Srpen 2009

Umelkyňa Yana

31. srpna 2009 v 18:45 | Tia |  Spriaznené duše
Toto dievča sa podľa môjho názoru narodilo v nesprávnom storočí. Viem si ju živo predstaviť ako sa niekde na pikniku zhovára s Jane Austenovou alebo sa učí maľovať od majstra Leonarda, ale našťastie pre nás je tu, aby nás zásobovala kopou užastných článkov. Keď si kliknete na jej blog, určite neoľutujete:D

http://big-snow-in-salzburg.blog.cz/

Marcus (1. časť)

31. srpna 2009 v 18:06 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Veľmi dlho som váhala, či sem dať túto poviedku, no nakoniec som si povedala: prečo nie? Je to moja prvotina. Úplne prvé prozaické dielko, tak dúfam, že sa vám bude páčiť...

Bol typický skorý novembrový večer. Zima, do ktorej- ako sa hovorí- by si ani psa nevyhnal. No bol jeden "pes", ktorý dobrovoľne mrzol vo svojom ľahkom kabáte, čo by neochránil pred chladom ani začiatkom jari. Tento "pes" sa volal Marcus a veľmi dobre vedel, prečo cestoval v tejto krutej zime radšej v noci. A nebolo to preto, že by sa ponáhľal. Veď nemal ani koňa, ani žiaden prepychový koč- ako by sa patrilo na muža v jeho postavení. Nie, k pomyselným hraniciam Volksburského grófstva ho doviezol prenajatý rozheganý kočiar. Myslíte, že táto- ako sa zdá- bezpredmetná sparťanskosť cestovania mala až do poslednej chvíle ukryť aký významný hosť poctí Volksburg svojou návštevou?
Možno. V každom prípade, Marcus bol neobyčajný človek. Každý kto s ním niekedy prehodil čo len jedno slovo, to potvrdí. No a tento pozoruhodný človek práve hľadal niekoho koho by sa mohol opýtať na to, čo už aj tak dávno vedel, očami takými bystrými aké nemá žiaden smrteľník. Iste nemusím podotknúť, že ho čoskoro aj našiel. Osamoteného roľníka s ťažkým pluhom, ktorý sa zdržal pri práci na poli.
"Prosím vás," oslovil muža, ktorý to vôbec nečakal a preto sa mu na tvári zračilo nefalšované prekvapenie a možno aj strach. "Neviete ako sa dostanem do zámku vášho grófa?" spýtal sa Marcus prívetivo.
"Nuž teda, viem," prikývol chlap, ktorý už prekonal počiatočný šok a so záujmom si prezeral vyparádeného cudzinca. "Jeho palác je hneď za Hmlovým vrchom," povedal roľník ukazujúc na obrovský kopec zahalený hustou hmlou. "Je to bližšie ako sa zdá," upokojoval Marca mysliac si, že napätie, ktoré sa zračilo na jeho tvári je spôsobené obavami z dlhej nočnej cesty. "Hmlový vrch je síce strmý a vysoký, ale odtiaľ je to čoby kameňom dohodil." No mladík ho už nevnímal. Teraz, keď bol tak blízko cieľa žiadna cesta sa mu nezdala pridlhá a možno- hoci by si to za nič na svete nepriznal- sa bál, čo nájde na jej konci.
No keď uchopil mosadzné klopadlo na jednoduchej, no predsa impozantnej hradnej bráne, všetok strach z neho opadol. Pocítil iba túžbu po pomste, ktorá mu zohriala krv v žilách a naplnila každú bunku jeho tela. Otvorila mu stará slúžka a úsečne sa ho opýtala, čo si želá- srdečnosť asi nepatrila medzi jej najlepšie vlastnosti. No Marcus si to sotva všimol. Všetku svoju pozornosť totiž venoval žile pulzujúcej na jej vráskavom krku. Vôňa jej krvi podčiarknutá pachom spoteného tela a akéhosi čistiaceho prostriedku prebudila jeho dve noci neuhasený hlad. Musel si zahryznúť do jazyka a poriadne si lognúť vlastnej krvi, aby sa na ňu nevrhol. Keď sa spamätal a donútil nepozerať na slúžku ako na korisť, uvedomil si hudbu, ktorá sa šírila zvnútra hradu. Ani svojím výnimočným sluchom nedokázal určiť, z ktorej časti pevnosti sa ozýva tento impozantný klavírny prednes. Mal pocit, akoby hudba plynula z každej jeho škáry a celý ho naplnila. Marcus unesený čarokrásnou melódiou takmer zabudol, prečo prišiel. Ale len takmer...
"Chcel by som hovoriť s jeho grófskou milosťou," odvetil Marcus prívetivo. "Dúfam, že nejdem nevhod, lebo je to veľmi dôležité a nerád by som čakal."
"Ó, vôbec nie," ubezpečila ho slúžka. "Poďte, prosím, za mnou." Mladík je nasledoval za hudbou, ktorá znela čoraz bližšie a sladšie. "Vaša milosť," ozvala sa slúžka, kým dovolila Marcovi vstúpiť do miestnosti, kde hral domáci pán na klavíri. "Je tu akýsi šľachtic a želá si s vami hovoriť."
"A kto je to?" spýtal sa gróf udierajúc do klávesov.
"Nepredstavil sa, ale je to šľachtic."
"Tak nech vstúpi," rozhodol gróf. "Dúfam, že ma nebude dlho otravovať."
Marcus nečakal na ohlásenie a vošiel hneď ako začul vynútený súhlas. Zdvorilo sa poklonil, no nepovedal ani slovo. Gróf to pochopil ako nevôľu hovoriť pred slúžkou a kývnutím ruky ju poslal preč.
"Tak," povedal so záujmom si prezerajúc neohláseného hosťa. "Poznám vás?"
