Prekliatie časť 2.

9. června 2009 v 18:54 | Tia |  Keď nás kopne múza

Zobudil sa vo svojej posteli. Chvíľu nehybne ležal modliac sa, aby to bola iba nočná mora. Nanešťastie to nebol zlý sen, ale skutočnosť. Ani bohovia nemohli zvrátiť to, kým sa stal. Na malom stolíku našiel pripravené raňajky. Čaj bol studený, takže ho tam niekto kládol veľmi dávno. Vedľa volského oka a slaniny ležal lístok. Roztvoril ho, bol napísaný ostrým písmom, ktoré sa skláňalo doľava. Stálo na ňom: Drahý priateľ!
Odpusťte, že som nepočkal, kým vstanete, ale mám isté neodkladné povinnosti. Večer Vám všetko vysvetlím.
Nasledoval podpis pána domu.
Nahnevane pokrkval odkaz a odstrčil tanier. Bol naštvaný. Posledných dvadsať štyri hodín mu pripadalo ako z hororu. Najprv ho pripútali, potom sa zmenil na rozprávkovú príšeru, a napokon strávil celý deň v okovách ako nejaký zločinec. Požadoval odpovede a to hneď. Zamieril k dverám, ale boli zamknuté. Opäť bol zajatcom len v inej cele. Začal zúrivo chodiť po izbe. Pobehoval sem a ta ako lev v klietke. Napokon sa pokúsil vyraziť dvere, no márne. Kričal a divo do nich búšil päsťami. Keď pochopil, že to nemá zmysel, znovu si sadol.
Najedol sa a myseľ sa mu začala vyjasňovať. Jeho väznitelia vedeli o vlkolakovi, (pretože to určite bol vlkolak) no nič mu nepovedali a teraz ho držali pod zámkou. Ale prečo? Pochyboval, že majú v pláne chovať ho ako domáce zvieratko. Tak čo teda chcú? Nech už išlo o čokoľvek, kde brali tú istotu, že im vyhovie? Jeho otázky zostali nezodpovedané visieť vo vzduchu.

Sledoval ako tma za oknom spúšťa závesy. Zrazu sa ozvalo zaštrnganie. Dvere sa otvorili, stál v nich Dorianin otec. "Porozprávame sa," povedal.

