Prekliatie the end

14. června 2009 v 20:50 | Tia |  Keď nás kopne múza

Dom svojho priateľa som bol nútený zanechať tajne ako štvanec. Márius dodržal sľub a rozšíril lož, že som vrah. Miestni obyvatelia boli touto správou mimoriadne šokovaní, ale konali pomerne rýchlo. Hľadali ma po celom okolí vyzbrojení mečmi a psami. Dokonca vypísali na moju hlavu odmenu. Tisíc zlatých bola suma, ktorá prilákala do mesta mnohých hrdlorezov so zakrivenými dýkami a neľútostnými tvárami. Pripadal som si ako korisť prenasledovaná húfom lovcov. Cez deň som sa skrýval v jaskyniach a prázdnych sýpkach. Neodvážil som sa vyjsť von nielen kvôli všade prítomným prenasledovateľom, ale aj kvôli slnku. To sa stalo mojim najväčším nepriateľom. Stačilo, keď som jeho žiare vystavil čo len ruku a už som mal popáleniny. Okrem toho sa ma s jeho východom vždy zmocnila malátnosť a väčšinu času som prespal. V noci som vychádzal zo svojho úkrytu a kradol jedlo. Lomcoval mnou priam vlčí hlad, ktorý som nedokázal nijako utíšiť. Raz keď som bez platenia nakupoval v pekárni na rohu ulice, prichytil ma jeden s tých barbarov, čo si brúsili zuby na odmenu. Zrejmé spal v kúte pri peci. Možno čakal, či sa neukážem. Keď sa vzpriamil, mal som dojem, že predo mnou vyrástla hora. Bol vskutku obrovský, samý sval. Z pod krátkej tuniky mu vykúkali hrubé nožiská obuté v kožených sandáloch. "Si hladný?" spýtal sa hrdelným hlasom. "Začni si zvykať! V base dostaneš tak akurát suché kôrky. Povedali, že za tvoju hlavu dostanem tisíc zlatiek. Asi si cennejší po kúskoch." Zahnal sa dýkou, no minul. Vyrazil som mu ju z ruky. Zápasili sme. Bol silnejší, ale ja som mal na svojej strane obratnosť. Podarilo sa mi dostať za jeho chrbát. Skočil som naňho a pokúšal som sa mu zlomiť väz. Bránil sa a zúrivo sebou metal ako nejaký šialenec. Odrazu neuvedomujúc si, čo robím som ho uhryzol. Jeho krv mala oceľovo sladkú príchuť. Hltavo som sa napil a potom znova a znova. Bol som ako v tranze. Keď opojenie pominulo pochytila ma hrôza. Čo som to spáchal?! Pustil som svoju obeť a zúfalo sa rozbehol. "Preč, len preč," znelo mi v ušiach. "Preč od seba samého." Dorazil som až na hranicu Michalovho územia, no nezastavil som a bežal ďalej. Netušil som, kam pôjdem, ale mal som pocit, že ak spomalím, zabije ma to. Napokon prišlo ráno a na mňa doľahla únava. Svit brieždenia sa mi nepríjemne odrážal do očí. Pokožka ma svrbela a začal som sa potiť. S posledných síl som sa dovliekol pod skalný previs, ktorý mi poskytoval aspoň aký taký tieň a zaspal som.

Keď som sa prebral, necítil som hlad. Pomyslel som si, že ten ozrutný chlapisko mi bude stačiť minimálne na mesiac. Slnko už zapadlo, tak som sa rozhodol, preskúmať okolie. V tme som sa dokázal vynikajúco orientovať. Po krátkej obhliadke som s prekvapením zistil, že sa nachádzam len asi dvanásť míľ severne od môjho domova. Za tie roky som si naň takmer nespomenul, no teraz som po ňom zatúžil. Nejasne som cítil, že možno práve tu nájdem svoj pokoj. Po pätnástich minútach chôdze som dorazil do malej dedinky menom Slnovrat.
Zaumienil som si, že sa zastavím v miestnom hostinci a povypytujem sa na nejaké novinky.

Hostinec U deravej topánky, bol vlastne len malou krčmičkou, v ktorej sa stretávali hráči v kocky. Len čo som vošiel všetky zraky sa obrátili ku mne. Ešte aj stará strakatá mačka zdvihla hlavu. Očividne tu neboli zvyknutí na neznámych hostí. Pristúpil som k baru. " Nenašlo by sa trochu piva pre vysmädnutého pútnika?" spýtal som sa a položil som naň zopár strieborných mincí. Tými zlatými som nechcel plytvať, mohol som ich v budúcnosti potrebovať. Krčmárovi postačili aj strieborniaky.
"Našlo, našlo." Zamrmlal a postavil predo mňa krčah.
"Takže pútnik?" prehodil podozrievavo.
Uchlipol som si z bielej peny a prikývol.
"A kam máte namierené?" spýtal sa leštiac pohár špinavou handru.
"Do Ravenského údolia."
"Do údolia a čo tam?" Začínal byť priveľmi zvedavý.
"Chcel by som pozdraviť spomienky." Odvetil som, čo bol vlastne slušný spôsob ako ukončiť rozhovor na túto tému.
"Aha," pokýval hostinský hlavou. Našťastie pochopil moju narážku a viac sa k tomu nevracal. "Viete," zhlboka si vzdychol, "od smrti starého pána to tam už nie je, ako bývalo."
Bolo to, akoby mi jednu vylepil. Môj otec je mŕtvy?! Nie, to nemôže byť pravda, nemôže.... "On zomrel?" vytisol som zo seba, "kedy?"
"V januári tomu budú dva roky. Bol to dobrý chlap, veru tak. Záležalo mu na ľuďoch, viete? Zaujímali ho ich starosti a problémy. Ani poctivej práce sa neštítil, keď búrka odniesla strechy domov, pomáhal ich opravovať. Ale ten jeho syn to je teda riadny chumaj....hej, čo je vám? Dáko ste pobledli."
"To nič," mávol som rukou, "len potrebujem nachvíľu na vzduch." Vybehol som von.
V hrdle mi navrela hrča, ktorá ma neľútostne dusila. Padol som na kolená, v hlave mi hučalo. Mal som pocit, že uprostred tej prašnej cesty zlomený žiaľom zomriem. Želal som si smrť, dokonca som ju prosil, aby po mňa prišla. Chcel som toho otcovi toľko povedať. Dúfal som, že mi pomôže. Teraz sa moja posledná záchrana, rozplynula v tme. "Odpusť mi, otče," zašepkal som do ticha v mojom vnútri. "Bol som hlupák. Zaslepený mladosťou, ktorá ma vohnala do náručia vlastnej skazy." Túžil som plakať, ale moje oči zostali suché. Nebol som človekom a tak som nemohol ani smútiť tak ako ľudia. Odrazu som vyskočil ako zasiahnutý bleskom. Nesmiem tu zostať, som príšera a nemám právo žiadať o odpustenie. Nikto na svete mi nemôže dať rozhrešenie ani ja sám. To, čo som vykonal sa nedá ospravedlniť. Márius ma pred tým varoval, no ja som mu neveril. Nedovolím, aby sa zo mňa stalo to, čím je on. Ak chcem uchrániť seba a najmä ostatných musím odísť. Opustiť ľudí a stať sa pustovníkom. Pomaly som sa vliekol vpred. Myseľ som mal čistú a pokojnú, no srdce ťažké ako z olova. Dokážem to? Je niečo také vôbec v ľudských silách? Hlas môjho otca mi našepkával, že je to jediné východisko, posmeľoval ma. Pridal som do kroku, už som takmer bežal. Rýchly pohyb mi prinášal úľavu. Zrazu sa odkiaľsi ozval výkrik. Rozbehol som sa za tým prestrašeným hlasom. Obraz, ktorý sa mi naskytol, keď som zastal, mi vyrazil dych. Zúrivý medveď veľký asi ako traja dospelí muži stál na zadných a ceril zuby. Z otvorenej papule mu tiekli sliny. Pred ním sa krčila postava v bielych šatách. Mladá dievčina bola zjavne pološialená od strachu. Pri pohľade na jej tvár ma pochytil hrozný hnev. "Zmizni od nej!" skríkol som skočiac medzi ňu a nebezpečné zviera. Obor chvíľu vyzeral zarazene, ale potom sa spustil na všetky štyri a zmizol v lese so sklonenou hlavou ako neposlušný pes v búde.
"Ako ste to dokázali?" ozval sa za mnou tenučký hlások.
Obrátil som sa a pozrel na dievča, ktorému som práve zachránil život. Zazdalo sa mi, že predo mnou stojí anjel, ktorý sa omylom zatúlal na Zem. Toto úžasné stvorenie, za ktorým v nebi určite ronili potoky sĺz, sa na mňa dívalo doširoka otvorenými modrými očami.
"Ja....nemám ani tušenia." Zakoktal som, keď som sa konečne spamätal.
"Zachránili ste ma," povedala ticho, "ďakujem."
"Niet začo," odvetil som. Neviem ako dlho sme tam stáli. Bola taká očarujúca. Jediné, čo som chcel bolo hľadieť na ňu navždy, no osud mi po všetkých tých útrapách nedoprial ani toto malé potešenie. Ako vo sne som za jej nádhernou hlávkou zbadal červený pruh vychádzajúceho slnka, prudko som sa obrátil a bez rozlúčky zmizol. Musel som rýchlo späť do dediny. Do hostinca som dorazil so svetlom za pätami. Hostinský bol poriadne prekvapený, keď som pred neho postavil mešec. "Potrebujem izbu, hneď."
"Je mi ľúto, ale všetky sú obsadené." Smutne zaškúlil smerom k peniazom.
"Potrebujem izbu," zopakoval som už takmer hystericky,
"Je mi jedno akú. Ubytujte ma hoci v stodole, len mi dajte miesto kde sa môžem vyspať."
"Možno ak prídete večer tak...."
"Nie, nie. Vy mi nerozumiete. Ja ju chcem teraz!" Bol som zúfalý.
Krčmár sa zamyslel. "Nedávno odišiel jeden paholok. Jeho izba zostala voľná, ale je to len taký malý prístrešok nad stajňou. Nie ja tam dokonca ani posteľ iba obyčajný slamník. A okrem toho je tam hrozná tma.... Nechcete predsa len počkať?"
"Nie, ďakujem, mám rád tmu. Ako sa ta dostanem?"
"Zavediem vás," povedal neochotne. Očividne mu nebolo pochuti uložiť hosťa medzi kone a dobytok. Stiahol som si klobúk hlboko do čela, no napriek tomu sa mi zakrútila hlava. Stajňa bola vzadu na dvore. Šíril sa odtiaľ nepríjemný zápach, ale bolo tam teplučko. Vyštveral som sa do maličkej izbietky a zvalil sa na slamník.

Môj pobyt na tomto mieste sa napokon neočakávane predĺžil. Dievčina, ktorej som pomohol, to všetkým vyrozprávala a tak som sa stal zo dňa na deň hrdinom. Každý chcel počuť aj moju verziu príbehu a U deravej topánky bolo vďaka tomu neustále plno. Dokonca som si vyslúžil prezývku pán medveďov. Katka bola ku mne veľmi milá a ja som sa do nej zamiloval. Priamo úmerne s rastúcou láskou klesalo moje odhodlanie žiť život pustovníka. Ani nie po mesiaci som si ju vzal a priviedol ju sem. Nikdy som jej nepovedal pravdu. Porodila mi dve deti a boli sme spolu neskutočne šťastní, až kým ma neprichytila pri večeri. Keď zistila za koho sa vlastne vydala, spáchala samovraždu." Zmĺkol, akoby už nevládal pokračovať.
Rain chvíľu ticho sedel a pokúšal sa pochopiť, čo práve počul. "Mám vás ľutovať?" spýtal sa konečne.
Dárien zavrtel hlavou. "Ja si na ľútosť nepotrpím a neočakávam ani pochopenie."
"Tak čo teda chcete?"
"Prečo si myslíte, že od vás niečo chcem? Nenapadlo vám, že ste iba hlavný chod?"
"Keby som figuroval na vašom jedálnom lístku, tak sa tu teraz nerozprávame." Odvetil pokojne.
"Máte pravdu," pripustil starý pán. "Skutočne si na vás nechcem pochutnať. Práve naopak rád by som vás zamestnal ako čašníka."
"Obávam sa, že vám nerozumiem."
"Nazdával som sa, že ste bystrejší, zrejme vám to budem musieť vysvetliť. Nuž viete, v poslednom čase máme núdzu o korisť. Ľudia sú dnes oveľa opatrnejší ako kedysi a po zotmení zväčša neopúšťajú svoje príbytky. Ak sa aj nejaké nezbedné dieťa občas zatúla, sotva to postačí pre troch upírov. Už dlhšiu dobu sa živíme najmä krvou hospodárskych zvierat a táto nedobrovoľná hladovka nás začína unavovať."
"Stále nechápem, čo to má spoločné so mnou?"
"Chlapče môj ty si tuším vážne nejaký spomalený. Snažím sa ti tu jemne oznámiť, že sa z teba stane náš nový lovec. Slnečné svetlo ti nerobí problémy a tak sem budeš lákať naše obete. Nemusíš mať strach, nie sme veľmi pažraví. Čerstvá krv nám stačí raz týždenne."
"To neurobím!" skríkol zdesene.
"Zabudol som sa zmieniť, že prirodzene dostaneš dobre zaplatené."
"Ani za všetko zlato sveta by som neposlal nevinných ľudí do náručia smrti. Nikdy!"
"Kto tu hovorí o peniazoch? Mám namysli niečo omnoho cennejšie. Spomínaš si ešte na tú bolesť, ktorú si cítil včera v noci?"
Z bezcitnosti s akou mu Dárien pripomenul nedávne utrpenie Rainovi naskočila husia koža.
"Môžem ti na ňu poskytnúť liek," povedal a ukázal mu malú fľaštičku plnú čírej hustej tekutiny. "Toto ťa zbaví múk pri tvojej premene." Rain natiahol ruku, no starý pán odmietavo pokrútil hlavou. "Najprv práca potom pláca. Sprav, o čo som ťa žiadal a dostaneš svoju odmenu. Do služby nastupuješ už zajtra, tak sa snaž! Teraz ak dovolíš, pôjdem sa vyspať." Odišiel a nechal ho samého.
Nasledujúci večer mu pán domu podrobne vysvetlil celý plán. Mal opustiť údolie a okľukou sa doňho vrátiť, akoby práve prišiel. Mal sa vydávať za bohatého kupca, ktorý sa chystá kúpiť opustené panské sídlo na kopci.
"Budú ťa vystríhať, že v tomto dome straší, možno dokonca spomenú aj upírov....Nech povedia čokoľvek nedáš sa odbiť. Potrebujeme, aby si ťa rýchlo obľúbili, takže buď štedrý. Zlata máme dosť. Napokon nájdi pekné dievča a začni mu dvoriť. Keď ti bude dostatočne dôverovať privedieš ju sem. O ostatné sa už postaráme."
"Nepovedal som, že vám vyhoviem."
"Myslím, že nemáš na výber," zasmial sa Dárien. "V opačnom prípade ti totiž ukážem, čo je skutočný hlad." Vyceril ostré rezáky. "Očakávam ťa tu v piatok o polnoci aj s našou večerou."

Bolo pol jednej. Rain kráčal nevyšliapanou cestičkou, ponáhľal sa. Lesana s ním už nevládala udržať krok.
"Kam sa tak ženieš, miláčik? No tak, spomaľ trochu!" prosila zadychčane.
"Už sme skoro tam," precedil cez stisnuté zuby. Zastal pred obrovskou bránou a odomkol ťažkú reťaz. Pred nimi sa vinul široký chodník. Kedysi bol azda vysypaný bielym štrkom, ale už dávno zarástol machom a trávou. Mladík sa k nej zrazu obrátil. "Nemôžem to urobiť," zašepkal. Oči mu blčali.
"Čo je s tebou?" Odkedy súhlasila, že sa sem príde pozrieť, správal sa čudne. Vôbec ho nespoznávala.
"Choď domov," rozkázal jej.
"Veď si chcel, aby som prišla..."
"Odíď, prosím. Odíď skôr, než ťa tu nájdu." V hlase mu znela panika.
"Kto ma nájde?" Neodpovedal. Teraz sa už naozaj začínala báť.
Vchodové dvere sa odrazu s rachotom rozleteli. Stál v nich Damián. "Meškáš," zavrčal. Keď jeho pohľad spočinul na Lesane, zlovestne sa uškrnul. Priskočil k nej a surovo ju schmatol. Kričala a bránila sa, keď ju ťahal hore schodmi do domu. Rain jej pribehol na pomoc.
"Tá dohoda už neplatí, pusť ju!"
Damián sa naňho prekvapene pozrel a potom mu z celej sily vrazil. Stratil rovnováhu a spadol. Keď sa konečne spamätal, rozbehol sa dnu. To čo uvidel, mu vyrazilo dych. Dvaja súrodenci viseli na lustri v tmavej hale a ruvali sa o bezvládne telo dievčiny. Napokon Doriana zvíťazila. V jej čiernych očiach sa načerveno zablyslo, keď sa vrhla na svoju korisť.

Rain otvoril oči. Bol stále v lese, ale teraz sa nad vrcholky stromov znášal súmrak. Áno takto sa to všetko začalo a on bude ten, kto to skončí. Zamieril k starej bútľavej vŕbe a vnoril ruku do jej spráchniveného kmeňa. Okamžite našiel, čo hľadal. Tri drevené koly zabalené v špinavej handre. Boli vystrúhané trochu nešikovne, pretože nemal vhodné nástroje. Pracoval iba s príborovým nožom, ktorý nenápadne ukradol počas raňajok. Vlastne to ani nebol veľmi veľký problém, keďže jedával sám. Dúfal len, že poslúžia svojmu účelu. Obrátil sa a vykročil k Dárienovmu panstvu. Keď tam prišiel, už ho netrpezlivo očakávali.
"Kde je naša večera?!" vyštekol Damián. "Pre tvoje dobro dúfam, že stojí za dverami."
Rain nesúhlasne zavrtel hlavou a na perách sa mu zjavil úsmev.
"Ako to myslíš, že nie?!" skríkol a zovrel mu hrdlo. Chvíľu to vyzeralo, že ho zaškrtí. Rainova ruka sa zrazu prudko vymrštila do vzduchu. Hrubý kôl prebodol Damiánovo srdce tak ľahučko akoby to bolo maslo. Na jeho tvári zamrzol prekvapený výraz. Keď od neho odstúpil zrútil sa na zem. S Dárienom to bolo ťažšie. Dlho spolu bojovali a Rain sa už nazdával, že prehrá. Ďaleko za horami vyšiel mesiac a jemu sa do žíl vliala nová sila. Zahnal sa a pán Ravenského údolia padol mŕtvy. Obzrel sa. Doriana stála pri okne a dívala sa do tmy. Nezostávalo mu veľa času, musel konať rýchlo. Napriek tomu sa ani nepohol. Obrátila sa k nemu. "Na čo čakáš?" V jej očiach sa ligotali slzy.
"Nemôžem, nedokážem to...", hlas sa mu triasol.
"Ja už ďalej nevládzem. Zabíjam, aby som prežila, ale nedokážem žiť so svojim svedomím. Prosím, zbav ma toho."
Stále sa nehýbal. Pristúpila k nemu a pobozkala ho.
"Ľúbim ťa," zašepkala. Odrazu si uvedomil, že v ruke drží kôl.
"Nie!" vykríkol, keď sa tento vražedný nástroj vnoril do jej tela.
Zabila sa sama. Do miestnosti dopadol lúč mesačného svitu. Mladý muž sa v okamihu zmenil na bieleho vlka, vďaka elixíru, ktorý dostál od Dorianinho otca, jeho myšlienky zostali ľudské. Vybehol von. Keď prešiel bránou naposledy sa obrátil. Za ním stál dom, v ktorom prežil mnoho utrpenia, ale aj lásku. Zúfalo zavyl a rozbehol sa preč. Zastavil až pred malou chalupou so slamenou strechou - jeho domov. Vnútri sa svietilo a on začul hlas svojej matky. O niečom sa s Richardom hádali.
"Jedného syna som už stratila a nechcem prísť aj o druhého."
"Ty to nechápeš, robím to práve kvôli nemu."
Zrazu sa otvorili dvere. Jeho brat bol iný, než si ho pamätal. Bol vysoký a dlhé čierne vlasy mu lemovali tvár pokrytú hlbokými jazvami. Keď ho zbadal črty mu stvrdli. Schytil pušku, ktorá stála opretá o stenu a vystrelil. Vzduchom zasvišťali strieborné guľky. Rain vedel, že je to koniec. Teraz bol opäť človekom. "Ďakujem..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 StandyB StandyB | Web | 16. června 2009 v 20:51 | Reagovat