"Pravdepodobne nie, vaša milosť. Ale ja vás poznám- dovoľujem si tvrdiť- veľmi dobre."
"Teda tak je to! Tak mi najprv povedzte niečo o sebe nech vyrovnáme skóre, a potom by som sa rád dozvedel odkiaľ ma poznáte."
"Pane, s radosťou vám odpoviem na obidve otázky súčasne, ak dovolíte."
"Počúvam."
"Moje meno je gróf Marcus Volksburský a som jediný syn vášho nebohého brata, grófa Matej."
"Syn môjho brata..." zopakoval hľadiac naňho. Gróf Martinus Volksburský nemohol byť väčšmi prekvapený ani keby mu teraz niekto povedal, že Zem sa točí.
"Áno," prikývol Marcus. "Som syn vášho brata, ktorého ste..." a Marcus sa priblížil tak, že medzi nimi bolo sotva desať centimetrov. "....ktorého ste zabili na poľovačke mysliac si, že vás nikto nevidí. Malo to vyzerať ako nehoda, však? Spadol z koňa. A to, že spadol s vašou láskavou pomocou je nepodstatný detail, že? Zabili ste ho, pretože podľa dedičného práva a závetu, ktorý zanechal môj starý otec pripadol Volksburg jemu. Nezniesli ste predstavu, že by ho dostal. Nezniesli ste, že by ste museli prosiť môjho otca o povolenie zostať na tomto hrade. A koniec koncov ste nezniesli ani jeho. Tak ste ho zabili. No nerátali ste s tým, že má syna. Poznáte zákon, gróf. Po smrti majiteľa statku- ak nezanechal závet- pripadne všetko jeho prvému potomkovi. A to som ja."
"Chcete mi zobrať Volksburg?"
"Nie, náhodou mám vlastný celkom pekný hrad ďaleko odtiaľto. No mám tu isté povinnosti a chcem, aby ste mi tu dovolili ostať, kým nevybavím všetko, čo potrebujem."
"A keď nebudem súhlasiť?"
"Obviním vás pred snemom z vraždy môjho otca. Ako iste viete svedectvo príbuzného nemusí byť podložené dôkazmi. Večnosť vo väzení je dlhá, strýko," zašepkal Marcus zlovestne.
"Večnosť?" Martinus sa strhol. "Aká večnosť?"
"Večnosť alebo len pár dní, kým vás nezabije slnečné svetlo nevyhnutne presvitajúce cez mreže väznice."
"Z vašich slov, synovček môj, som pochopil, že viete jedno: nie som obyčajný človek. Láskavo so mnou tak nehovorte. Môžem vás zabiť hneď tu v tejto izbe a nikto sa nikdy nič nedozvie."
"Tak to urobte," zašepkal Marcus pokojne. Ani okom nemihol, keď sa naňho Martinus vrhol. Nepokúsil sa brániť ani kričať, keď sa do jeho krku zabodli dva ostré biele zuby. Stál celkom pokojne. Stál tam čakajúc kým Martinus pochopí, že ani on nie je obyčajný človek, počúvajúc tie chrapľavé zvieracie zvuky, ktoré vydával jeho strýko. Keď sa Marcovi podlomili kolená, gróf prestal uvedomujúc si, že jeho obeť mala byť už dávno mŕtva.
"Čo si zač?" spýtal sa chrapľavo. "Koho krv ti prúdi v žilách?"
"Nuž, drahý strýko, musím sa priznať, že nie len moja."
"Čo si zač?" zopakoval Martinus. "Kto ťa stvoril?"
"Čo som zač? Som upír, rovnaký upír ako vy. Živím sa krvou smrteľníkov a stránim sa slnka. Toho istého slnka, ktoré dokáže spôsobiť zimomriavky aj vám. A kto ma stvoril? To vám nepoviem, aj keď si myslím, že sa to čoskoro aj tak dozviete."
"Dozviem sa to. Určite sa to dozviem," prikývol Martinus zamyslene. "No keď ťa nemôžem zabiť a nechcem ísť ani do väzenia asi to znamená, že ťa tu musím trpieť ako dlho budeš chcieť. V tvojom vlastnom záujme ťa však varujem, Marcus Odnikiaľ, nie som dobrý hostiteľ."
"Žiaľbohu, budem to musieť nejako vydržať. To čo musím urobiť je oveľa dôležitejšie ako moje pohodlie."
"No z tvojich slov som pochopil, že sa ani nedozviem, čo musíš urobiť. No aj zlý hostiteľ sa musí postarať o svojich hostí. Takže ťa pozývam na večeru, práve som sa chystal na lov a bude mi oveľa milšie vziať ťa so sebou ako nechať ťa tu. Ktovie čo by si tu ešte povyvádzal. Od takých holobriadkov ako si ty sa dá čakať čokoľvek." Marcus sa usmial a keďže- ako som už spomínala- bol skutočne hladný s radosťou prijal Martinovu ponuku. Keď sa ocitli na chladnom nočnom vzduchu Martinus mal viac príležitostí neskryte si poobzerať Marca a musel uznať, že má v sebe veľa zo svojho otca. Bol urastený a bledosť, ktorú získal spolu s nesmrteľnosťou z neho robila akéhosi magicky príťažlivého muža. Martinus sa snažil odhadnúť koľko mal asi rokov, keď ho bezmenný pijan krvi pripravil o radosti smrteľného života, no nepodarilo sa mu to.
Po pár metroch Marcus bez zaváhania zamieril k hraniciam grófstva, ale gróf ho zadržal natiahnutou rukou.
"Načo chodiť tak ďaleko, priateľu?" spýtal sa pokojne. "Myslím, že tu je dosť krvi pre nás oboch."
"Chcete zabíjať svojich poddaných?" Marcus nadvihol obočie.
"Veď ich mám ešte dosť," vyhlásil Martinus rovnako ľahostajne ako keby hovoril o topánkach.
"Mne je jedno kým sa nasýtim," povedal Marcus. "Keď vám chýbať nebudú..."
"Vezmi si koho chceš a nakŕm sa do sýtosti."

Vitajte v rozprávke

28. srpna 2009 v 11:41 | Tia and Lucy |  Spriaznené duše
Dvere do sveta príbehov Vám na tomto blogu otvára slečna Tilia, tak ráčte vstúpiť :)

http://fairytales.blog.cz/

Marija Jurič Zagorka (Bravó, Pani Spisovateľka!)

26. srpna 2009 v 22:58 | Lucy |  Povedz mi, čo čítaš....

Rozhodla som sa napísať nejakú knižnú recenziu a prečo nie hneď na viac kníh? (No dobre, tak veľa ich zasa nebude, ale aj tak...) Kým sa dostanem k samotnému hodnoteniu (kritizovaniu) Marijiných diel, ponúkam vám pár kecov o svojej obľúbenej autorke.
Viete, čo som zistila? Ona je už mŕtva! Panebože! No ale po poriadku:
Narodila sa 1. januára 1873 (a ja sa čudujem, že je už mŕtva:-D no nič) v Negovci pri Vrbovici (Chorvátsko). Bola novinárka a spisovateľka (ten minulý čas mi trhá žily) a je najčítanejšia chorvátska autorka všetkých čias. A propos, čo mám robiť, aby som bola najčítanejšou slovenskou autorkou? Ja viem, prestať snívať:-D.

Dostala relatívne chudobné vzdelanie, hoci jej otec bol ochotný zaplatiť za jej ďalšie vzdelávanie vo Švajčiarsku.
Ako 23-ročnej jej vyšiel prvý článok v časopise Obzor, neskôr sa stala jeho šéfredaktorkou. Bola geniálnou politickou žurnalistkou, aj keď svoje články musela často podpisovať pseudonymami- väčšinou mužskými.
Mám ďalšiu pikošku-D. Bola bojovníčkou za práva žien. Organizovala masové demonštrácie a tak. Za jednu podobnú akciu sa v roku 1903 dostala do väzenia. S manželom, ktorý bol pôvodom Čech sa rozviedla, pretože ju týral (debil).
Zagorka udržiavala dobré vzťahy aj s politickými reprezentantmi krajín, ktorých osud bol podobný Chorvátom napr. s Masarykom a Hodžom (Štúrov kamoš). Hodža o nej napísal: Bolo by nevďačné, keby som nepovedal, akú neobyčajne talentovanú a iniciatívnu spolupracovníčku v našom boji sme mali v novinárke Zagorke.
V roku 1910 sa stalo jej hlavným záujmom písanie historických románov. Materiál pre svoje knihy si "nevycucala z prsta" ako povedal jeden neprajný kritik, ale našla v historických archívoch v Záhrebe, vo Viedni a Budapešti. Kritici jej neboli naklonení a odpisovali jej prácu. Mnohí moderní spisovatelia ňou pohŕdali ako "mužskou starenou."
Za fantazírovanie o nezávislom Chorvátsku jej zabavili majetok (trocha mi to pripomína našich štúrovcov, ktorých prenasledovali za "fantazírovanie o slobodnom Slovensku"). Keď ostala bez prostriedkov, pokúsila sa o samovraždu, no zachránili ju jej čitatelia, ktorí jej poskytli finančnú a duchovnú pomoc. Ani po vojne sa nemala oveľa lepšie. Mnohí sa jej vysmievali za jej feministické názory, aj keď rovnosť mužov a žien bola vyhlásená za "de rigueur" (zdravý rozum/ móda). Po čase začala znova publikovať svoje romány, ktoré nikdy nestratili nadšených čitateľov, ku ktorým sa hrdo hlásim.
Marija Jurič Zagorka zomrela 30. novembra 1957 v Záhrebe.

A teraz konečne k jej tvorbe a tomu, čo pre mňa znamená:

Gričská čarodejnica


Štvordielny cyklus odohrávajúci sa striedavo na Griči a vo Viedni. Ústrednou postavou (druhej časti, prvú som, bohužiaľ, nečítala) je chorvátska šľachtičná Nera Keglevičová, ktorá je obvinená z bosoráctva a prenasledovaná ako čarodejnica. Dievča si uvedomuje absurdnosť týchto a podobných cirkevných povier a zároveň vie, že je obvinená len preto, lebo verejne vystúpila proti tomuto bludárstvu a cirkevnej demagógii. Zachráni ju príťažlivý gardový kapitán Siniša. Nikoho, myslím, neprekvapí, že z Nery sa zanedlho stáva jeho manželka:-D. V tretej časti sa naša hrdinka dostáva na viedenský kráľovský dvor. Je odlúčená od manžela a musí plniť príkazy Márie Terézie ako jej nová dvorná dáma. Spriatelí sa so sympatickým následníkom trónu Jozefom, (komu vadí moja posadnutosť jeho osobou, vie kde sa má ísť sťažovať. Áno, to Marija mi ukázala aký bol výnimočný:-D) ktorého osvietenské myšlienky sú blízke jej mladej duši. Štvrtý diel je nielen zavŕšením Nerinho osudu, ale aj akousi sondou do desaťročného obdobia vlády "opice na tróne".

Plamene inkvizície

Písal sa rok 1975 a na slovenskom trhu sa objavila kniha Plamene inkvizície od Marije Jurič Zagorky a vyvolala takmer hystériu.
No v tom roku som síce nebola na svete, ale musím súhlasiť. Tieto knihy (sú dve), totiž vyvolali takú moju malú súkromnú hystériu. Čítala som ich asi miliónkrát. Dej sa odohráva čiastočne na Griči a čiastočne v ďalších priľahlých chorvátskych oblastiach. Na pozadí veľkých historických udalostí (snaha odtrhnúť Chorvátsko od Uhorska) sa odohrávajú dva milostné príbehy. Príbeh malej katovej dcéry Tajany, ktorú obvinia z kacírstva a tajomného rytiera Sokola (mne osobne bol tento pár sympatickejší:-D). Ručím vám za to, že budete z celého srdca milovať rytiera v maske a do poslednej chvíle tŕpnuť nevediac, kto sa skrýva za maskou Tajaninho hrdinského ochrancu. Druhý pár tvorí Tajanina priateľka šľachtičná Doria a neohrozený zbojník Tomo Loborský (Čierny Tomo). Poznámka na okraji jednej stránky hovorí, že Tomo skutočne žil a zbíjal, ale neskôr sa polepšil a snažil sa očistiť svoje meno a odčiniť hriechy mladosti (ktovie, možno existovala nejaká Doria, kvôli ktorej sa Tomo usiloval zbaviť biľagu zbojníka)...
Opísala som vám dve knihy svojho srdca, no Marija napísala 34 románov a 14 drám. Táto výnimočná spisovateľka má dokonca vlastný pamätník v chorvátskom Zahrebe. Verím, že jej dielo ostane v srdciach mnohých ľudí, ktorí sa postarajú, aby sa na ňu nikdy nezabudlo. Z môjho srdca ju už nikto nevysťahuje.



Zdroje: http://sk.wikipedia.org/wiki/Marija_Juri%C4%87_Zagorka

http://www.mysterium.estranky.sk/clanky/autori_-s---z/marija-juric-zagorka

http://translate.google.sk/translate?hl=sk&sl=hr&u=http://milerama.nosf.net/2009/03/02/marija-juric-zagorka

http://www.romantika.estranky.sk/clanky/najkrajsie-knihy/plamene-inkvizicie

http://sk.wikipedia.org/wiki/Plamene_inkviz%C3%ADcie


21. storočie

25. srpna 2009 v 17:07 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Túto báseň dávam do súťaže Mám talent. Môžete si ju prečítať na príslušnej webke...

http://www.mamtalent.sk/

Voľný vzťah

22. srpna 2009 v 10:30 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Na zastávke autobusu
stojí dievča plné hnusu

naša malá princezná
samu seba nepozná

opila sa ako nikdy
a ničila svoje pravdy

podvádzala, klamala
s kadekým sa vyspala

kým jej chlapec maturoval
z nej sa stala baba nová

dívá šelma našich miest
šľapka bočných tmavých ciest

teraz ľutuje k čomu prinútil ju chľast
každý chalan dosvedčí, že prosil ju len raz

išla s nimi bez rečí tešiac sa zo života
ostali jej oči pri plač a strašná samota

je to mylný predpoklad, veď on ju nenechal
a neveru svojej lásky nejak rozdýchal

povedal jej: moja drahá, miluj sa s kým chceš
s kým ti poza chrbtom spávam sa už nedozvieš

po vzájomnej dohode
žili spolu v pohode

nehrozil už veľkej láske žiaden veľký krach,
no a každý v meste vedel, že majú voľný vzťah

boli šťastný- nie vždy spolu
klapalo to, no mali smolu

v kostolíku pri oltári stoja rakvy dve
voľný vzťah im rýchlo zničil vírus HIV


Zachráňte Willyho, alebo mám nový dôvod naučiť sa plávať

21. srpna 2009 v 23:34 | Tia |  Videá


Dobre si ich prezrite, sú to moji budúci kolegovia:-D

Láska a smrť (chcem vedieť, kto pisal ten text)

21. srpna 2009 v 10:18 | Lucy |  Videá
Krásna pesnička, ani ten Habera mi v nej nevadí:-D

Dve päste mám a jednu česť
Jednu kožu ktorú musím na trh niesť
Dve frajerky lásku a smrť
Ktorej odomknúť

Vraví mi smrť umriem bez teba
Pôjdem s tebou do pekla aj do neba
Láska plačom zmáča mi hruď
Ľúb ma až na smrť

Dievča nesmúť za mnou slzy sú ako hrach
Chlap sa musí pevne držať na nohách
Nechcem už viac ničomu uniknúť
Veď je láska viac než smrť
Čo som mohol chcieť žil som až do smrti
Ráno budia úsvit zlaté kohúty
Odchádzam no nesmieš zabudnúť
Že je láska viac než smrť

Život je stôl sedím za ním sám
V bielej slivovičke smútok rozpúšťam
Zelený strom je zoťatý
Dnes to zaplatím

Nepchám sa vôbec do dejín
Tam sú iní vrahovia a zlodeji
Z dvoch strán stoja láska a smrť
Ty ma neodsúď

Dievča nesmúť za mnou slzy sú ako hrach
Chlap sa musí pevne držať na nohách
Nechcem už viac ničomu uniknúť
Veď je láska viac než smrť
Čo som mohol chcieť žil som až do smrti
Ráno budia úsvit zlaté kohúty
Odchádzam no nesmieš zabudnúť
Že je láska viac než smrť

Ná ná ná ...


Bobule, príbeh o tom, že vo víne je občas viac než pravda

20. srpna 2009 v 0:38 | Tia |  Lepšie raz vidieť....


Prázdniny sa pomaly chýlia ku koncu a mne sa bohužiaľ nepodarilo stihnúť ani polovicu z toho, čo som si naplánovala. No nič veď som ešte mladá a Florencia mi predsa neutečie.
Hoci v mojom diári nie sú ani zďaleka odfajknuté všetky položky, zúčastnila som sa aj niekoľkých akcií, ktoré v ňom pôvodne nemali miesto.

Jednou z nich bol aj tradičný Bažant Kinematograf. No tradičný ako tradičný ja som ho totiž tento rok zaregistrovala po prvý raz:D
Keďže som sa o tomto podujatí dozvedela ako vždy neskoro, nestihla som si pozrieť všetky filmy. Z tých troch, ktoré som videla ma najväčšmi oslovila česká komédia Bobule.
Viem, že by som ako správna Slovenka mala ospevovať predovšetkým našu produkciu, lenže v tomto prípade žiaľbohu proste niet čo chváliť. Snímky Muzika a Nebo, peklo....zem mali síce výborný scenár, dobré herecké obsadenie aj ich celková atmosféra bola uveriteľná, ale námet samotný bol jednoducho totálne nudný. Veď uznajte, čo si mám odniesť z filmu o smoliarskom muzikantovi, ktorý podvedie svoju ženu, zaľúbi sa, kvôli milenke zahodí aj vlastnú kariéru, aby sa v závere odmietnutý zhúlil a uvedomil si, ako veľmi miluje svoju ženu? Možno som len natoľko zadubená, že mi ušla hlboká filozofická pointa, ale nedalo mi to celkom nič. Pokiaľ ide o ten druhý film bol o trochu lepší, no žiadal si originálnejšie spracovanie. Románikov medzi postaršími solventnými pánmi a mladými vychovávateľkami podľa vzoru Jany Eyrovej bolo na striebornom plátne už neúrekom a tak som stále čakala na niečo, čo by tento príbeh trošičku ozvláštnilo a odlíšilo ho tým od milióna ďalších. Nič také sa však nekonalo a ja som domov odchádzala pomerne sklamaná.

Bobule však boli celkom iná káva. Bavila som sa tak dobre, že mi nevadili ani dlažobné kocky, ktoré ma tlačili do môjho fajnového zadočku:D
A o čom toto úsmevné dielko vlastne bolo?
Ponúklo nám pomerne jednoduchý návod na pohodlný život. Stačí trocha hereckého talentu, správny parťák a česká metropola sa pre dvoch povaľačov môže stať hotovým rajom. Honza s Jirkom sa životom dokážu pretĺkať naozaj elegantne. Kým Jirka dovolenkuje s mladými krásnymi dievčatami, Honza miesto polievania kvetov a kŕmenia mačiek ponúka ich byty napredaj. Keď je kúpna zmluva podpísaná chlapci sa s peniazmi vo vrecku vyparia ako gáfor. Tento biznis klape ako hodinky až do chvíle, kým našich "podnikateľov" neprichytí polícia. Odrazu potrebujú dobré miestečko kam by sa mohli zašiť. Našťastie Honzíkov dedko má na Morave zapadnutý vinohrad, ktorý je na tento účel ako stvorený. Prešibaný vnuk teda kúpil starkému za štátne peniaze letenku a sľúbiac, že sa postará o vinobranie
ho vyšikoval až do ďalekej Argentíny. Keď je dom konečne prázdny Honza sa dostáva do preňho úplne neznámej situácie. Odrazu musí pracovať a dokonca sa po prvý raz skutočne zamiluje. Jeho vyvolená je ale zadaná a navyše ho považuje za totálneho kreténa. Jemu sa aj napriek tomu pomaly darí zbúrať múr, ktorý okolo seba postavila a pritom konečne nachádza aj samého seba. Všetko sa pokazí vo chvíli, keď sa na scéne objavia starí známi strážcovia zákona. Náš hrdina sa teraz musí postaviť k zodpovednosti čelom. Či to zvládne a ako to napokon celé dopadne sa dozviete, ak si pozriete tento film plný vtipných hlášok a dobrého vína. Tak nazdravie!:D









Pravda

18. srpna 2009 v 0:19 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
viem, že to sem pridavam asi neskoro, ale teraz som to napisala. Ponukam vam svoje najnovsie dielo

Rozzvuč klavír, vezmi lutnu
a skôr než ti hlavu utnú

oklamaným pravdu prines,
čo našiel si v čistom víne

pravdu, čo bosorky páli,
keby sme, však o ňu stáli!

Páni v čiernych sutanách
len lžami môžu nahnať strach,

no a ten, čo pravdu vraví
je pre hranicu ten pravý

hriešnik, luhár, neverec
to je ohňa milenec,

keď plamene jasné horia,
pravdu ničia a v prach koria,

no ona sa nikdy nevzdá
vyjde ešte pravdy hviezda

a vás, drahí poeti,
snáď vyhlásia za svätých!

Básnik

17. srpna 2009 v 13:59 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Srdce si mi vzal,
ty ukrutný básnik.
že si ma miloval
neverí ti už nik

Bola som naivná, teraz to už tuším
a bez tvojej lásky odrazu žiť musím
láska na mňa volá z tvojich krásnych veršov
a ja sa ťa pýtam: prečo, prečo, prečo?

o jedno ťa prosím: srdce mi vráť!
raz ho možno skúsim inej láske dať,
no jeho kus predsa zostane už navždy
vpísaný do veršov, čo prečíta každý,

no nikto nebude vedieť pochopiť
jak môžu tie verše veľmi ublížiť
nebudú chcieť veriť črepom mojej lásky,
že básnik je perom schopný takej vraždy

akú môže človek len zbraňou vykonať
ja budem už navždy tie verše preklínať
nenávidieť rýmy, čo priniesli ti slávu
ty budeš raz plakať, že stratil si tú pravú

ja sa budem dávno z novej lásky tešiť
nepodarí sa ti staré city vzkriesiť
nevstanú z popola ako fénix z ohňa
moja láska nie je tej tvojej nič dlžná

Maťko to je po rusnácky?:D

12. srpna 2009 v 13:14 | Tia |  Videá
Toto je metalová kapela jedného nášho kamaráta. Teraz má už síce inú, ale toto video napriek tomu stojí za pozretie.
P.S. Kto mi povie, v akom jazyku to vlastne spieva, má u mňa pozvanie na kávu:D

A ako Aténa (božská feministka:-D)

11. srpna 2009 v 19:34 | Tia |  Varila myšička písmenkovú kašičku...



Už odmalička ma fascinovala mytológia. Najprv egyptská, potom grécka, rímska najnovšie brázdim internet a hltám každú podrobnosť o bohoch starých Slovanov. Dnes som sa, ale rozhodla trošku si posvietiť na moju favoritku Aténu. Bola gréckou bohyňou múdrosti a vojenskej stratégie.

V olympskom panteóne vystupuje ako Diova obľúbená dcéra zrodená z jeho čela. Podľa legendy, bola jej matkou Metis bohyňa prefíkanej mysle. Zeus sa s ňou miloval, no potom sa zľakol následkov svojho činu. Podľa veštby mala totiž Metis porodiť dieťa mocnejšie ako sám Zeus. V snahe zabrániť jej naplneniu premenil svoju milenku na muchu a prehltol ju. Bolo však neskoro, lebo Metis už bola tehotná. V Diových útrobách začala okamžite chystať helmu a odev pre svoju nenarodenú dcéru. Keď kula helmu spôsobila tým Diovi neznesiteľnú migrénu. Hefaistos, Hermes, alebo Prometeus (historici sa nevedia dohodnúť, ktorý z nich to vlastne spravil) mu potom rozsekol hlavu dvojhlavou minoanskou sekerou nazývanou labrys. Aténa z jeho hlavy vyskočila dospelá a v plnej zbroji, preto nikdy nie je zobrazovaná ako dieťa. Diovi sa tento zážitok vraj nesmerne páčil. Zrejme bol nie len neverník, ale aj masochista :D

Na základe slovného spojenia Pallas
Aténa sa niekedy uvažovalo či jej otcom nebude Pallas. Podľa Platóna je toto slovo odvodené od výrazu označujúceho vojenský tanec. V iných prameňoch sa uvádza, že Pallas bol Aténiným priateľom z detstva. Pri jednej zo spoločných hier ho nešťastnou náhodou zabila, preto sa rozhodla používať jeho meno, aby sa nezabudlo na jeho pamiatku.

Aténu vždy sprevádzala sova, ktorá je symbolom múdrosti. Existujú dôkazy o tom, že v starých dobách Aténa sama bola sovou alebo vtáčou bohyňou. V tretej knihe Odysey na seba berie podobu morského orla. Jej náprsný štít zo strapcami, ktorý jej daroval otec, môže byť zvyškom krídel. Spoločnosť jej robila Nike, bohyňa víťazstva.
Táto patrónka bojovníkov zostala navždy pannou. Nikdy nemala žiadneho druha ani milenca a vraj dokázala urobiť muža detinským. (To sa chcem naučiť :D) Jediný kto sa ju pokúšal zviesť bol Hefaistos, ale neuspel. Možno preto že bol poriadne škaredý. Zeus dokonca manželstvom s ním potrestal Afroditu, keď sa odmietla stať jeho milenkou.

Napriek tomu, že netúžila po mužskej pozornosti a obliekla sa ako bojovníčka, bola predsa len trochu márnivá. Podľa legendy prišla spolu s Hérou a Afroditou za Paridom, keď pásol ovce. Tri ženy mu podali jablko s nápisom pre tú najkrajšiu a požiadali ho, aby ho dal tej, ktorá sa mu najväčšmi páči. Jablko im podhodila bohyňa sváru, ktorú urazilo, že ju nepozvali na svadbu kráľa Pelea a morskej bohyne Thetis a tak chcela vyvolať medzi bohyňami roztržku. Paris sa nevedel rozhodnúť tak mu bohyne výmenou za jablko ponúkli rozličné odmeny. Héra mu prisľúbila moc nad Európou a Aziou, Aténa zasa možnosť stať sa najslávnejším vojvodcom. Jablko však napokon získala Afrodita, ktorá mu ponúkla lásku najkrajšej ženy na svete. Svoje slovo dodržala a do Parida sa zamilovala Helena, manželka spartského kráľa Menelaa, ktorá bola mimochodom ďalšou Diovou nemanželskou dcérou. Keď ju uniesol, Menelaos podporovaný svojim bratom Agamemnónom vyhlásil Tróji vojnu. V nej sa Aténa z pomsty pripojila na stranu Grékov a po ich víťazstve pomohla Odyseovi nájsť cestu domov.
Aténa je spájaná s mestom Atény, pretože v dávnych dobách boli miestom, kde predsedala svojmu sesterstvu - Athenai. Na Akropole je jej dokonca zasvätený najväčší chrám Partenón. Jeho názov možno voľne preložiť ako chrám panny. Práca na ňom trvala deväť rokov a nachádzalo sa v ňom niekoľko jej sôch z dielne sochára Feidiasa, ktorý bol aj autorom 92 reliéfnych dosiek umiestnených nad vonkajším stĺporadím a zobrazení na štítoch Partenónu. Zaujímavosťou je aj fakt, že stĺpy chrámu majú rovnakú dĺžku ako stĺpy Diovho chrámu v Olympiii.

Ak ste sa čítaním prebojovali až sem, blahoželám, pretože toto je najdlhší článok aký som kedy napísala. Dúfam, že vás neuspal. :-D
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pallas_At%C3%A9na
http://sk.wikipedia.org/wiki/Hefaistos
http://sk.wikipedia.org/wiki/Tr%C3%B3jska_vojna
http://sk.wikipedia.org/wiki/Akropola_v_At%C3%A9nach

Napíš báseň

10. srpna 2009 v 11:09 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Napíš báseň
vytvor rým
je to krásne
hovorím

Napíš báseň, roztoč Zem,
že na to máš, dávno viem
Napíš báseň, prebuď svet
morom krásnych čistých viet

prečítaj nám svoje dielo,
čo do dejín vstúpiť chdelo
skúšaj tvoriť históriu
slovami, čo večne žijú

vezmi papier, pero, rozum
alebo chceš písať prózu?
Napíš báseň, prekvap ľudí
hudbou, čo zo srdca prúdi

Rozzvuč struny ľudských duší
tú moc v tebe každý tuší
nenechaj nás, preto čakať
nedovoľ už srdciam plakať,

ak potešia nás tvoje slová,
tak prosím, opakuj ich znova
Nemusíš byť Napoleon,
ktorý slávu získal krvou

žiaden meč a žiaden štít
nemôžu ťa pokoriť
to uznanie, čo ti dáva
tvoja báseň: to je sláva!

Pianistka Bublinka

4. srpna 2009 v 23:18 | Tia |  Spriaznené duše
Bublinka a jej blog plný hudby a Aničky:))

http://sadness-on-the-soul.blog.cz/

Deň Blbec

4. srpna 2009 v 19:24 | Lucy |  Milý denníček


Ako iste mnohí viete (neviete?) dnes som bola po prvýkrát v robote. A... páčilo sa mi tam. Prvá reštika, v ktorej sa mi naozaj páčilo. Úplne super kolektív, prostredie a vlastne všetko. Až na jednu maličkosť. Nebola robota. Kríza rapídne ovplyvňuje návštevnosť reštaurácii a teda aj moje pracovné zaradenie a následné finančné ohodnotenie. Nerobila som nič. Skutočne. A za
to nič som dostala... štyri eurá. Dobré, nie? Lenže mi povedali, že zajtra už nemám chodiť, pretože ma jednoducho nepotrebujú. :´/
Po pár príjemne strávených hodinách a obede, ktorý som zjedla len preto, že bol zadarmo ma poslali domov. Nechala som im kontakt a teraz sa modlím, aby mi zavolali, že pre mňa predsa len niečo majú.
No keď sa darí tak sa darí a cesta domov mi náladu veľmi nezlepšila. Lialo ako z krhly a ja som zistila, že ísť v lodičkách nebol až taký dobrý nápad. Takže ja som sa trmácala domov v šteklíkoch, kým moje dvadsaťeurové zbrusu nové tenisky odpočívali v mojej prudko farebnej XXL taške. Kým som sa dostala na zástavku ušli sa mi dve spŕšky vody od okoloidúcich áut. Viete si predstaviť aká som bola mokrá. Blúzku som mala po tejto príhode samozrejme úplne priesvitnú, ale to neva, veď kto by nechcel ukázať polovici Nitry spodné prádlo?
Myslíte, že to už je dosť smoly na jeden deň? Tak to vás musím sklamať, pretože to najlepšie ešte len príde. Veď prečo by Lucka nemohla nastúpiť na zlý bus a odviezť sa až na Zobor? Ani som nevedela ako a zrazu som vypadla 150 metrov od Hotela Zlatý kľúčik. To sa vážne môže stať len mne. Po miernom infarkte (veď ja ani neviem, kde je tu zástavka!!) som nastúpila na ten istý bus (prisahám, že na ňom bolo Klokočina, Kmeťová), ktorý mi spôsobil toto trápenie a odviezla som sa pekne naspäť do mesta. Pri Tescu som si
počkala desať minútiek na nejaký vhodný dopravný prostriedok a snažila som sa nevšímať s pohľady, ktoré sa zastavovali na premočenej vychrtlej babe. Hurá, konečne je tu autobus. Dosť ma prekvapuje, že moja čipová karta ešte funguje, po tej sprche...
Keď som prišla domov, začala som zisťovať škody napáchané dažďom (a mlákami). Moje potvrdenie o návšteve školy sa dá žmýkať, potravinársky zdravotný je na tom o niečo lepšie, no asi si radšej pôjdem vybaviť nový (aj tak mu za dva týždne vyprší platnosť). Moja krásna biela blúzka má akčný mlákovito-hnedý nádych a o Tinkiných čiernych nohaviciach radšej pomlčím (to sa vyperie, dúfam). A teraz sa pýtam: nájdete väčšieho smoliara ako som ja?