Září 2009

Hudobné talenty gymnázia rozospievali celú školu

22. září 2009 v 20:14 | Tia |  Zo študentskej lavice
Už dávnejšie som dospela k záveru, že by bolo fajn vytvoriť na našom blogu nejakú hudobnú rubriku. Kedže však teraz nemám veľa času na písanie článkov - všetok mi ho totíž zaberajú školské povinnosti - dávam sem aspoň reportáž z jednéj júnovej akcie, ktorú organizovala naša škola. Tak dospievania priatelia.

Pred pár dňami na našej škole prebehol trojdňový projekt pod názvom Hudobné talenty gymnázia, ktorý vyvrcholil spoločným koncertom našich umelcov a nitrianskej skupiny Horkýže slíže. Nápad sa zrodil po stretnutí pani riaditeľky s členmi žiackej školskej rady. Dlho sme sa zhovárali a hľadali niečo, čo by usilovným študentom spríjemnilo koniec školského roka. Napokon sme sa zhodli na tom, že poriadna dávka dobrej muziky je tým pravým darčekom ku dňu detí a nová tradícia bola na svete.

Rada by som vám priblížila, ako to celé vlastne prebiehalo. Prípravy na túto akciu, ktorá sa stala

akýmsi predskokanom osláv 90. výročia našej školy, sa rozbiehali trošku rozpačito. Napriek počiatočným komplikáciám sa nám ale podarilo zhromaždiť v jedálni peknú kôpku budúcich superstar. Potom už všetko išlo ako po masle. Od štvrtkového rána sa z prvého poschodia ozýval spev sprevádzaný tónmi najrôznejších hudobných nástrojov. Skúšalo sa v troch triedach, niektorí speváci využili dokonca aj toalety, kde je vraj výborná akustika. Súčasťou prípravy bola aj beseda s členmi skupiny Gladiátor a Alone. Decká tri dni usilovne cvičili, aby nám v pondelok predviedli, čo sa v nich skrýva.
V piatok večer ich ešte čakalo mále prekvapenie v podobe lístkov do SND na balet. Napokon nastal dlho očakávaný deň D. Účinkujúci sa do PKO nahrnuli už o siedmej ráno, aby si svoje čísla ešte raz odskúšali. Napriek menším problémom s ozvučením nakoniec všetko dobre dopadlo a koncert mohol začať.
Hoci nemám hudobný sluch, iste so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že naši študenti podali výborné výkony, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani profesionálni hudobníci. Hity ako We are the world, či Hallelujah sa v ich podaní počúvali naozaj príjemne. Ponúkli nám pôsobivú prehliadku hudobných žánrov, ale hlavne predviedli svoj talent. Na mňa osobne urobila veľký dojem kapela s vtipným názvom Ranná nevoľnosť. Svojou piesňou o prázdninách mi hovorili priamo z duše. :D Na záver zaspievali všetci spolu známy song Vlak a potom už mikrofón prevzali autori tohto hitu.
Tancovalo, skákalo a spievalo sa až do úplného vyčerpania a celá škola sa skvelo zabávala. Keď Slíže vyčerpali repertoár pobrali sme sa pekne domov. Naspäť k domácim úlohám a učeniu. Vysvedčenie už klope na dvere a my predsa nechceme, aby rodičia pri pohľade na to naše dostali infarkt. Len muzikanti ešte chvíľku zostali a dávali do poriadku sálu. Nabudúce by sa na túto úlohu mohli podujať dobrovoľníci z radou divákov, nech si môžu decká po takom náročnom vystúpení dopriať konečne oddych.
Rada by som sa ešte poďakovala vedeniu školy za tento úžasný projekt. Prostredníctvom neho vznikli veľmi pekné medzitriedne vzťahy a kamarátstva. Už sa neviem dočkať, čo prinesie budúci rok. Verím, že bude minimálne taký dobrý ako tento.

Jánošík (hrdina z mäsa a kostí)

15. září 2009 v 18:30 | Lucy |  Lepšie raz vidieť....

Film, na ktorý som čakala veľmi dlho nakoniec... nesklamal. Prečítala som si pár veľmi hanlivých recenzií na toto poľsko- slovenské dielko, no ja si nemôžem pomôcť- mne sa to páčilo. "Jánošík je univerzálny hrdina," uviedla režisérka filmu v jednom rozhovore. A univerzálne je aj spracovanie jeho príbehu v novom kinohite. Uvedomujem si, že mnohí budú na toto dielko nadávať, pretože Jánošík nebol podaný až tak hrdinsky ako očakávali. Môj otec- ktorý ten film nevidel- povedal, že je to blbosť a vyhodené peniaze, pretože jemu sa páči robustný svalnatý predstaviteľ iného filmového spracovania. No a na Václavovi Jiráčkovi by sme museli svaly hľadať s lupou. Lenže Jánošík- hoci bol hrdinom- bol stále aj človekom a mne sa páči ako ľudsky ho režisérka podala.
Páčil sa mi Jánošík, páčilo sa mi úžasné slovenské


prostredie, v ktorom bol natáčaný (Terchová, Kežmarok, Skanzen pod Ľubovnianskym hradom atď.) . Jeden kritik napísal, že scenár bol otrasný. Scenár bol super!! Užasne uveriteľný. Bez problémov som zobrala, že ľudia vtedy tak rozprávali k čomu mi pomohlo využívanie toho úžasného starého slovenského jazyka a hojný výskyt porekadiel a prísloví (či čo to vlastne je). Mimochodom Jiráčkov dabovateľ má straaašne sexi hlas. :-D Zaujímavý bol aj spôsob balenia dievčat. Zvaliť babu v zime do snehu a rátať jej spodničky? Myslím, že dnes by sa to neosvedčilo. Aj keď... Ktovie?
Jediné, čo by som autorom možno vytkla je istá nereálnosť v správaní niektorých postáv. Každá holka bola ochotná hneď sa vyspať s akýmkoľvek trochu krajším chalanom, ktorý sa na ňu pekne pozrel. Nemali byť dievčatá pred svadbou panny? No nič. Sedliačky a krčmárove dcéry zjavne nie. No mne sexuálne scény rozhodne nevadili, keďže nám umožnili vidieť Jánošíka bez košele. :-D
Prosím vás nedajte sa znechutiť negatívnymi reakciami niektorých kritikov a rozhodne obetujte tých pár eur zo svojej peňaženky a 140 minút zo svojho vzácneho času a uvidíte ako si perfektne oddýchnete pri filme, ktorý recenzisti sfúkli ako jesenné lístie.

Mňa toto dielko inšpirovalo k napísaniu básne, ktorú vám ponúkam na zhodnotenie:

Hrdina

Ktože je ten hrdina,
čo dejepis spomína?

Náš hrdina mal byť kňazom,
no rozhodnutie zmenil razom
Boh stratil služobníka,
bo, ľudia, krivda veliká!

Pri Rákoczim verne stál
a spolu s ním bojoval
za práva, čo nášmu ľudu
páni viacej brať nebudú

Habsburga späť do Viedne-
Iba to chcel Rákoczi,
veď čo sú to za piesne
poddaný a pri moci?

Nie. Aj na nás treba robiť, keď sa pánmi staneme
hádam naše žírne polia sami orať budeme?

Zovrela krv v mladíkovi
buchol päsťou do stola
žiaden zákon starý, nový
po slobode nevolá

Našiel si však inú cestu náš mládenec v rozpuku
Rovno cesta viac nevedie, treba hľadať okľuku
No a tak sa z kňaza razom zbojník stal
zbojník, ktorého sa každý cisársky dráb bál

našiel si on družinu
a chodil s ňou po zboji
spolu krivdu vyženú,
veď aj kráľ sa ich bojí

kradol pánom zlaté cetky
by potešil biedne dietky
a všetko čo nakradol
rozdal medzi čeľaďou
nové heslo znelo z úst mladíka
"Ja musím na zboj, bo krivda veliká!"

Tak už viete o kom vravím?
kto poriadky skúšal spraviť?
Hrdina bol ako nik
zbojník Juraj Jánošík!

Smutný príbeh filmovej hviezdy

9. září 2009 v 23:34 | Tia |  Varila myšička písmenkovú kašičku...

Hladká tmavá pokožka, prekrásny hlas a hollywoodsky úsmev...Uhádli ste, o kom hovorím? Nie? Tak vám ešte trochu poradím. Bol to vynikajúci plavec a miloval sushi. Denne dokázal skonzumovať neuveriteľných 50 kilogramov surových rýb. Stále nič? Skúste sa trošku zamyslieť a určite na to prídete, sľubujem, že to nebolí:D No tak, som si stopercentne istá, že ho všetci poznáte. U nás doma boli s Popoluškou na Vianoce každoročnými hosťami. A správna odpoveď je....Willy! Blahoželám, získali ste možnosť, prečítať si tento smutný článok o kosatke, ktorá odmietla slobodu.

Predstaviteľ najslávnejšieho delfína na svete sa v skutočnosti volal Keiko, a potom čo ho ako dvojročného vo vodách Atlantického oceánu neďaleko Islandu chytili rybári, vyrastal v zajatí, kde napriek veľkej snahe svojich fanúšikov prežil celý život.
Jeho novým domovom sa stalo morské akvárium na Islande, kde strávil detstvo. O tri roky neskôr putoval do Ontária. Tu ho začali cvičiť a predvádzať návštevníkom. Ani tam však nepobudol dlho. Po ďalších troch rokoch sa musel opäť presťahovať, predali ho do zábavného parku Reino Aventura v Mexico city. Keikov život v tomto období nebol vôbec ružový. Už v Ontáriu sa mu začali na koži objavovať rany a vredy typické pre kosatky žijúce v zajatí. Tieto zvieratá, ktoré bežne trávia 90 percent svojho času pod hladinou sa v malých plytkých bazénoch ďaleko od svojej rodiny musia cítiť príšerne. Nečudo, že sú neustále v strese a trpia psychickými poruchami, v dôsledku čoho sa dožívajú podstatne nižšieho veku než vo voľnej prírode. Naša veľryba mala navyše tú smolu, že ju v bazéne veľkosti tenisového kurtu čakala príliš teplá voda pre rodáka zo studeného Atlantiku absolútne nevhodná.
Šťastena sa na svojho menovca (Keiko v japončine znamená šťastný) usmiala až v roku 1992, keď si ho všimol lovec talentov hollywoodskeho štúdia Warner Brothers. Stal sa hlavným hrdinom filmu Zachráňte Willyho, z ktorého sa veľmi rýchlo vykľul kasový trhák. Tento dojímavý príbeh o priateľstve osirelého chlapca a odvážnej kosatky dnes
spolu so snímkou o telefonujúcom mimozemšťanovi patrí vo svojom žánri k nestarnúcej klasike. Zo záberov natočených pri tvorbe tohto filmu napokon za použitia makety živej veľryby vznikli ešte ďalšie dva diely. Úspech tohto diela však priniesol omnoho viac než doláre do vreciek svojich tvorcov. Po jeho vzhliadnutí sa ľudia z celého sveta začali zaujímať o skutočný osud priateľského zvieratka. Keď vysvitlo v akých podmienkach Keiko žije, nahlas volali po jeho oslobodení. Fanúšikovia posielali na jeho záchranu nemalé sumy a vznikla dokonca aj nadácia pomenovaná ako inak Free Willy/ Keiko Foundation, práve jej mexický park v roku 1995 Keika daroval.

Jeho vypusteniu na slobodu predchádzal pobyt v morskom akváriu v Oregone, kde sa zotavoval a zvykal si na chladnú vodu. V roku 1996 ho chcel Michael Jakson odkúpiť na svoj ranč Neverland, to mu našťastie nepovolili a keď sa Keiko
uzdravil mohol sa konečne vrátiť domov. V islandskom Westmannayaeyjar naňho už čakala špeciálna ohrada umiestnená v otvorenom mori. Jej pletivo ho chránilo pred nebezpečenstvom, ale zároveň mu umožňovalo kontakt s okolím. Do ohrady sa dostali rôzne druhy rýb a morských vtákov, ktorými sa tieto dravce bežne živia. Štyri roky sa Keiko učil loviť a starať sa o seba sám. Po čase sa pod dozorom odvážil opusť ohradu a vydal sa a ochutnať skutočnú slobodu. Hoci sa naučil loviť ryby zostal naďalej závislý na pomoci ľudí. Svoje úlovky totiž spočiatku vôbec nežral, ale ich poslušne prinášal svojim ošetrovateľom ako dobre vycvičený psík. Na svoj najdlhší výlet sa tento detský hrdina vybral v roku 2002, keď z neznámych príčin opustil vody Islandu. Zrejme sledoval stádo divokých kosatiek , čoskoro sa od nich však odpojil a sám doplával až k nórskym brehom. Jedinej európskej zemi, ktorá loví veľryby pre komerčné účely. Mnohí sa preto začali obávať o jeho život. Svetoznámej hviezde však smrť nehrozila, práve naopak stal sa atrakciou. Do zálivu, v ktorom sa zdržiaval sa hrnuli zástupy turistov. Fotografovali si ho, hladkali a plávali s ním. Pracovníci nadácie zverejnili pokyny ako sa v jeho prítomnosti správať aby sa počas jeho opätovnej prípravy na život vo voľnej prírode čo najväčšmi obmedzil jeho kontakt s ľuďmi. Tí ich však odmietali dodržiavať, takže nórská vláda bola napokon nútená zakázať jeho obdivovateľom priblížiť sa k nemu. Spolupracovať však odmietal aj sám Keiko, ktorý s obľubou vyhľadával ľudskú spoločnosť. 1. septembra sa vedľa rybárskej lode vynorila 10 metrová kosatka majiteľ lode o tejto príhode povedal: "Chceli sme rýchlo odplávať preč. Držala sa stále za člnom a vyzývala nás, aby sme išli k nej do vody. Vedeli sme, že to môže byť jedine Keiko. Len on je taký veselý, láskavý a priateľský." Túto domnienku potvrdila aj ohnutá chrbtová plutva, ktorá bola Keikovim poznávacím znamením. Tento zvláštny znak nie je u veľrýb v zajatí ničím výnimočným. Samce žijúce na slobode majú chrbtovú plutvu trojuholníkového tvaru, ktorá dosahuje výšku až 1,5 metra. U jedincov žijúcich v zajatí táto plutva akoby mäkne a ohýba sa. Odborníci po podobných incidentoch začali pochybovať, či Keiko vôbec chce byť slobodný. Keďže sa zdržiaval blízko pri pobreží ako dravec bol považovaný za hrozbu, z tohto dôvodu sa uvažovalo o jeho opätovnom zajatí. Nórski vedci vyslovili názor, že humánnejšie by bolo Keika zastreliť. Predpokladali totiž, že nebude schopný prežiť drsnú nórsku zimu. Nakoniec však predsa našli vhodné miesto, kde mohol prezimovať. Stal sa ním neďaleký záliv Taknes. Mal spojenie s otvoreným morom, ktorým mohol kedykoľvek preplávať. Napriek veľkej snahe svojich priaznivcov sa však úplnej slobody už nedožil. Tesne pred Vianocami roku 2003 zomrel na zápal pľúc - bežné ochorenie kosatiek chovaných v zajatí. Mal 27 rokov. O dva dni neskôr bol v noci z nedele na pondelok tajne pochovaný, aby mal aspoň po smrti pokoj od médii a turistov.

P.S. Viem, že som to už raz vravela, ale toto je môj najdlhší článok :D Ak Vám pri jeho čítaní zmáčala líca nejaká tá slzička, vôbec sa nemusíte hanbiť. Keiko si ju totiž zaslúži.



Spev Kosatky



Zdroje: http://abby22.blog.cz/rubrika/priroda
http://keiko007.blog.cz/0708/keiko-alias-willy
http://www.svetkosatek.estranky.cz/clanky/kosatka-keiko/keiko--nejslavnejsi-delfin-sveta
http://erzikuv.blog.cz/0809/kosatka-willi-neboli-keiko


Marcus (3. časť)

5. září 2009 v 19:11 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Večer sa zobudil veľmi skoro, ešte pred západom slnka. Keď si to uvedomil, zostal ležať ako prikovaný. To rozhodne nebolo normálne. Keď sa konečne odhodlal vstať, bola už hlboká noc. Rýchlo si opláchol tvár vodou a zišiel do jedálne.
"Dnes sme si poleňošili, však?" privítal ho Martinus. Marcus sa nasilu usmial- z toho nedostatku spánku bol ešte hladnejší ako zvyčajne.
"Dnes budem loviť sám," povedal úsečne. "Nepôjdem s vami." Martinus sa zarazil, no rýchlo sa spamätal.
"Dobre," prikývol chladne. "Vlastne mi to vyhovuje. Mám nejakú prácu." Touto poznámkou sa pokúsil vzbudiť Marcovu zvedavosť, no keď videl, že sa mu to nepodarí bez slova vyšiel z jedálne. Skutočne Marca celú noc nevidel. Nemohol sa pozerať ako mu v očiach vzbĺknu plamienky, keď objíme svoju obeť. Nevedel koľko ľudí nasýti jeho hlad.

Marcus sa po krátkom love vybral na miesto, ktoré mu zobralo spánok. No skôr ako tam prišiel pocítil sklamanie. Ona tam nie je- bol o tom presvedčený. Keď jeho vysokú postavu zahalili prvé stromy vedel, že jeho obava sa potvrdila. Park bol prázdny. Znechutene sa zosunul na drevenú lavičku a zavrel oči. Skutočne veril, že je anjel a tak ju túžil vidieť. Zrazu sa spustil prudký lejak. Voda sa husto liala z atramentovej oblohy, no Marcus sa ani nepohol. Neotvoril oči, keď mu kvapky dažďa stekali po lícach, také odlišné od jeho vlastných krvavých sĺz.
Po chvíli zbadal, že sa mu pri nohách vytvorilo malé jazierko. Striasol si vodu z vlasov, hoci to bolo zbytočné, pretože o chvíľu ich mal znovu rovnako mokré a z vnútorného vrecka vybrala poskladaný listový papier. Šikovne z neho poskladal malú loďku a pustil ju do mláky. Tak veľmi si prial vidieť more. Odjakživa o tom sníval. No vedel, že ho nikdy neuvidí. Upíry nesnívajú často, no nikdy nedovolia, aby im ilúzie zobrala realita splneného sna. Keď si už bol úplne istý, že anjel nepríde a papierová lodička sa po úpornom boji s búrkou potopila, vstal a pobral sa domov.

"Teda," povedal Martinus a strhol sa, keď naňho dopadlo pár kvapiek z Marcovho kabáta. "Teda, videl si dnes toho svojho anjela?"
"Nie," priznal Marcus. "Neprišla."
"Vravel som to." Martinus vyzeral spokojne. "A čo si, prosím ťa, robil celú noc?"
"Staval som loďky z papiera."
"V tomto daždi?"
"Inak by neplávali," vysvetlil Marcus a pobral sa do salóna. Keď za ním gróf vošiel, našiel ho stáť pri kozube. Zohrieval si ruky nad ohňom a vyzeral ešte bledší než zvyčajne.
"Loďky z papiera!" zvolal Martinus. "Prisahám, že som nestretol zvláštnejšieho upíra ako si ty, synak."
"Zvláštnejšieho odo mňa?" zopakoval Marcus. "Ja o jednom viem."
"Môj stvoriteľ. Je to najmocnejší upír akého poznám a je aj... najzvláštnejší."
"Kto to bol? Koho tak veľmi obdivuješ?"
"Obdivujem? Ó nie, to nie. Neobdivujem ho. Rešpektujem ho ako niečo oveľa mocnejšie odo mňa. Ale môj obdiv, strýko, ten si treba zaslúžiť."
"Mám to chápať tak, že ten čo si vzal tvoju krv a premenil ju na niečo také mocné, že si o tom nesníval ani v najbláznivejších snoch len preto, aby ti ju mohol potom vrátiť, nemá aj tvoje srdce?"
"Mal ho," povedal Marcus trpko. "Prišiel oň vlastnou vinou."
"Preto si prišiel sem?"
"Nie, mám tu prácu, ktorá nesúvisí s mojím predchádzajúcim životom a rozhodne nie s Augustom."
"Augustus? Dobre. Viac z teba zjavne nevytiahnem. Hovor si čo chceš, Marcus, si zvláštny."
"Kto urobil upíra z vás, strýko?"
"Čože?"
"No ja som vám povedal, kto vypil moju krv. Quit pro quo. Kto tú vašu?"
"Jeho meno by ti veľa nepovedalo. Nie je dôležitý. Nemali sme taký komplikovaný vzťah ako ty s Augustom. Rozhodne mi neublížil ani nič podobné. Dal mi všetko čo mohol a išiel ďalej bezo mňa. No dobre, keď sa o tom záhadnom Augustovi nedozviem viac, povedz mi aspoň o tom tvojom anjelovi."
"A čo o nej? Videl som ju, či mi veríte alebo nie. A prisahám, že ju ešte uvidím."
"Nevravím, že nie. To len ty sa správaš ako dieťa. Tvrdil si, že tu máš prácu. Už si tu dosť dlho a zatiaľ sa len topíš v krvi mojich poddaných a naháňaš anjelov."
"Nemusím sa vám spovedať, či a ak tu budem niečo robiť, je len moja vec," vyhlásil Marcus.
"Dobre. Mňa to aj tak nezaujíma. Mal by si sa viac ovládať, synak. Tá prudkosť môže byť na škodu. Vieš, len so sa pýtal. Nemôžeš to brať tak osobne. A nemusíš sa báť. Nevyhodím ťa. Nie preto, že mi môžeš zničiť večnosť. Nie, Marcus, obľúbil som si ťa."
"Môžem... môžem vás o niečo požiadať?"
"Počúvam."
"Zahráte mi? To čo ste hrali, keď som prišiel." Martinus ochotne prikývol a sadol si ku klavíru. Marcus naňho s očakávaním pozrel a keď miestnosť naplnili prvé tóny, šťastne sa usmial.

V najbližších dňoch strávil Marcus- ak práve nelovil- každú noc v Parku anjelov čakajúc na toho svojho. Už mal oveľa viac šťastia ako vtedy, keď skoro Martinovi povedal ako mu Augustus ublížil. Anjelská kráska chodila skoro každú noc a on ju mohol pozorovať nepovšimnuto sediac na lavičke. Za tých pár nocí poznal každý vlas na jej plavej hlave a každý záblesk jej hnedých očí. O rozhovore s ňou mohol iba snívať a predstavovať si, že každý letmý úsmev, ktorá venovala svetu patrí jemu. Mnoho nocí takto presedel rozhodnutý, že sa jej nikdy neodhalí. No raz v noci sa jeho predsavzatie zrútilo ako domček z karát. Bolo to vtedy, keď sa ho Martinus znova spýtal na jeho pôvod. No tentokrát neostalo iba pri slovách. Marcus zúril a dal to dostatočne najavo, keď opustil miestnosť trieskajúc dverami ako nevychovaný školák. Teraz sedel na lavičke v parku a vo svojom hneve sa zabudol skrývať v tieni ako mnohokrát predtým. Tentokrát nebol problém všimnúť si vysokého bledého šľachtica a bolo to aj prvý a posledný krát, čo si ho nejaký smrteľník všimol skôr ako on jeho. A dievča, ktoré Marcus vyhlásil za anjela sa rozhodne neuspokojilo s "pozeraním sa", keď ju niekto zaujal. Ladným krokom podišla k k Marcovi, no hoci stála sotva meter od neho on stále upieral neprítomný pohľad kdesi za jej plece. Nápadná bledosť, ktorá predtým vzbudila jej záujem ju donútila vážne sa obávať o jeho zdravie.
"Ste v poriadku?" spýtala sa pozorne naňho hľadiac. Marcus neodpovedal hneď, vlastne ani nemohol, lebo hnev, ktorý cítil sa mu ozýval v ušiach a zabraňoval počuť čokoľvek iné. No hoci nepočul jej otázku, netrvalo dlho a všimol si ju. Chvíľu na ňu očarene hľadel a keď zopakovala svoju otázku, rozhodne prikývol. No nepovedal ani slovo, lebo si uvedomil niečo, čo mu celkom vzalo reč. Necítil krv. Necítil vôňu tej hustej červenej tekutiny v tele svojho anjela. Dokonca ho nepriťahoval ani jej biely krk. To môže znamenať len jedno. Je upírka. Ona je upírka. Krásna a večne mladá. Pocítil nesmiernu radosť. Je upírka. Tým si bol istý. Bude jeho dieťa. Naučí ju všetko. A budú navždy spolu. Nepotrebuje Martina, má svojho anjela. Boh mu dal anjela.

Sylvia Mózerová- Motýlik (...je to kvalitný heroín...)

3. září 2009 v 18:53 | Lucy |  Povedz mi, čo čítaš....

Je to kvalitný heroín. Touto vetou začína útla knižočka, ktorá ma úplne pohltila. Toto dielo je skutočne heroínom literárneho umenia a drogou pre všetkých jeho čitateľov. Čítala som ju asi štyrikrát a môžem povedať, že aj to je málo. Pretože toto dielko je presne to, čo moja závislá duša potrebuje. Autorka pútavo podáva príbeh mladej narkomanky, ktorá v drogách hľadala únik, pochopenie, lásku a priateľstvo. A našla to... toto všetko. Všetko, čo jej neposkytli rodičia a dokonca ani priatelia. Ale boli to skutočne jej priatelia? Nie. Našej hrdinke sa dostalo viac pochopenia od bledých trávou páchnucich (voňajúcich?) chalanov ako od ľudí, čo ju poznali celý život. A tak to vlastne začalo. Pochopením. Skúsme aj my pochopiť. Porozumieť životu feťáka, narkomana, trosky žijúcej na okraji spoločnosti. Trosky, ktorá je napriek všetkému stále človekom Táto kniha nám to umožní. Umožní nám dostať sa prostredníctvom Mišky k jej chalanom, závislákom, no napriek tomu... priateľom. Jej príbeh je ako droga, ktorú nám vstrekne do žíl realita života narkomana z tej odvrátenej strany. Veď koho kedy zaujímalo ako žijú bledé prízraky z nočných sídlisk?

Nikoho. Ani mňa nie. Vždy som len sklonila hlavu a rýchlo pri nich prefrčala domov. Do bezpečia. Len nech ma nenapadnú, nezbijú kvôli dávke alebo len tak z nudy. Áno z nudy. Unudení puberťáci. To sú pre väčšinu z nás. Blázni, rozmaznané detičky, ktoré si nevážili čo mali a preto... A preto čo? Si nezaslúžia pomoc? Alebo pochopenie? Dá sa vôbec pochopiť narkoman? Možno. A možno nie. No dosť bolo moralizovania. Tak k deju... Ale ako to napísať, aby som nespoilerovala? No takže Miška vymení rozvádzajúcich sa rodičov a zradných kamarátov za zdrogovaných chalanov, ktorí ju chápu... a ďalej čo? Budú spolu žiť šťastne až do smrti, ktorá je ešte, samozrejme, strašne ďaleko pre každého z nich? Veď sú mladí a zdraví a... plní jedov z injekčných striekačiek. Možno sa im podarí žiť s drogami, však? Možno sa to dá... Nemyslím, že tomu niekto z vás skutočne verí. No nič. Aj tak si tú knihu prečítajte a uvidíte ako veľa vám dá príbeh hŕstky zdrogovaných deciek. Vrelo odporúčam.
Éé... čo ešte? Už nič. Len by som chcela pochváliť autorku za toto skvelé dielko, ktoré majstrovsky zasadila do krásneho prostredia Trenčína(mne osobne sa Trenčín veľmi páči).
No a pár holých faktov: kniha bola vydaná v elektronickej podobe a môžete si ju stiahnuť na www.enigma.sk. Je to prvá slovenská e-kniha. V roku 2007 sa dočkala knižného vydania.
Prajem príjemné čítanie a dúfam, že táto kniha presvedčí aspoň jedno dieťa nesiahnuť po drogách.

Marcus (2. časť)

1. září 2009 v 16:44 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Marcus sa chvíľu obzeral usmievajúc sa na všetko okolo seba: na mesiac, hviezdy nad hlavou... Neponáhľal sa, čakal. Čakal ako šelma na svoju obeť. Netrvalo dlho a vynoril sa pred ním vysoký vyparádený šľachtic. Marcus bol pripravený. Zacítil ho skôr ako začul škrípanie jeho vysokých čižiem.
"Dobrý večer," pozdravil šľachtic Marca, ktorý pozdrav opätoval kývnutím hlavy. "Potreboval by som sa dostať na Volksburg. Nevedeli by ste mi poradiť?"
"Veru by som vedel," povedal Marcus pomaly. "A načo tam chcete ísť?"
"To je hádam moja súkromná vec, pane!" naježil sa šľachtic. V tej chvíli sa z tmy vynoril Martinus.
"Ospravedlňte môjho priateľa," povedal pokojne. "No ak chcete hovoriť s grófom nemusíte ísť až na hrad. Stojí totiž pred vami!" Šľachtic naňho prekvapene pozrel, no hneď sa spamätal, mierne sa uklonil a povedal:
"Nesiem vám odkaz od môjho priateľa grófa Breitensteina."
"Od Breitensteina?" prerušil ho Martinus. "Obávam sa, že ten sa už odpovede nedočká! Prepúšťam ti jeho krk, Marcus," povedal, keď sa naňho vrhol a vykrútil mu ruku za chrbát. Marcus chvíľu pozoroval ako sa strýko kŕmi z mužovho zápästia, no vzápätí sa hladne vrhol na jeho hrdlo. Už po prvom dúšku pocítil úžasnú radosť z krvi. Radosť dieťaťa, ktoré po prvýkrát ochutnalo med. Slastne privrel oči. Aká bola sladká! Ach, aká bola lahodná táto šľachticova krv, ktorú mu Martinus ponúkol ako pohár najlepšieho vína s akousi zúrivou ochotou len čo sa dozvedel koho poslom je tento sladký rytier. Keď už v ňom nezostala ani kvapka krvi, Marcus otvoril oči a odstúpil. Mŕtvola padla na zem.
"Ty si asi poriadne hladný, však?" spýtal sa Martinus pobavene.
"Musím mať ďalšieho," zašepkal chrapľavo. Martinus sa zasmial.
"Dobre, ale zožeň si ho sám." Marcus sa zvrtol a rozbehol do srdca grófstva. Po chvíli zúrivého hľadania- tentokrát bol príliš hladný na pokojné čakanie- ju našiel. Svoju obeť. Obrovského zavalitého chlapa. Bezzubú kopu špiny, ktorej chýbalo jedno oko. Teraz sa už nezdržoval rozhovormi alebo prejavmi zdvorilosti ako v prípade Breitensteinovho posla. Zozadu sa vrhol na svoju korisť a kým si ten chudák stihol uvedomiť čo sa stalo, zabodli sa mu do krku dva ostré zuby. Jeho srdce dlho vzdorovalo- bilo na poplach. Ale to bolo len dobre. Áno, pumpuj doňho krv, ty zázračný sval! Ó, áno! Ešte neprestávaj! Nezomieraj. A veru nezomrel. Bojoval poriadne dlho a Marcus sa topil v rozkoši, ktorou ho napĺňala táto pikantná krv. Krv zloducha tak odhodlaného nezomrieť. Marcus sa striasol a zastonal, keď počul ako mu puklo srdce.
"Nadnes stačilo," povedal. Bolo neuveriteľné ako ho krv zmenila. Martinus odvrátil pohľad od jeho peknej tváre. Začínal ho mať rád. To nemohol dovoliť.
"Keď už máš dosť, môžeme ísť domov," povedal zlostnejšie ako mal v úmysle.
"Určite," prikývol Marcus. "Teda, ak nechcete ešte loviť pre seba. Myslím, že tá troška, čo ste zobrali tomu Breitensteinovmu človeku by nezasýtila ani mačku."
"Mne celkom stačí tvoja krv," vyhlásil Martinus vzal som ti jej dosť."
"Nemyslite si, že by ste ju získali tak ľahko hocikedy," zamračil sa Marcus vidiac, že strýko ho považuje za ľahkú korisť. "Dal som vám ju len preto, aby ste pochopili, že nie som obyčajný človek."
"No o tom si ma presvedčil nie vtedy vzdorovaním môjmu smädu, ale teraz týmito jatkami. Ako som povedal, máš dobrú krv a dostatok sily na to, aby si dokázal všetko, čo si zaumieniš. Teraz poď, ideme domov, ak si sa tak- aspoň na určitý čas- rozhodol volať Volksburg."

Keď prišli na hrad, gróf prikázal slúžke, aby pripravila hosťovi izbu.
Keď sa nasledujúci večer usadili pri pohári teplej krvi (gróf ju mal v pivnici ako iní ľudia víno), Marcus sa ho spýtal, prečo mu tak láskavo prepustil niekoho kto mu niesol odkaz.
"Nemám čas ani chuť dohadovať sa s Breitensteinom. Nárokuje si na moje územie. Dá sa povedať, že sa vyhráža vojnou, no zatiaľ jediné boje, ktoré vedieme sú papierové."
"Prečo si nárokuje na vaše územie?"
"Lebo je jeho. To ti otec nikdy nerozprával? Volksburg nie je náš. Tvoj starý otec ho obsadil, keď porazil Breitensteinovho otca. Ľudia ochotne privítali nového grófa. Breitenstein bol starý otrokár. Museli makať ako muly a mohli si nechať len šestinu svojej úrody."
"Rozumiem, takže Breitensteinov vnuk chce naspäť len to čo mu patrí."
"Nie, Volksburg už dávno nie je jeho majetkom a ja sa postarám, aby to tak zostalo. Naozaj neviem čo si Breitenstein myslí. Moji poddaní by ho ukameňovali, ak by sa pokúsil prevziať moc. Sú totiž slobodní a on by z nich chcel znova urobiť otrokov. Viem to. Cítim to z listov, ktoré mi posiela."
"Mám to chápať tak, že vaši poddaní vás milujú, aj keď ich zabíjate? Koľkí už tvorili váš hlavný chod?"
"Ale ja ich nezabíjam, Marcus," povedal gróf pokojne. "Nikdy nelovím na svojom panstve. Dnes to bola výnimka kvôli tebe. Chcel som, aby si mal niečo extra a všetci moji poddaní majú v sebe len tú najlepšiu krv."
"Ďakujem vám za toľký starostlivosť, strýko," povedal Marcus ironicky. Chvíľu bolo ticho Marcus sa zahľadel von oknom a Martinus si sadol za klavír a začal hrať rovnako krásne ako keď bol sám.
"Čo je to tam?" vykríkol zrazu Marcus prerušiac Martinovu hudbu v tej najkrajšej pasáži.
"Kde?" spýtal sa Martinus otrávene.
"Tam za oknom," ukazoval Marcus. "Ďaleko."
"Och, je to nádherný park," prikývol Martinus. "Môj, samozrejme, ľudia ho nazvali Park anjelov. Neviem prečo. Nikdy som tam žiadneho nevidel a pochybujem, že niekto áno."
"Idem tam," vyhlásil Marcus. "Ešte nesvitá. Chcem vidieť anjela." S týmito slovami vybehol do tmy. Martinus pokrútil hlavou? Pochabý chlapec...

Po polhodine úporného hľadania musel Marcus uznať, že nájsť nejakého anjela nie je také ľahké ako si myslel. Vlastne ani nevedel ako taký anjel vyzerá. Videl niekto anjela? Videl ho Botticelli? Marcus videl jeho obrazy. Videl ich ako dieťa. No teraz vedel, že nemá právo čakať na anjela z jeho diel. On nie. Nie upír. Nie potom, čo pil ľudskú krv. A predsa čakal, že ho uvidí. Túžil po tom od chvíle, keď Martinus pripustil, že je to možné.
"Ukáž sa mi," zašepkal. "Prosím." A vtedy ju zbadal. Bola len pár metrov od neho. Nevidela ho. Bola... anjelsky krásna. Očarene na ňu hľadel. Nechcel, aby si ho všimla. To nemohol. Chcel sa len... dívať. Keď sa omnoho neskôr vrátil na hrad, aby prečkal noc bezpečný vo svojej úzkej rakve, Martinus nemohol uveriť zmene, ktorá sa mu zračila na tvári.
"Videl si ducha?" spýtal s pozorne naňho hľadiac.
"Anjela," vydýchol Marcus.
"Anjela?" zopakoval Martinus vážne sa obávajúc o jeho duševné zdravie. Marcus pokojne prikývol. "Možno som ti nemal hovoriť o tom lese. Marcus, ja nechcem spochybňovať tvoje slová, ale ak by aj boli v mojom parku nejakí anjeli, obávam sa, že upír je ten posledný komu by sa rozhodli ukázať."
"Netvrdím, že som stelesnená dobrota," vyhlásil Marcus prudko. "Očakávam rovnaké peklo ako vy, pane, očakávam rovnaký trest. No kým budem pripravený ho prijať, neodopriem si potešenie vidieť Božiu tvár a Jeho anjelov, ak mi to dovolí."
"Marcus, Marcus, mi Boha nezaujímame. Stojíme hlboko pod Ním. Dokonca hlboko pod diablom, ktorý je všeobecne považovaný za to najhoršie zlo."
"Takže sme zlí?" spýtal sa Marcus. "Horší ako diabol? Ako som povedal, strýko, neočakávam spasenie. Diabol ma nezaujíma, o nebi nesnívam, no viem, čo som videl."
"Dobre, ja sa s tebou hádať nebudem. Zajtra môžeš ísť hľadať toho svojho anjela a môžeš mi o ňom porozprávať. No teraz som unavený. Dobrú noc." Marcus mu kývol a pobral sa do svojej izby, kde už naňho čakala jeho "pohodlná posteľ".