Rain ukázal na vyrezávané stoličky pred kozubom. Viac nemienil tohto muža nikam nasledovať, spomienka na ich nedávny výlet bola príliš živá. Keď sa usadili ozval sa opäť starý pán. "Rozpoviem vám príbeh o mladíkovi, ktorý sa narodil v tomto kraji," začal. "Bol synom veľkostatkára a dnes už viem, že mal prekrásne detstvo. Vyrastal obklopený láskou svojej rodiny a priateľov. Dokonca aj jeho nepriatelia (niekoľko chlapcov zo susedstva) mali pred ním úctu. Vydobyl si ju v rôznych pouličných šarvátkach vďaka, ktorým sa čoskoro stal vodcom miestnych výrastkov. Pod jeho velením sa chodili kradnúť jablká a hrušky z mestských sadov. Dospelí sa tomu len smiali a keďže jeho otec bol váženým občanom, mladému výtržníkovi sa vždy všetko prepieklo. Čakala ho sľubná budúcnosť pána Ravenského údolia, no on túžil po niečom väčšom. Sníval o diaľkach, o skutočnej moci a sláve, o ceste na konci, ktorej čaká nesmrteľnosť. Keď dospel, vybral sa hľadať svoje šťastie. Otec mu nebránil. Myslel si, že keď sa ten pochábeľ nabaží túlania, vráti sa zas pekne domov. Tak sa aj stalo, no oveľa neskôr než starý pán očakával. V deň, keď jeho syn opäť stúpil na pôdu svojich predkov, bol už dávno mŕtvy a nemohol ho privítať. Priviedol si zo sebou mladú nevestu, ktorá si všetkých okamžite získala nielen svojou krásou, ale aj dobrým srdcom. Napriek tomu, že vyzeral spokojne zdal ľuďom akýsi zmenený. Zo svojho sídla vychádzal až po zotmení a aj zo starými priateľmi sa stýkal len zriedka. Miestni si vraveli, že spyšnel, no mnohí sa domnievali, že na ňom leží nejaká kliatba. O svojich zážitkoch z ciest s nikým nehovoril a tak začali vznikať legendy. A hoci ich bolo naozaj neúrekom ani jedna sa nikdy nepriblížila pravde. Nezápasil s drakmi a jeho žena nebola odkliata princezná, to čo prežil bolo oveľa temnejšie než nejaké dedinské povedačky." Nachvíľu zmĺkol, aby sa nadýchol a dodal svojim slovám potrebný dramatický efekt. Rain ticho sedel a čakal, akoby tušil, že sa v tom rozprávaní skrývajú odpovede na jeho otázky.
"Keď vtedy pred rokmi opustil rodičovský dom, žil skutočne bohémskym životom. V krajinách, ktoré obyvateľom malého mestečka pripadali ako na konci sveta, vyhrával jeden rytiersky turnaj za druhým. A kým mu odvaha otvárala dvere kniežacích dvorov, jeho šarm odomkol spálne nejednej vznešenej dámy. V tomto období spoznal mnoho šľachticov, generálov, ale i kurtizán. Nikto z nich ho však príliš nezaujal a rovnako rýchlo ako známosti nadväzoval ich aj pretrhal. Predsa sa objavil muž ktorý upútal jeho pozornosť. Koncom jari rok pred tým ako sa vrátil do rodného kraja bol hosťom na poľovníckom zámku grófa Michala, keď ho prišiel navštíviť vzdialený bratranec. Všimol si ho hneď len čo sa večer zjavil v spoločnosti. A nebol jediný, niet sa čo čudovať. Bol to vskutku pozoruhodný zjav. Vysoký, bledý s čiernymi vlasmi ledabolo previazanými zamatovou stuhou ešte stále zahalený v cestovnom plášti vyzeral medzi tými vyparádenými pajácmi sťa prízrak. Chvíľu debatoval s hostiteľom a potom sa len tak bezcieľne prechádzal po sále. Sem tam sa pristavil pri nejakej skupinke a prehodil zopár slov zo starými známymi. Pri rozhovoroch mal kútiky úst mierne zdvihnuté akoby v pohrdlivom úsmeve, ktorý ženy privádzal do pomykova a mužov do zúrivosti. Väčšinu času sa však iba prechádzal. Mal som pocit (iste ste aj sám pochopili, že to ja hrám v tomto príbehu hlavnú úlohu), že si obzerá tovar. Po zvyšok večera venoval svoju priazeň výlučne kontese Milade, o ktorú mali záujem aj ďalší gavalieri. Všetkým žralokom však klapli zuby naprázdno, túto zlatú rybku ulovil záhadný cudzinec.
Tancovali spolu kým hudobníci vládali hrať a svojim umením zahanbili ostatných tanečníkov. Čoskoro zostali na parkete sami, zvyšok prítomných postával obďaleč a obdivne ich pozoroval. Napokon hudba stíchla a hostia sa pomaly presúvali do salóna na šálku skorej kávy. Grófov príbuzný sa však ospravedlnil, vraj je stále trochu unavený z cesty. Darmo ho prehovárali, vytratil sa ešte pred svitaním. Neukázal sa ani počas celého dňa. My dvaja sme sa znova stretli až na hostine. Tentoraz som mal príležitosť porozprávať sa s ním.
Michal mu vyčítal, že sa tak dlho neukázal. "Mohol si nás poctiť svojou prítomnosťou aspoň na obed. Ráno sme boli poľovať a tuto môj priateľ zastrelil nádhernú srnu. Bola výborná. Chceli sme ti niečo nechať, ale studená divina stráca chuť."
"Nevadí. Rád by som sa s vami zabával, ale veď vieš že jarné slnko mi nerobí dobre." Odvetil pokojne a na perách mu opäť pohrával ten zvláštny úsmev. "Áno, áno," potriasol hlavou gróf. "Takmer som zabudol na tú tvoju chorobu. Nuž čo, dúfam, že si si dostatočne oddýchol. Dovoľ, aby som ti predstavil svojho mladého priateľa, sira Dáriena."
"Mnoho som o vás počul," povedal a podal mi ruku. Jeho pohľad ma prevŕtal až do špiku kostí. Pripadal som si nahý a zahanbený, no nedal som to na sebe znať.
"Vraj ste vynikajúci šermiar," pokračoval ešte stále zvierajúc moju dlaň.
"Vyhral som pár turnajov," odvetil som ľahostajne.
"Nepočúvaj ho," zamiešal sa Michal, "je to ten najlepší bojovník akého som za posledné roky na zápasoch videl. Bije sa ako diabol a myslím, že by porazil aj teba."
"Gróf zase raz preháňa, oponoval som, "iba som nemal šťastie na dobrých súperov."
"Ľahko sa dá zistiť, či môj drahý bratranec zveličuje, alebo ste len priveľmi skromný. Čo by ste povedali na malý priateľský zápas?" Vyzývavo na mňa pozrel.
Bol som priveľmi hrdý a nedokázal som ho odmietnuť. Znova sme si stisli ruky tentoraz ako symbol uzavretia dohody. Michal bol celý bez seba od radosti, videl v tom iba ďalšiu ohromnú zábavu. Termín súboja stanovili na posledný májový deň. Môj protivník, trval na tom, aby všetko odohralo až po západe slnka. Zostávali teda dva týždne. Počas nich Márius aj naďalej vytrvalo dvoril Milade. Krásna kontesa sa pred pôvabným džentlmenom nevydržala príliš dlho hrať na chladnú a čoskoro sa začalo šepkať o blížiacom sa sobáši. Gróf, ktorý šepkať nevedel dokonca nahlas vykrikoval. Nenechal si ujsť jedinú príležitosť, aby ho mohol podpichovať. Raz pri večeri vyhlásil celkom otvorene: "Od teba by som veru neočakával, že sa rozhodneš vopchať hlavu do chomúta. No keď ide o taký kvietok ako je Miladka, ani sa ti nedivím. Tak nám už konečne prezraď, kedy nastane tá chvíľa, keď opustíš nás starých mládencov a vstúpiš do stavu manželského?"
"Si všetečnejší než starena na trhovisku, ale ja tvoju zvedavosť zatiaľ neuspokojím. Koniec koncov ona jediná je ti družkou, keď sa všetky dievčatá obzerajú po mladších." Pri stole sa ozvali salvy smiechu. Márius trafil klinec po hlavičke a Michal červený ako paradajka zvyšok večera radšej čušal.

Napokon prišiel posledný májový deň a teda aj dlho očakávaný turnaj. Spoločnosť od samého rána nehovorila o ničom inom. Jedny ma povzbudzovali, iní tvrdili, že proti takému skúsenému protivníkovi, nemám nijakú šancu. Musím sa priznať, že priamo úmerne s pokročilou dobou rástla aj moja nervozita. Nebál som sa o svoj život, veď išlo len o priateľský zápas a neprizvali sme ani sekundantov, to čo som pokladal za ohrozené bola moja česť. Keď padol súmrak, konečne sa objavil grófov bratranec. Musím uznať, že pôsobil takmer hrozivo. Vykračoval halou ako anjel pomsty
a jeho meč pri každom pohybe zarinčal. Bojisko bolo pripravené na lúke neďaleko Michalovho poľovníckeho revíra. Stoličky pre početné obecenstvo boli rozostavené do kruhu, takže to pripomínalo arénu. Celý priestor osvetľovalo obrovské množstvo fakieľ v rukách sluhov. Keď sme s Máriusom stáli oproti sebe, prehovoril pán domu, ktorý mal súboj rozhodovať. "Pravidlá sú jednoduché, kto bude prvý krvácať z trupu, je porazený. Bojujte čestne." Zdvihol ruku a zápas sa začal. Hoci viem pomerne dobre zaobchádzať so zbraňou, Márius bol jednoznačne zručnejší. Mal dobré reflexy a ohromnú silu. Snažil sa ma poraziť starými spôsobmi a to bola jeho nevýhoda. Evidentne nepoznal ani jednu novú fintu. Rozhodol som sa to využiť vo svoj prospech a podarilo sa mi ho zasiahnuť do ramena. Videl som ako sa mu hrot môjho meča zabára do mäsa, no keď som ho vytiahol nemal nijaké zranenie. Zostal som stáť ako obarený. Diváci pre tmu nič nezbadali. Márius sa víťazoslávne usmial a bodol. Pocítil som bolesť ohromene si uvedomujúc, že z boku sa mi valí krv. Miladin nápadník pustil zbraň a pristúpil ku mne. Jeho oči sa lačne leskli. Prudko ma schmatol a pritlačil dlaň na ranu. V tom nad výskajúcim davom zaburácal grófov hlas. "Boj sa skončil, máme víťaza." Nadšenie dosiahlo vrchol. Ľudia sa prekrikovali volajúc Máriusovi na slávu. Mnohí sa rozbehli na bojisko. Okolo mňa sa tlačilo množstvo tiel a ja som tam len stál vytriešťajúc oči. Nemohol som uveriť tomu, čo som videl. Márius si ukradomky oblizoval z rúk moju krv. Dvihol sa mi žalúdok, tackavo som cúval čo najďalej od toho monštra. Po niekoľkých krokoch som vrazil do živého múru.

Počas nasledujúcich dní som sa vyhýbal spoločnosti, no v skutočnosti ten komu som sa chcel vyhnúť, bol Márius. Mal som šťastie, pretože ma nevyhľadal, ako som sa obával. Po dlhých úvahách, som sa rozhodol opustiť Michalovo sídlo. Vysvetlil som mu, že moje túlavé topánky sa už nevedia dočkať nových dobrodružstiev a pripravoval som sa na cestu. V noci ma prebúdzali výčitky svedomia. Ja jediný som vedel, čo je ten obletovaný rytier zač a namiesto toho, aby som ostatných varoval, chystal som sa zbabelo na útek. No nemohol som konať inak, vyhral vo mne strach a jediné po čom som túžil, bolo uniknúť. V predvečer môjho odchodu sa, ale stalo niečo, čo ma prinútilo zmeniť názor. Milada sa stratila. Až vtedy som pochopil, aký nebezpečný ten netvor vlastne je. Miladu mal na svedomí on, tým som si bol istý. Musel som niečo urobiť a to rýchlo. Lenže čo? Usúdil som, že najlepšie bude, ak sa porozprávam s grófom a vyjavím mu celú pravdu. Vybral som sa teda hneď za ním. Vedel som, že ho nájdem v súkromnom salóne na prvom poschodí, kde sa zhromaždil pátrací oddiel. Keď som ta prišiel z dverí práve vychádzal Márius. "Ale, ale, rád vás opäť vidím priateľko. Vraj ste sa necítili dobre. Dúfam, že som vám vtedy pri tom súboji príliš neublížil." Jeho hlas znel úlisne.
"Nie, bola to iba obyčajná chrípka. Uisťujem vás, že s vami to nemalo vôbec nič spoločné."
"To som rád," trochu sa zarazil, "keď sme sa stretli niekam ste sa ponáhľali?" Bolo to viac konštatovanie, než otázka.
"Šiel som za grófom, musím s ním súrne hovoriť," odvetil som lakonicky. Táto konverzácia mi bola nanajvýš nepríjemná.
"Smiem vedieť o čom?" Snažil sa o nenútený tón, no ja som ho prekukol. Chcelo sa mi zakričať: "Idem ťa udať, ty beštia!" Ale ovládol som sa. "Mám tušenie, kde by mohla byť kontesa."
Zbystril pozornosť. "Skutočne?"
Prikývol som.
"Ako iste viete, bola to moja snúbenica, a preto mám právo dozvedieť sa akékoľvek informácie prvý."
"Neviem nič o tom, že by ste sa zasnúbili," odporoval som.
"Nebolo to oficiálne," pripustil, "napriek tomu však...."
"V tom prípade," prerušil som ho, "má prednosť váš bratranec. Prislúcha mu podľa titulu a aj preto, lebo bol jej ochrancom." Chcel som vojsť do miestnosti, ale odsotil ma.
"Pôjdeš so mnou," zasyčal a surovo ma zdrapol za golier. Ťahal ma prázdnymi chodbami až von do čiernej noci. Ani tam ma však nepustil a vliekol ma ďalej, kým sme nestáli uprostred lesa.
"O čom si chcel hovoriť s tým starým bláznom?!" vyštekol.
"Snáď len nie o tom malom incidente na turnaji? Myslíš, že by ti uveril?" V jeho hlase znel výsmech. "Si naivnejší než som predpokladal. Čo
by si mu povedal? Prepáčte, ale mám podozrenie, že váš bratranec je upír, ktorý si pochutnal na vašej chránenke? Len tak mimochodom presne to som urobil, ale nemáš žiadny dôkaz, bude to tvrdenie proti tvrdeniu. Čo myslíš, komu uveria? Vznešenému šľachticovi s dobrým menom, alebo potulnému rytierovi odnikiaľ? Všetci vedia, že odkedy som ťa porazil, snažíš sa mi uškodiť."
"TO NIE JE PRAVDA!!" zrúkol som.
"Naozaj? Tak prečo neodídeš? Poviem ti, prečo. V kontesinom zmiznutí si videl príležitosť pošpiniť ma. Ak ma obviníš, ľudia to pochopia, akože z teba hovorí urazená pýcha. Nikto ťa nebude brať vážne."
Triasol som sa od zlosti. "Ty netvor," precedil som cez stisnuté zuby.
"Ó áno, to určite som. No dal by som sa prebodnúť kolom, ak by si sa na mojom mieste nesprával rovnako."
"To nikdy, nikdy by som nezabil nevinné dievča."
"Ale ja som ju nezabil, dal som jej nový život a aby si nepovedal, že som lakomec, darujem ho aj tebe." Po tých slovách sa mi zahryzol do krku. Počul som ho piť a cítil som ako zo mňa uniká všetka sila. Nazdal som sa, že je to môj koniec, no nič sa nestalo. Vyslobodenie v podobe smrti neprichádzalo. Konečne ma pustil. Z úst mu vytekal pramienok krvi, mojej krvi.
"Tak teraz si jedným z nás. Uži si večnosť, bude dlhá." Pomalým krokom zamieril von z lesa. Potom akoby mu niečo napadlo, obrátil sa a dodal. "Radšej sa nevracaj do zámku. Rozhlásim, že to ty si zavraždil Miladu. Prichytil som ťa, ako sa zahrabávaš jej telo. Snažil som sa ťa zadržať, ale utiekol si mi. Ak sa tam objavíš, okamžite ťa zatvoria."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bartman Bartman | 6. prosince 2009 v 9:12 | Reagovat

ty joooo.....pri tom konci som ani nedychal...fakt dobre......obdivujem ta Kika

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama