Marcus (1. časť)

31. srpna 2009 v 18:06 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Veľmi dlho som váhala, či sem dať túto poviedku, no nakoniec som si povedala: prečo nie? Je to moja prvotina. Úplne prvé prozaické dielko, tak dúfam, že sa vám bude páčiť...

Bol typický skorý novembrový večer. Zima, do ktorej- ako sa hovorí- by si ani psa nevyhnal. No bol jeden "pes", ktorý dobrovoľne mrzol vo svojom ľahkom kabáte, čo by neochránil pred chladom ani začiatkom jari. Tento "pes" sa volal Marcus a veľmi dobre vedel, prečo cestoval v tejto krutej zime radšej v noci. A nebolo to preto, že by sa ponáhľal. Veď nemal ani koňa, ani žiaden prepychový koč- ako by sa patrilo na muža v jeho postavení. Nie, k pomyselným hraniciam Volksburského grófstva ho doviezol prenajatý rozheganý kočiar. Myslíte, že táto- ako sa zdá- bezpredmetná sparťanskosť cestovania mala až do poslednej chvíle ukryť aký významný hosť poctí Volksburg svojou návštevou?
Možno. V každom prípade, Marcus bol neobyčajný človek. Každý kto s ním niekedy prehodil čo len jedno slovo, to potvrdí. No a tento pozoruhodný človek práve hľadal niekoho koho by sa mohol opýtať na to, čo už aj tak dávno vedel, očami takými bystrými aké nemá žiaden smrteľník. Iste nemusím podotknúť, že ho čoskoro aj našiel. Osamoteného roľníka s ťažkým pluhom, ktorý sa zdržal pri práci na poli.
"Prosím vás," oslovil muža, ktorý to vôbec nečakal a preto sa mu na tvári zračilo nefalšované prekvapenie a možno aj strach. "Neviete ako sa dostanem do zámku vášho grófa?" spýtal sa Marcus prívetivo.
"Nuž teda, viem," prikývol chlap, ktorý už prekonal počiatočný šok a so záujmom si prezeral vyparádeného cudzinca. "Jeho palác je hneď za Hmlovým vrchom," povedal roľník ukazujúc na obrovský kopec zahalený hustou hmlou. "Je to bližšie ako sa zdá," upokojoval Marca mysliac si, že napätie, ktoré sa zračilo na jeho tvári je spôsobené obavami z dlhej nočnej cesty. "Hmlový vrch je síce strmý a vysoký, ale odtiaľ je to čoby kameňom dohodil." No mladík ho už nevnímal. Teraz, keď bol tak blízko cieľa žiadna cesta sa mu nezdala pridlhá a možno- hoci by si to za nič na svete nepriznal- sa bál, čo nájde na jej konci.
No keď uchopil mosadzné klopadlo na jednoduchej, no predsa impozantnej hradnej bráne, všetok strach z neho opadol. Pocítil iba túžbu po pomste, ktorá mu zohriala krv v žilách a naplnila každú bunku jeho tela. Otvorila mu stará slúžka a úsečne sa ho opýtala, čo si želá- srdečnosť asi nepatrila medzi jej najlepšie vlastnosti. No Marcus si to sotva všimol. Všetku svoju pozornosť totiž venoval žile pulzujúcej na jej vráskavom krku. Vôňa jej krvi podčiarknutá pachom spoteného tela a akéhosi čistiaceho prostriedku prebudila jeho dve noci neuhasený hlad. Musel si zahryznúť do jazyka a poriadne si lognúť vlastnej krvi, aby sa na ňu nevrhol. Keď sa spamätal a donútil nepozerať na slúžku ako na korisť, uvedomil si hudbu, ktorá sa šírila zvnútra hradu. Ani svojím výnimočným sluchom nedokázal určiť, z ktorej časti pevnosti sa ozýva tento impozantný klavírny prednes. Mal pocit, akoby hudba plynula z každej jeho škáry a celý ho naplnila. Marcus unesený čarokrásnou melódiou takmer zabudol, prečo prišiel. Ale len takmer...
"Chcel by som hovoriť s jeho grófskou milosťou," odvetil Marcus prívetivo. "Dúfam, že nejdem nevhod, lebo je to veľmi dôležité a nerád by som čakal."
"Ó, vôbec nie," ubezpečila ho slúžka. "Poďte, prosím, za mnou." Mladík je nasledoval za hudbou, ktorá znela čoraz bližšie a sladšie. "Vaša milosť," ozvala sa slúžka, kým dovolila Marcovi vstúpiť do miestnosti, kde hral domáci pán na klavíri. "Je tu akýsi šľachtic a želá si s vami hovoriť."
"A kto je to?" spýtal sa gróf udierajúc do klávesov.
"Nepredstavil sa, ale je to šľachtic."
"Tak nech vstúpi," rozhodol gróf. "Dúfam, že ma nebude dlho otravovať."
Marcus nečakal na ohlásenie a vošiel hneď ako začul vynútený súhlas. Zdvorilo sa poklonil, no nepovedal ani slovo. Gróf to pochopil ako nevôľu hovoriť pred slúžkou a kývnutím ruky ju poslal preč.
"Tak," povedal so záujmom si prezerajúc neohláseného hosťa. "Poznám vás?"
"Pravdepodobne nie, vaša milosť. Ale ja vás poznám- dovoľujem si tvrdiť- veľmi dobre."
"Teda tak je to! Tak mi najprv povedzte niečo o sebe nech vyrovnáme skóre, a potom by som sa rád dozvedel odkiaľ ma poznáte."
"Pane, s radosťou vám odpoviem na obidve otázky súčasne, ak dovolíte."
"Počúvam."
"Moje meno je gróf Marcus Volksburský a som jediný syn vášho nebohého brata, grófa Matej."
"Syn môjho brata..." zopakoval hľadiac naňho. Gróf Martinus Volksburský nemohol byť väčšmi prekvapený ani keby mu teraz niekto povedal, že Zem sa točí.
"Áno," prikývol Marcus. "Som syn vášho brata, ktorého ste..." a Marcus sa priblížil tak, že medzi nimi bolo sotva desať centimetrov. "....ktorého ste zabili na poľovačke mysliac si, že vás nikto nevidí. Malo to vyzerať ako nehoda, však? Spadol z koňa. A to, že spadol s vašou láskavou pomocou je nepodstatný detail, že? Zabili ste ho, pretože podľa dedičného práva a závetu, ktorý zanechal môj starý otec pripadol Volksburg jemu. Nezniesli ste predstavu, že by ho dostal. Nezniesli ste, že by ste museli prosiť môjho otca o povolenie zostať na tomto hrade. A koniec koncov ste nezniesli ani jeho. Tak ste ho zabili. No nerátali ste s tým, že má syna. Poznáte zákon, gróf. Po smrti majiteľa statku- ak nezanechal závet- pripadne všetko jeho prvému potomkovi. A to som ja."
"Chcete mi zobrať Volksburg?"
"Nie, náhodou mám vlastný celkom pekný hrad ďaleko odtiaľto. No mám tu isté povinnosti a chcem, aby ste mi tu dovolili ostať, kým nevybavím všetko, čo potrebujem."
"A keď nebudem súhlasiť?"
"Obviním vás pred snemom z vraždy môjho otca. Ako iste viete svedectvo príbuzného nemusí byť podložené dôkazmi. Večnosť vo väzení je dlhá, strýko," zašepkal Marcus zlovestne.
"Večnosť?" Martinus sa strhol. "Aká večnosť?"
"Večnosť alebo len pár dní, kým vás nezabije slnečné svetlo nevyhnutne presvitajúce cez mreže väznice."
"Z vašich slov, synovček môj, som pochopil, že viete jedno: nie som obyčajný človek. Láskavo so mnou tak nehovorte. Môžem vás zabiť hneď tu v tejto izbe a nikto sa nikdy nič nedozvie."
"Tak to urobte," zašepkal Marcus pokojne. Ani okom nemihol, keď sa naňho Martinus vrhol. Nepokúsil sa brániť ani kričať, keď sa do jeho krku zabodli dva ostré biele zuby. Stál celkom pokojne. Stál tam čakajúc kým Martinus pochopí, že ani on nie je obyčajný človek, počúvajúc tie chrapľavé zvieracie zvuky, ktoré vydával jeho strýko. Keď sa Marcovi podlomili kolená, gróf prestal uvedomujúc si, že jeho obeť mala byť už dávno mŕtva.
"Čo si zač?" spýtal sa chrapľavo. "Koho krv ti prúdi v žilách?"
"Nuž, drahý strýko, musím sa priznať, že nie len moja."
"Čo si zač?" zopakoval Martinus. "Kto ťa stvoril?"
"Čo som zač? Som upír, rovnaký upír ako vy. Živím sa krvou smrteľníkov a stránim sa slnka. Toho istého slnka, ktoré dokáže spôsobiť zimomriavky aj vám. A kto ma stvoril? To vám nepoviem, aj keď si myslím, že sa to čoskoro aj tak dozviete."
"Dozviem sa to. Určite sa to dozviem," prikývol Martinus zamyslene. "No keď ťa nemôžem zabiť a nechcem ísť ani do väzenia asi to znamená, že ťa tu musím trpieť ako dlho budeš chcieť. V tvojom vlastnom záujme ťa však varujem, Marcus Odnikiaľ, nie som dobrý hostiteľ."
"Žiaľbohu, budem to musieť nejako vydržať. To čo musím urobiť je oveľa dôležitejšie ako moje pohodlie."
"No z tvojich slov som pochopil, že sa ani nedozviem, čo musíš urobiť. No aj zlý hostiteľ sa musí postarať o svojich hostí. Takže ťa pozývam na večeru, práve som sa chystal na lov a bude mi oveľa milšie vziať ťa so sebou ako nechať ťa tu. Ktovie čo by si tu ešte povyvádzal. Od takých holobriadkov ako si ty sa dá čakať čokoľvek." Marcus sa usmial a keďže- ako som už spomínala- bol skutočne hladný s radosťou prijal Martinovu ponuku. Keď sa ocitli na chladnom nočnom vzduchu Martinus mal viac príležitostí neskryte si poobzerať Marca a musel uznať, že má v sebe veľa zo svojho otca. Bol urastený a bledosť, ktorú získal spolu s nesmrteľnosťou z neho robila akéhosi magicky príťažlivého muža. Martinus sa snažil odhadnúť koľko mal asi rokov, keď ho bezmenný pijan krvi pripravil o radosti smrteľného života, no nepodarilo sa mu to.
Po pár metroch Marcus bez zaváhania zamieril k hraniciam grófstva, ale gróf ho zadržal natiahnutou rukou.
"Načo chodiť tak ďaleko, priateľu?" spýtal sa pokojne. "Myslím, že tu je dosť krvi pre nás oboch."
"Chcete zabíjať svojich poddaných?" Marcus nadvihol obočie.
"Veď ich mám ešte dosť," vyhlásil Martinus rovnako ľahostajne ako keby hovoril o topánkach.
"Mne je jedno kým sa nasýtim," povedal Marcus. "Keď vám chýbať nebudú..."
"Vezmi si koho chceš a nakŕm sa do sýtosti."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 1. září 2009 v 2:01 | Reagovat

V úvode sa ti opakujú slová... A keď sme už pri tom, ja som nedávno pochopila kúzlu tezauru :D! To sa len tak chválim, hoci to svedčí skôr o mojej neveľkej slovnej zásobe, čiže sa ani nemám prečo :D...

Ďalej... čiarky, čiarky, čiarky!! Asi je skutočne na čase vrátiť sa do školy, nech teraz čítam akékoľvek poviedky, zlyhávajú najmä na čiarkach :D!

Ale gramatika, to je najmenej, ak sa človek začíta, chýbajúca čiarka ho nezaujíma. A ja musím povedať, že keby som nebola takým psychicky narušeným perfekcionistom, akým som, by som sa taktiež dobre začítala a na dáke hlúpe čiarky nehľadela :D. Napísané je to totiž dobre, čo sa štylistiky a dejovosti týka.

Vlastne vytkýnam iba jednu jedinú vec - "Marcus sa usmial a keďže- ako som už spomínala- bol skutočne" - na tvojom mieste by som nepoužila pri tej vsunutej vete tvoj pohľad. Keby to bolo "ako sme už spomínali", čitateľ by sa azda cítil zainteresovanejšie ;-).

Tak sa teším na ďalší diel, vyzerá to dobreee :D!!

2 Polly Polly | Web | 1. září 2009 v 10:03 | Reagovat

Marcuuuus..ake krasne meno ♥..
dalej dalej!!! krasny, mlady upir.... som namotana!

3 Lucy Lucy | 1. září 2009 v 16:27 | Reagovat

jeeej dakujem vam obom, tak vam pridam dalsiu castDD

4 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 2. září 2009 v 0:29 | Reagovat

Už čítam ;-)

5 StandyB StandyB | 2. září 2009 v 13:39 | Reagovat

och nevertila by som ze ma zase nadchne citat o upírovi :D

6 Lucy Lucy | 2. září 2009 v 19:14 | Reagovat

jej, to je kompliment pre mna? dakujemD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama