
"Nevedel som to," zašepkal Marcus. "Necítil.. a potom..."
"Myslel si si, že je anjel? Hovoril som ti, že tam anjeli nie sú."
"Myslel som si, že je upír."
"A keby bola?"
"Odišiel by som s ňou."
"Nechcel by si tu niečo vybaviť?"
"Potom.... potom by som odišiel."
"Áno, veď potom aj tak odídeš. Za tým svojím Augustom," povedal Martinus trpko.
"Nie," vyhlásil Marcus. "Za ním nie."
"Tak dobre, zostaneš tu. Nemôžem povedať, že ma to neteší. A čo sa týka toho ľudského dievčaťa, zabudni na ňu. Nehľadaj ju. Alebo ju zabi. A vypi jej krv, ak musíš."
"To neurobím a budem sa s ňou stretávať, kým budem môcť."
"Ona zomrie. Zmení sa, Marcus. Nedovoľ, aby sa zopakoval scenár dnešnej noci. Správal si sa ako blázon a skoro si sa zabil."
"To vy ste ma zachránili?"
"Nie, ja nie. Netušil som, čo robíš. Neviem kto to bol, ani ako to urobil. Ja takú moc nemám. Neviem, kto to urobil. Neviem komu záleží na vrahovi akým si. Nesnaž sa to poprieť, Marcus. Netvrď, že zabíjaš, aby si prežil. Videl som ťa. Si neľútostný a to je dobre. Si silný. Nikto ti neublíži nech pôjdeš kamkoľvek. Ani upír nie. Nedovoľ, aby ťa zničila láska k smrteľníčke. Nedovoľ, aby sa z teba stala paródia na upíra, slaboch, ktorý vyjde v ústrety slnku. Nedovoľ to, lebo ja to nedovolím."
"Je mi jedno, čo chcete. Ale nebojte sa. Som si istý, že vy uvidíte slnko skôr ako ja, pane," vyhlásil Marcus.
"Teší ma, že to hovoríš. Buď mojím synom, chlapče. Odpusť mi staré hriechy. Môj silný krásny syn."
"Odpustiť vám? A čo? Vraždu môjho otca? Alebo to, že ma považujete za slabocha? Mali by ste vedieť strýko, že ja nezabúdam. O odpustenie proste Boha, alebo diabla, mne je to jedno. Neodpustím vám, že ste mi zobrali jedinú osobu, ktorú som kedy miloval. A nezabudnem ani na urážku, ktorú ste mi chrstli do tváre. Nebojte sa, Martinus, už to nepotrvá dlho. Čoskoro odídem. A potom sa už, dúfam, nikdy nestretneme. Láskavo sa mi nepleťte do života, pane." Marcus vstal a bez slova vyšiel z izby.
V celom dome bola tma, hoci vedel, že už je dávno deň. Žiaden smrteľník nemôže pochopiť ako rýchlo upír zabudne na slnko. A ani ako veľmi túži po niečom tak prirodzenom práve preto, že to nemôže mať. Áno, chcel slnko. Tak veľmi ako chcel Augustovu lásku, kým ho ešte miloval. Tak veľmi ako chcel pomstu... Neznášal to: život v tieňoch, hlad po krvi... Nenávidel pohľad na Augustov chrbát, keď odchádzal spolu s nocou. Podišiel k oknu, no hneď sa vrátil. Nedokázal to. Aj keď to pred chvíľou, tak veľmi chcel. Stačilo tak málo: jediný pohľad, jediný záblesk slnka. Mohol byť mŕtvy. Vykúpený. Marcus vedel, kto ho "zachránil." Vedel to a nenávidel ho za to. Odvaha ho opustila. Bol ako chorý starec, ktorý očakáva smrť ako spásu, no zároveň sa jej bojí. No mal oveľa menej ako on. Nemohol veriť v nebo, lebo jeho viera by bola ešte naivnejšia ako viera vraha odsúdeného na smrť. Vedel, že lásku a pocit, že niekam patrí môže získať len od upírky. Preto dúfal, že to dievča... Ale to je jedno. Ako mohol chcieť anjela od Boha, keď zabíjal Jeho deti? Pokrútil hlavou a v záchvate zdanlivého hnevu vybehol hore. Nespal. Sedel na zemi pri svojej rakve objímajúc si kolená Ako zistil, nebol jediný, kto bdel. Martinus mu prišiel trikrát zaklopať na dvere. Tretíkrát už do nich zúrivo kopal. Marcus nereagoval. Bol unavený. Unavený a hladný. Len sedel opretý o ten drevený skvost a oblizoval krvavé slzy zo svojich krásnych bielych prstov, zúrivý, že deň sa tak vlečie. Keď konečne zapadlo slnko, Marcus vstal a vyšiel na chodbu. Našťastie po Martinovi nebolo ani stopy. Nemal najmenšiu chuť sa s ním hádať. Celý sa triasol. Bol príšerne hladný. Potreboval krv, no zároveň sa ponáhľal. Nemal čas hrať sa so svojimi obeťami, spoznávať ich. Na jeho hlad doplatili traja ľudia a jedno dieťa. Keď bol nasýtený, pobral sa na miesto, kde dúfal, že ju nájde. A ona tam skutočne bola. Stála pri lavičke, na ktorej on predtým sedel a hľadela naňho.
"Dobrý večer," pozdravil ju Marcus. "Chcel by som sa ospravedlniť za svoje včerajšie správanie."
"To je v poriadku," vyhlásilo dievča. "Teší ma, že je vám lepšie. Volám sa Leila."
"Gróf Marcus Volksburský," predstavil sa Marcus.
"Volksburský? Nevedela som, že gróf má syna."
"Synovca," objasnil Marcus sadnúc si na lavičku. "Sadnite si, prosím. Už dlho som sa chcel s vami porozprávať." Leila si poslušne sadla. Strávili spolu celú noc počas, ktorej jej Marcus porozprával vymyslený ale zato veľmi pôsobivý príbeh o svojom živote a dozvedel sa všetko čo sa dalo vedieť o tom jej. Zrazu mu bolo jedno, že je človek. Ešte nikdy sa necítil tak dobre. Smial sa na jej vtipoch, ako sa ešte nikdy nesmial na vstúpení žiadneho komedianta, obratne zakrývajúc dva zašpicatené upírie zuby. Fascinovala ho jej jednoduchosť. Zvonivý zvuk jej ľudského hlasu. Krátko pred svitaním vstal. "Je mi ľúto, ale už budem musieť ísť," ospravedlnil sa. "Volajú ma povinnosti ani zďaleka nie také príjemné ako vaša spoločnosť. Dúfam, že sa zajtra opäť uvidíme." S týmito slovami sa vytratil a teraz bola ona tá sediaca na lavičke. No jej slnko nemohlo ublížiť.
Stretli sa nielen nasledujúcu noc, ale aj každú ďalšiu. Marcus prichádzal so železnou pravidelnosťou vždy hodinu a pol po zotmení. Po krátkom love, ružový od krvi svojich obetí, bol v jej spoločnosti dokonale šťastný. Bol v eufórii. Vracať sa nadránom šťastný, že žije, potom čo tak dlho túžil po smrti. Dnes ho nič nerozhádže. Ibaže by...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 11. října 2009 v 12:58 | Reagovat

hm... ona je velmi zvlastna, uz len preto, ze jej nevadia nocne rande xD ...
som zvedava, co s nimi dvoma bude a celkom jej zavidim, ze sa do nej zamiloval upir xD

2 Lucy Lucy | 11. října 2009 v 18:43 | Reagovat

no este uvidis ci jej je co zavidietD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama