Říjen 2009

Ako vrece zemiakov

23. října 2009 v 18:44 | Lucy |  Milý denníček
Stále nemôžem vkladať obrázky...

Konečne víkend!! Som úplne skapatá. Aby ste boli v obraze, už druhý týždeň otročím na praxi, takže mám na to pádny dôvod. Neviem sa dočkať soboty. Celý deň nevyleziem z postieľky. :-D Kníh mám dosť a vankúšov tiež, takže budem tak správne leňošiť. Na Pollin podnet som si zohnala Jar Adely Ostrolúckej a môžem povedať, že to stojí za to. Naozaj... Aj keď mne je Evka rozhodne sympatickejšia ako rozmaznaná Adelka. :-D No aby som prešla k veci... Na praxi je úplne super. Som síce v kuchyni, kde väčšinu času krájam zeleninu a umývam riad, ale pracujem v príjemnom prostredí obklopená milými ľuďmi, čo je podľa mňa najdôležitejšie.
Aby som sa dostala k tomu prečo vlastne trápim klávesnicu nášho novo opraveného počítača (áno, máme späť náš comp!!), Adelkiným príbehom si príjemne krátim cestu do roboty. Nebojte cestujem busom. Ešte nie som taký psychopat, aby som chodila z nosom zapichnutým v knihe pešo. Aj keď cvokára zjavne potrebujem... Ja sa totiž vždy totálne ponorím do knihy a potom si neuvedomujem ako pri čítaní vyzerám. Čo môže občas slušne pobaviť ostatných cestujúcich. Ale ja si to aj tak nevšimnem, takže ma to ktovieako netankuje. No dnes sa stalo niečo za čo sa skutočne musím červenať. Keď som si cestou z roboty vybrala Zúbekove veľdielo, všimla som si, že mi venujú pozornosť dvaja dosť pekní chalani. Vraj aj oni v buse čítajú, ale len keď dlhšie cestujú.:- D. Fajn, všimli si ma chutní chlapci. V poho, možno sa im páčim. (Bože, tá moja naivita!:-D). Tak si tak ďalej čítam a občas po nich poškuľujem, keď tu zrazu.... sa stalo čo sa stať nemalo. Ujo šofér nepredpokladane prudko odbočil a ja som skončila na zemi spolu so Štúrom, Adelkou a samozrejme, s miliónom tašiek. Iste nemusím podotknúť, že som bola od hanby červená ako rak a aj tí chalani očerveneli, ale od smiechu. V dnešnej dobe asi ťažko nájdeme gentlemanov Štúrových čias, pretože sa mi vôbec nezberali pomôcť. Bol to dokonalý trapas. Nesmierne sa mi uľavilo, keď som vystúpila a mohla ísť zvyšok cesty pešo. No to by som sa nevolala Lucia Zaťková, keby týmto moje malé faux pas končilo. Ja som sa totiž vysypala ešte aj na schodoch pred našimi dverami. No teraz ma našťastie nikto nevidel... :-D

Marcus (záver)

22. října 2009 v 17:20 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Blog.cz má nejakú poruchu a nechce mi dovoliť vkladať obrázky...


Marcus nemohol uveriť vlastným očiam. Iba stál vo dverách a hľadel na vysokého pekného muža sediaceho v jednom so šarlátových kresiel. Bol to on. Panebože, bol to on. Keby mu niekto povedal, že ho ešte niekedy stretne pravdepodobne by ho vysmial. A teraz bol tu. Jednoducho sedel pred ním. Vo svojom najlepšom kabáte a dokonale vyleštených cestovných čižmách. Bože, bol to on. Augustus. Marcus otvoril ústa, ale nevydal ani hláska. Len naňho hľadel.
"Dobrý deň, Marcus," pozdravil ho Augustus. "Konečne som ťa našiel."
"Čo tu robíš?"
"Dávam pozor na svojho syna. Vieš, prekvapuje ma to, Marcus, ušiel si od jedného upíra k druhému."
"Daj mi pokoj."
"Nie, Marcus, predstav si, že to neurobím. Dočerta, si môj syn! Nechaj nás, Martinus, prosím ťa." Gróf bez slova opustil miestnosť.
"Neviem o čo ti ide, ale vypadni."
"Vypadni? To je všetko, čo mi povieš? Po takom čase?"
"Nenávidím ťa za to, čo si mi urobil aj za to, že si ma oklamal. Neznášam ťa, tak to pochop a daj mi pokoj."
"Marcus, preboha, nevedel som....prosím..."
"Čo si nevedel? Že nechcem život, ktorý si mi dal? Že nechcem piť krv žien, detí a ich otcov? Že nechcem zabíjať a mať z toho pôžitok? Augustus, ja to nechcem. Nechcem tvoj život. Klamal si mi. Klamal si mi, Panebože, povedal si, že nevieš kto zabil môjho otca. Toto si chcel? Aby som to takto zistil? Aby som sa to dozvedel z úst starého ožrana na mieste, z ktorého behá slušným ľuďom mráz po chrbte? Neznesiem tvoju prítomnosť. Neznesiem ten pocit, Bože, koľko si mi klamal?"
"Odpusť, Marcus, ja... vedel som, že by si sa chcel pomstiť. A to som nemohol dovoliť."
"Prečo nie? Prečo? Zabíjam, aby som prežil. Zabíjam nevinných ľudí a beriem si ich krv, tak prečo nie vraha?"
"Všetci sme vrahovia, Marcus, ale nemohol som ti dovoliť zabiť Martina, pretože je to môj syn. Je to tvoj brat, dieťa, to ja som z neho urobil upíra. Zabil by si si brata."
"Čože? Ja.. To je jedno! Zabil mi otca. Zaplatí za to!"
"To ti nedovolím! Nezašpiníš si ruky jeho krvou."
"Choď do pekla, Augustus! Vy obaja."
Augustus pokrútil hlavou. Vyzeral smutne. "Peklo neexistuje, Marcus, alebo nás tam nechcú. Napadlo ti to, niekedy?"
"Ty mi nebudeš brániť! Vypadni! Zmizni mi zo života!" Marcus sa rozbehol a pustil sa do svojho učiteľa päsťami. Augustus ho nežne objal, aby sa nemohol hýbať. Bol o hlavu vyšší a oveľa silnejší, takže Marcus nemal najmenšiu šancu brániť sa. Len tam stál a dovolil svojmu "otcovi" bozkávať mu tvár a vlasy.
"Milujem ťa, Marcus," šepkal Augustus. "Neodháňaj ma, prosím." Marcus ho rozčúlene odstrčil. Zasa sa cítil ako dieťa. To dieťa, ktoré sa zo svojim učiteľom delilo o všetky svoje plány. S učiteľom, ktorému plne dôveroval. Božemôj, a on mu teraz hovorí, že mu to nedovolí? Že mu nedovolí pomstiť smrť otca?
"Choď do čerta!" vykríkol Marcus a prudko ho odstrčil. Chvíľu naňho hľadel a potom znova vybehol do svojej izby. Zasa bol sám. To s Leilou, Panebože! Nechal sa učičíkať jej prítomnosťou. Už mu nič nemôže zabrániť vziať si po čo prišiel. Musí konať. Rýchlo. Zajtra, ó áno, zajtra.
No nasledujúcu noc mu Augustus nedovolil urobiť nič. Vlastne mu nedovolil ani sa k Martinovi priblížiť. A tak Marcus zasa strávil celú noc v parku so svojim "anjelom".
"Milujem ťa, Leila," šepkal medzi bozkami, ktoré si teraz už úplne samozrejme vymieňali.
"Aj ja, Marcus, neviem prečo, ale aj ja ťa milujem."
"Tak spolu odíďme. Láska moja, utečme. Buď moju nocou, Leila, buď mojim dňom, lebo ja už nemôžem byť bez teba. Utečme hneď teraz! Alebo nie, radšej pozajtra. Pozajtra v noci. Zariaď si čo potrebuješ a potom budeme spolu, už navždy," šepkal Marcus. "Navždy."
"Och, Marcus, dúfala som, že to povieš. Toto nočné skrývanie. Nič mi nevysvetľuj," povedala vidiac, že otvára ústa. "Strýko ti nedovolí, však? Ale to sa zmení. Budeme navždy spolu," bozkávala ho opakujúc jeho slová. "Navždy."
"Ó áno," prikývol Marcus. Už na ničom nezáležalo. Jeho pomsta vybledla v lesku jej očí. V sekunde sa rozhodol. Odíde s ňou. Nikto mu nezabráni. Ani Augustus. Martinus môže byť rád, že odíde. Zabil by ho. Vedel to. Vedel. Od prvej chvíle vedel, že si prišiel pre jeho život. Nie, odísť od neho nebude problém. Bože, aký bol šťastný. Zasa sedeli na tej lavičke. Vlastne nikdy nič iné nerobili. Len sedeli a rozprávali sa alebo sa bozkávali. Marcus sa nevedel, čo sa mu páči väčšmi. Cez deň toho veľa nenaspal, no hoci vstal unavený, ponáhľal sa do salóna, kde predpokladal, že nájde oboch svojich "otcov". Skôr ako vošiel zistil, že Martinus hrá, ako zvyčajne, na klavíri. Pozdravil ho kývnutím hlavy, zatiaľ čo jeho prsty ďalej behali po klávesoch. Marcovi to niečo pripomenulo. Pokrútil hlavou, akoby týmto jednoduchým gestom mohol zahnať nepríjemné spomienky. Tá hudba! Zasa tá hudba! "Prestaňte!" vykríkol a úplne zbytočne si pritlačil dlane na uši. Túto skladbu mu hrával otec. Vedel to a chcel ho trápiť? Alebo to bola náhoda? Temperamentný pochod zosilnel. Burácal. Povzbudzoval ho. Musíš, Marcus, musíš spievali klávesy. Áno musí odtiaľto vypadnúť skôr ako mu zlomí väzy. "Prestaňte!" vykríkol prehlušiac hudbu. "Choďte do čerta! Choďte dopekla!"
"Nie," zašepkal Martinus, zrazu bol veľmi bledý. Marcus nemohol zadržať smiech. Tak toho sa bojí. Pekla. "Ale áno, lebo tam skončíte. My všetci. Hádam len nemyslíte na nebo? Čo by ste Mu povedali? Čo by ste povedali Bohu? Odpusť, Otče, zhrešil som? Nie je to naivné? Och, aké prozaické! Tak vy sa bojíte Boha?"
"Nie," Martinus záporne pokrútil hlavou. "Nehovorím o pekle. Nechcem naň myslieť, no Boha sa nebojím. Môj Boh je tu. Presne ako ten tvoj. A je jedno, či tvoj Boh je Bohom ďalších tisícov. Vždy bude v hudbe."
"Pardon!" zvolal Marcus znechutene. "Prepáčte, že som vás označil za prozaického. Vy ste hotový poet. Tromfnete každého básnika našej doby. Našťastie, ja už pri tom nebudem. Zajtra odchádzam." Augustus prudko zastal vo dverách. Práve prišiel a počul Marcove posledné slová.
"Kam odchádzaš?" spýtal sa so záujmom.

"To je jedno. Dôležité je, že odchádzam. S Leilou."
"Marcus.."
"Nebudeš mi brániť. Nemáš na to právo a bolo by to zbytočné, takže sa nenamáhaj," prerušil ho Marcus.
"Kto je Leila?" spýtal sa Augustus hľadiac na Marca, no odpovedal mu Martinus: "To dievča z parku, o ktorom som ti hovoril. Tá smrteľníčka." Marcus naňho vrhol zlostný pohľad.
"Môžete byť rád, že odchádzam. Tej smrteľníčke vďačíte za život!" Zvrtol sa a vybehol do noci. Potreboval krv. Nie preto, aby uhasil smäd, ale preto, aby zabíjal. Bol skutočne Augustovým synom a to čo po sebe zanechal bola skutočná plejáda obetí, no jeho hnev to nezmiernilo.

Augustus sedel vo veľkom pohodlnom kresle a hľadel ako jeho syn zúrivo mláti do klavíra.
"Nenechám ho odísť!" vykrikoval.
"Samozrejme, že nie," prikývol Augustus pokojne. "A ani neodíde."
"Ako? Ako si myslíš, že ho tu zadržíme? Priviažeme ho o posteľ?"
"To nie je zlý nápad," ocenil Augustus. Martinus po ňom nahnevane fľochol.
"Nie, urobíme toto. Teda ty urobíš. Zabi ju. Zabi. Večnosť je dlhá doba v porovnaní s časom, ktorý bude potrebovať naše dieťa, aby sa spamätalo."
"Aha. A prečo to mám urobiť ja? Prečo má nenávidieť mňa?"
"Už ťa nenávidí," jemne podotkol Augustus. "A bude potrebovať podporu, keď sa jeho krehký sen o láske zrúti. Neboj sa, bude ťa milovať. Ako som povedal: večnosť je dlhá doba. Bude ťa milovať hneď, ako zistí aké vyčerpávajúce je nenávidieť. A dovtedy tu budem ja, aby som ho utešil."
"Dobre, tak teda zajtra, kým bude Marcus na love."


Začiatkom noci sa Marcus skutočne vybral na lov, takže Martinus mal úplne voľnú cestu. V parku naozaj našiel Leilu. Nevšimla si ho. Slabo zakašlal, aby upútal jej pozornosť.
"Och, gróf!" zhíkla, keď ho zbadala. "Teda, vlastne, dobrý večer, pane," vyhabkala.
"Dáš Marcovi pokoj, človek," zasyčal namiesto pozdravu.
"Čože?"
"Je upír," povedal Martinus. "Nesmrteľný. To čo chce mu ty nemôžeš dať, ľudské dievča." Jedným skokom bol pri nej a zarezal svoje ostré zuby do jej bieleho krku.

"Je mŕtva?" vyskočil Augustus, hneď ako zbadal svojho syna.
"Mŕtva."
"Nevidel ťa Marcus?"
"Nie a už ju nikdy nenájde." Augustus si vydýchol. Majú po probléme. Jeho dieťa nikam neodíde. Nikdy.

Medzitým Marcus pomalým krokom mieril k parku. Tak odíde s ňou. No keď prišiel k miestu ich stretnutia, nikde ju nevidel. Nikde nič. Len obrovská kopa napadaného lístia. To nemôže byť pravda! Marcus sa rozbehol k zámku.
"On ju zabil!" kričal a pokúšal sa vytrhnúť Augustovi, ktorý mu bránil vrhnúť sa na svojho strýka. "Zabil ju a ja zabijem jeho!"
"Povedal som, že to ti nedovolím!" Augustus ho sotil do kresla. Martinus bol bledší ako zvyčajne, no napriek tomu povedal: "Áno, je mŕtva. Nezniesol som pomyslenie, že odídeš. Teraz ma nenávidíš, syn môj, no ja ťa počkám. Moja láska počká na tú tvoju." Ešte chvíľu naňho hľadel a vrátil sa ku klavíru. Marcus mu venoval posledný nenávistný pohľad a vybehol von. A vtedy si to uvedomil: On ho nikdy nebude milovať. Tá nenávisť sa z jeho očí nikdy nestratí. Bože, čo to len urobil!

Augustus stál pri vchode do kôlne, ktorú si predtým sotva všimol a volal Marca. "Marcus, prosím..." vzlykal. Skutočne plakal. "Prosím, on sa chce zabiť."
"To nie je moja starosť," odvrkol chlapec.

"Chce s tebou hovoriť, prosím." Marcus pokrčil plecami a vošiel za ním do kôlne. Augustus kľačal na zemi pri veľkom drevenom kríži a chystal sa zabodnúť obrovský železný klinec do Martinovej ruky.
"Nie!" vykríkol Marcus a vytrhol mi klinec aj kladivo. Kladivo hodil na druhý koniec miestnosti a klinec poľahky zabodol do steny.
"Čo chceš?" vykríkol na Martina. "Čo ešte chceš?"
"Zomrieť," vyhlásil Martinus jednoducho. "Budem prosiť o odpustenie Toho kto mi môže dať rozhrešenie. No ten komu patria moje modlitby mi nikdy neodpustí. Odpusť mi, Marcus, prosím." Marcus pokrútil hlavou. Zúril. "Kristus sám vyniesol svoj kríž na Golgotu!"
vykríkol.
"Takže..."
"Hmlový vrch! Tam nech si ťa nájde smrť." Martinus vstal a Augustus mu pomohol vziať na plecia ťažký kríž.
"Niečo ti musím povedať," začal Martinus. "Nie je mŕtva. Nezabil som ju. Choď a urob z nej upírku. Buďte šťastní. Odpusť mi, Marcus," zopakoval Martinus a vyšiel do noci. Augustus ho nasledoval. "A, Marcus," ozval sa ešte Augustus. "Keby ste niečo potrebovali, čokoľvek, tak..." hlas sa mu zlomil a pobral sa za svojim synom. Chabý sprievod pre muža nesúceho kríž.

Marcus bežal. Bože, nech nie je mŕtva. Prosím, nech nie je mŕtva. Ja už od Teba nikdy nebudem nič chcieť, ani nebo nie. Nech nie je mŕtva. Netrvalo dlho a dobehol k tej lavičke. K ich lavičke. Zúfalo padol na kolená a dal sa odhŕňať obrovskú kopu lístia, ktorú si predtým sotva všimol.
"Leila!" vykríkol. Bola tam, bola taká bledá. Rýchlo sa sklonil a pritisol svoje ústa na jej pootvorené pery. Zahryzol si do jazyka. Jeho krv prúdila do nej. Keď cítil, že sa pohla naklonil hlavu. To teda bol bozk.

Inšpirácia

13. října 2009 v 8:13 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Túto báseň dávam do súťaže Mám talent. Môžete si ju prečítať na príslušnej webke.

http://www.mamtalent.sk/

Marcus (4. časť)

9. října 2009 v 15:57 | Lucy |  Keď nás kopne múza



No keď sa k nemu sklonila zistil, ako sa mýlil. Jej krv mu udrela do nosa a spôsobila, že sa skoro zadusil. Zrazu mal ústa plné krvi. Tej istej, ktorá mu stekala po lícach. Nemohla vidieť jeho slzy ani krvavé ruky, do ktorých si ukryl tvár. No svojím ľudským srdcom vycítila jeho bolesť a hoci nepoznala jej príčinu zľakla sa tohto nadprirodzeného
utrpenia. Venovala mu posledný pohľad smrteľných očí, ktoré nič nevideli a nemohli pochopiť. A odišla preč zabudnúc naňho, ako na niekoho komu jednoducho nedokázala pomôcť, no on nezabudol.... A nezabudol ani na to čo mu lámalo srdce. Krv, ktorá mu zaschla na tvári mu to nedovolila. Vôbec netušil ako sa dostal domov. Vlastne mu na tom ani nezáležalo. Nezáležalo vôbec na ničom. Po prvýkrát odkedy sa stal upírom mu na ničom nezáležalo. Dokonca ani na živote. Tak veľmi na ňom lipol, no v tej chvíli mu bol ukradnutý. Ak by si v tom okamihu poňho prišla smrť nebránil by sa. Možno by ju dokonca privítal. Hoci sa sám chcel vzdať svojho života, bol niekto kto mu to nedovolil. A tento samaritán, ktorý sa ktovie prečo rozhodol zachraňovať upírov, ho zachránil pred istou smrťou. V okamihu ho dostal do Martinovho domu bez toho, aby sa mu čo i len na moment ukázal.
Marcus ležal na zemi v predsieni Volksburského zámku. Tvár mal pritlačenú na studený mramor. Všade bola jeho krv. Nehýbal sa. Zrazu sa odniekiaľ ozvali kroky. Ten zvuk mu trhal uši. Niekto pri ňom zastal. "Marcus!" vykríkol. Bol to Martinus.
"Ona je človek," vytisol zo seba Marcus. Martinus sa zohol a bez väčších problémov zdvihol svojho synovca. V očiach mal strach. Marcus nevidel a ani ho nezaujímalo kam ho nesie.
"No a čo, že je človek?" spýtal sa Martinus, keď ho uložil do svojej rakvy. Povedal to bez kúska citu.
"Nevedel som to," zašepkal Marcus. "Necítil.. a potom..."
"Myslel si si, že je anjel? Hovoril som ti, že tam anjeli nie sú."
"Myslel som si, že je upír."
"A keby bola?"
"Odišiel by som s ňou."
"Nechcel by si tu niečo vybaviť?"
"Potom.... potom by som odišiel."
"Áno, veď potom aj tak odídeš. Za tým svojím Augustom," povedal Martinus trpko.
"Nie," vyhlásil Marcus. "Za ním nie."
"Tak dobre, zostaneš tu. Nemôžem povedať, že ma to neteší. A čo sa týka toho ľudského dievčaťa, zabudni na ňu. Nehľadaj ju. Alebo ju zabi. A vypi jej krv, ak musíš."
"To neurobím a budem sa s ňou stretávať, kým budem môcť."
"Ona zomrie. Zmení sa, Marcus. Nedovoľ, aby sa zopakoval scenár dnešnej noci. Správal si sa ako blázon a skoro si sa zabil."
"To vy ste ma zachránili?"
"Nie, ja nie. Netušil som, čo robíš. Neviem kto to bol, ani ako to urobil. Ja takú moc nemám. Neviem, kto to urobil. Neviem komu záleží na vrahovi akým si. Nesnaž sa to poprieť, Marcus. Netvrď, že zabíjaš, aby si prežil. Videl som ťa. Si neľútostný a to je dobre. Si silný. Nikto ti neublíži nech pôjdeš kamkoľvek. Ani upír nie. Nedovoľ, aby ťa zničila láska k smrteľníčke. Nedovoľ, aby sa z teba stala paródia na upíra, slaboch, ktorý vyjde v ústrety slnku. Nedovoľ to, lebo ja to nedovolím."
"Je mi jedno, čo chcete. Ale nebojte sa. Som si istý, že vy uvidíte slnko skôr ako ja, pane," vyhlásil Marcus.
"Teší ma, že to hovoríš. Buď mojím synom, chlapče. Odpusť mi staré hriechy. Môj silný krásny syn."
"Odpustiť vám? A čo? Vraždu môjho otca? Alebo to, že ma považujete za slabocha? Mali by ste vedieť strýko, že ja nezabúdam. O odpustenie proste Boha, alebo diabla, mne je to jedno. Neodpustím vám, že ste mi zobrali jedinú osobu, ktorú som kedy miloval. A nezabudnem ani na urážku, ktorú ste mi chrstli do tváre. Nebojte sa, Martinus, už to nepotrvá dlho. Čoskoro odídem. A potom sa už, dúfam, nikdy nestretneme. Láskavo sa mi nepleťte do života, pane." Marcus vstal a bez slova vyšiel z izby.
V celom dome bola tma, hoci vedel, že už je dávno deň. Žiaden smrteľník nemôže pochopiť ako rýchlo upír zabudne na slnko. A ani ako veľmi túži po niečom tak prirodzenom práve preto, že to nemôže mať. Áno, chcel slnko. Tak veľmi ako chcel Augustovu lásku, kým ho ešte miloval. Tak veľmi ako chcel pomstu... Neznášal to: život v tieňoch, hlad po krvi... Nenávidel pohľad na Augustov chrbát, keď odchádzal spolu s nocou. Podišiel k oknu, no hneď sa vrátil. Nedokázal to. Aj keď to pred chvíľou, tak veľmi chcel. Stačilo tak málo: jediný pohľad, jediný záblesk slnka. Mohol byť mŕtvy. Vykúpený. Marcus vedel, kto ho "zachránil." Vedel to a nenávidel ho za to. Odvaha ho opustila. Bol ako chorý starec, ktorý očakáva smrť ako spásu, no zároveň sa jej bojí. No mal oveľa menej ako on. Nemohol veriť v nebo, lebo jeho viera by bola ešte naivnejšia ako viera vraha odsúdeného na smrť. Vedel, že lásku a pocit, že niekam patrí môže získať len od upírky. Preto dúfal, že to dievča... Ale to je jedno. Ako mohol chcieť anjela od Boha, keď zabíjal Jeho deti? Pokrútil hlavou a v záchvate zdanlivého hnevu vybehol hore. Nespal. Sedel na zemi pri svojej rakve objímajúc si kolená Ako zistil, nebol jediný, kto bdel. Martinus mu prišiel trikrát zaklopať na dvere. Tretíkrát už do nich zúrivo kopal. Marcus nereagoval. Bol unavený. Unavený a hladný. Len sedel opretý o ten drevený skvost a oblizoval krvavé slzy zo svojich krásnych bielych prstov, zúrivý, že deň sa tak vlečie. Keď konečne zapadlo slnko, Marcus vstal a vyšiel na chodbu. Našťastie po Martinovi nebolo ani stopy. Nemal najmenšiu chuť sa s ním hádať. Celý sa triasol. Bol príšerne hladný. Potreboval krv, no zároveň sa ponáhľal. Nemal čas hrať sa so svojimi obeťami, spoznávať ich. Na jeho hlad doplatili traja ľudia a jedno dieťa. Keď bol nasýtený, pobral sa na miesto, kde dúfal, že ju nájde. A ona tam skutočne bola. Stála pri lavičke, na ktorej on predtým sedel a hľadela naňho.
"Dobrý večer," pozdravil ju Marcus. "Chcel by som sa ospravedlniť za svoje včerajšie správanie."
"To je v poriadku," vyhlásilo dievča. "Teší ma, že je vám lepšie. Volám sa Leila."
"Gróf Marcus Volksburský," predstavil sa Marcus.
"Volksburský? Nevedela som, že gróf má syna."
"Synovca," objasnil Marcus sadnúc si na lavičku. "Sadnite si, prosím. Už dlho som sa chcel s vami porozprávať." Leila si poslušne sadla. Strávili spolu celú noc počas, ktorej jej Marcus porozprával vymyslený ale zato veľmi pôsobivý príbeh o svojom živote a dozvedel sa všetko čo sa dalo vedieť o tom jej. Zrazu mu bolo jedno, že je človek. Ešte nikdy sa necítil tak dobre. Smial sa na jej vtipoch, ako sa ešte nikdy nesmial na vstúpení žiadneho komedianta, obratne zakrývajúc dva zašpicatené upírie zuby. Fascinovala ho jej jednoduchosť. Zvonivý zvuk jej ľudského hlasu. Krátko pred svitaním vstal. "Je mi ľúto, ale už budem musieť ísť," ospravedlnil sa. "Volajú ma povinnosti ani zďaleka nie také príjemné ako vaša spoločnosť. Dúfam, že sa zajtra opäť uvidíme." S týmito slovami sa vytratil a teraz bola ona tá sediaca na lavičke. No jej slnko nemohlo ublížiť.
Stretli sa nielen nasledujúcu noc, ale aj každú ďalšiu. Marcus prichádzal so železnou pravidelnosťou vždy hodinu a pol po zotmení. Po krátkom love, ružový od krvi svojich obetí, bol v jej spoločnosti dokonale šťastný. Bol v eufórii. Vracať sa nadránom šťastný, že žije, potom čo tak dlho túžil po smrti. Dnes ho nič nerozhádže. Ibaže by...

Aj žena môže byť zbojník (alebo pokus o scenár)

8. října 2009 v 19:07 | Tia |  Keď nás kopne múza
Toto dielko som pôvodne písala ako scenár na jedno šermiarske vystúpenie pre moju sesternicu, keďže si však pán XY pokazil meč malá ukážka histórie sa musela z programu školského benefičného koncertu vyškrtnúť. Ponúkam ju aspoň vám a dúfam, že sa pobavíte...

Veronika: prechádza sa a nadáva: To je na zlosť! O týždeň bude u nás v dedine tancovačka a ja si nemám za čo kúpiť látku na šaty. Milan cez zimu všetko prepil a teraz nemáme ani deravý groš. Lenže jemu sa budem darmo sťažovať. Môj milovaný mužíček by totiž nedbal, keby som šla na tú zábavu hoci aj holá. Vraj potom aspoň nebudem mať núdzu o tanečníkov, keď stále frflem, že je také drevo. Ale veď uznajte ako mám tancovať s niekým, kto sa potkne ešte aj o vlastné nohy? Možno by som sa mu v nových šatách zapáčila natoľko, že by sa konečne trošku viac snažil aspoň sa na tých nohách udržať. Lenže kde mám na ne vziať peniaze? Zamyslí sa. A nechcel by sa niekto z vás nechať ozbíjať? Nie? Určite? Bolo by to od vás veľmi šľachetné.... Aha tamto ide jeden vhodný kandidát. Je celý vyparádený, ten určite nebude mať prázdne vrecká a navyše má v rukách nejakú truhlicu......
Dobré ránko, mladý pán! Kamže kam tak zavčasu?
XY: Keď sa už pýtaš, tak na vohľady.
Veronika: Na vohľady? Tak to prajem veľa šťastia, aby si dobre pochodil a čože máš v tej truhličke?
XY: Darček pre moju nastávajúcu. Najkrajšie šperky v celej krajine.
Veronika: Naozaj? Ukáž, nech sa pozriem. Vskutku krásne. Vieš čo mám pre teba jeden návrh. Ty mi ich tu pekne nechaj, aby si zistil, či ťa má to dievča naozaj rado. Ak áno nebudú jej chýbať a nemusíš sa báť, u mňa budú v tých najlepších rukách. Čo ty na to?
XY: Radšej nie. Chcem jej urobiť radosť.
Veronika: A mne by urobilo radosť, keby si mi ich dal.
XY: Povedal som, že nedám, tak nedám!
Veronika: To je škoda, pretože ťa budem musieť ozbíjať.
XY: Ty? Veď ty si dievča. Stavím sa, že neudržíš ani meč a navyše žiadny nemáš.
Veronika: Ja hlava deravá! Zabudla som si meč! Vydrž chvíľku. Len si poňho skočím a hneď ťa odbremením od tvojho nákladu.
XY: Ale pohni si! Lebo mi kvôli tebe aj nevesta zostarne.
Veronika sa vráti aj s mečom. Bojujú a ona vyhráva.
Veronika: Tak vidíš. Bolo ti to treba? Teraz nemáš šperky a navyše ti zostala hanba, že ťa porazilo dievča. Aké pekne topánky! Ak dovolíš vezmem si aj tie. V nich sa bude môjmu starému tancovať jedna radosť. Možno dokonca ani nespadne. Odíde zo scény.
XY:zdvihne sa a zahanbený odchádza