prv som mala problem s menami ze kto je kto ale kupodivu sa mi to pacilo take to bolo trpkeeeee achvalim ako si to napisala vazne pekne ....

2 Tia Tia | 17. června 2009 v 20:51 | Reagovat

jej dakujem moja uz som sa bala ze to nikto necita:))

3 StandyB StandyB | Web | 17. června 2009 v 21:49 | Reagovat

prave ze mne sa to fakt pacilo...:)

4 Luna Luna | Web | 17. června 2009 v 22:27 | Reagovat

no, ja som to citala uz davnejsie, ale vynaraju sa mi prijemne spomienky pri mene Rain, ale aj pri inych veciach. vlkolaci su mojou oblubenou temou, ale aj upiri... dufam, ze coskoro dopises aspon jednu z tych styroch rozpisanych poviedok...

5 Polly Polly | Web | 18. června 2009 v 8:50 | Reagovat

ja som to citala!!! doma pri cajiku (ci co to bolo) - v papierovej forme!
mne sa tiez pacilo... ale ved Tia vie...

6 Tia Tia | 18. června 2009 v 13:56 | Reagovat

[5]: viem a dakujem velmi si to vazim:D

7 Tia Tia | 18. června 2009 v 13:57 | Reagovat

Pre Lunu: Budem sa snazit:D

8 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 20. srpna 2009 v 17:54 | Reagovat

Aj mne sa to páčilo! Bolo to celkom dobré! Vlastne... nemám tomu asi čo vytknúť... Možno tie mená - boli také podozrivo poslovenčné :D. Ja nerada fantasy natiahnuté na Slovensko čo i len slovenskými menami... Asi mi to Slovensko príde akosi príliš nudné na to, aby sa na ňom odohrávali také tie fantasy upírie/vlkolačie akcie ;-)

9 Tia Tia | 20. srpna 2009 v 21:14 | Reagovat

dakujem, ale upir a vlkolak su vyplod slovenskej mytologie, takze sa na Slovensko hodiaD

10 Tilia / AYAmee Tilia / AYAmee | E-mail | Web | 3. září 2009 v 3:07 | Reagovat

[9]: Fúúú, to ako vážne? Nem verím! Nem verím! Chcem dôkaz :D! Seriózne ho chcem :D!! Ale isto si ich už totálne prevychoval filmový priemysel :D.

Ale nemyslela som to len na upír/vlkolak, mne príde Slovensko všeobecne nudné na akékoľvek fantasy.... :D

Ale aj tam ma to šokovalo - slovenský pôvod upírov a vlkolakov? Počkať, nemalo to byť "slovAnskej" :D?

11 Baldr Baldr | E-mail | 27. prosince 2009 v 3:49 | Reagovat

Práve som dočítal toto dielo a ako nezávislý pozorovateľ musím skonštatovať, že bolo zaujímavé, pútavé a nevedel som sa dočkať rozuzlenia príbehu. :P Ak by som mal vytknúť nedostatky, tak asi jedine tie drobné chyby v odčiarkovaní viet. Ale to prepáčim, keďže s kvalitou diela to má málo spoločného :D  PS: príbehy o upíroch boli rozšírené už dávno v rozličných kultúrach po celom svete, ale známymi sa stali hlavne vďaka Slovanom z Východnej Európy. O vlkodlakoch toľko, že z počiatku boli známi u národov, ktoré mali niečo do činenia s vlkmi, čo je logické. (indoeurópania = aj Slovania)

12 Tia Tia | 27. prosince 2009 v 17:10 | Reagovat

[11]: Dakujem za pochvalu aj za zaujimave info :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama