Prekliatie

7. června 2009 v 21:05 | Tia |  Keď nás kopne múza

Svitalo. Rain potlačil nutkanie utiecť, bolo by to také ľahké. Potriasol hlavou. Nemalo to zmysel. Bol väzňom bez reťazí, lapený sám v sebe a oni to vedeli. Preto nikdy nemali strach, keď sa s prvými slnečnými lúčmi vytratil. Pohľad mu proti vôli zablúdil k oblohe. Drobný mesiac sa
už takmer rozplynul v brieždení. Jeho oči ho napriek tomu zachytili. Trpko sa pousmial. Bystrý zrak bol jednou z "výhod", ktoré získal spolu s novým životom. Bol to naozaj život? Alebo iba prežívanie, prekliata nekonečná existencia? Striaslo ho. Matný kotúč už bol bezmála dokonale okrúhly. Rainovi pripomínal posúch, z ktorého odhryzli nedočkavé zuby. Dnes v noci bude spln. Vedel, že tomu nemôže zabrániť, no tentoraz to bude naposledy. Zamieril hlbšie do lesa. Prešiel len niekoľko metrov a zastal. Tu sa to všetko začalo. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Vzduch bol presýtený vôňou borovíc, presne ako vtedy, keď sa s bratom vybrali na poľovačku. Uplynulo 6 rokov, no stále počul jeho hlas, ako vraví: "Z toho jeleňa, bude výborná pečienka a tie parohy zavesím v izbe nad kozubom." Richard sa doslova vznášal od pýchy. Bol to jeho prvý úlovok a hoci mal iba 13 v ten večer si pripadal ako dospelý. Rain sa pousmial a prehodil si maličké sotva ročné jelenča cez plece.
"Mali by sme isť," povedal "stmieva sa a musíme sa ponáhľať, ak nechceme, aby nás mama vyzauškovala."
V skutočnosti bolo už poriadne šero. Nad hory v diaľke vystúpil mesiac. Pridali do kroku pospevujúc akúsi pesničku. Odrazu sa odkiaľsi ozvalo dlhé zavytie. Pred nimi sa z tmy vynoril obrovský ryšavý vlk.
"BEŽ!" Skríkol Rain na brata.
Chlapec sa ozlomkrky rozbehol smerom von z lesa. Zúrivá šelma, ho chcela prenasledovať, ale Rain jej zahatal cestu. Zahnal sa mieriac pažbou pušky na veľkú chlpatú hlavu, no minul. Zviera naňho upieralo divé žlté oči a hrozivo vrčalo. Namieril a niekoľko krát vystrelil. Zasiahol. Na jeden krátky okamih si myslel, že nebezpečenstvo pominulo, jeho protivník sa však opäť vzpriamil. Rain zostal stáť ako prikovaný. Videl guľky, ktoré mu prevŕtali telo, no tá beštia nebola ani len škrabnutá.
Ešte stále nebol schopný pohybu, keď vlk skočil. Pocítil, ako sa mu ostré tesáky zarezávajú do krku. Potom ho zaliala tma.

Keď sa prebral ležal vo veľkej posteli uprostred kopy mäkkých vankúšov. Krvavočervené ťažké závesy boli odostreté a priviazané na štyroch masívnych stĺpoch, ktoré slúžili ako podpera pre baldachýn rovnakej farby. Úporne sa pokúšal spomenúť si, čo sa stalo a kde vlastne je. Šli s bratom na poľovačku a potom....Čo bolo potom? Nevedel. Rozbolela ho hlava. Zrazu sa otvorili dvere. Do izby vošla vysoká štíhla dievčina.
"Á tak vy už ste hore. Je vám lepšie?"
Prikývol. "Kde to som?"
"Na statku môjho otca v Ravenskom údolí. Moje meno je Doriana."
"Rain," predstavil sa.
Jej prsty boli studené ako ľad, keď mu na privítanie stisla ruku.
"Ako dlho som tu?"
"Tri dni. Johan, náš sluha vás našiel, keď zbieral hríby. Zrejme vás uhryzlo nejaké zviera."
"Vlk," šepol. Už sa celkom spamätal zo spánku a začali sa mu vracať spomienky- ten netvor na nich zaútočil úplne neočakávane, a hoci ho postrelil, nič sa mu nestalo. Dotkol sa svojho krku a nahmatal hrubý obväz.. Pocítil smrteľný chlad a prišlo mu zle. Dúfal len, že sa Richardovi podarilo utiecť.
Po chvíli sa opäť ozvala Doriana: "Mali by ste si ešte trochu odpočinúť," povedala. "Ak sa budete neskôr cítiť dobre, radi vás privítame pri našom stole." Vstala. "Keby ste niečo, potrebovali stačí zazvoniť."
"Ďakujem." Až teraz si uvedomil, aká je krásna. Čierne vlasy jej sťa živý hodváb padali až po štíhly driek, kde sa krútili v bujných vlnách. Rainovi sa zazdalo, že jej v nich poskakujú červené plamienky. Mala iskrivé oči tmavé a hlboké ako rašeliniská. Keď sa usmiala na lícach sa jej objavili jamky. "Prajem prijemne sny," povedala a odišla. Mladík klesol na lôžko a takmer okamžite zaspal. Napriek želaniu panej domu jeho sny neboli pokojné. Prenasledovali ho príšery s hrôzostrašnými okáľmi a vycerenými tesákmi. Videl svojho brata s krvácajúcim hrdlom a prázdnymi sklenými očami. Zobudil sa zadychčaný a celý spotený. Za oknom bola opäť tma. Vstal. Spomenul si na Dorianino pozvanie a zacítil hlad. Na stoličke pri posteli našiel pekne poskladaný odev z drahého súkna, ktorý mu padol ako uliaty. Pri letmom pohľade do zrkadla sa naľakal. Odraz, ktorý sa naňho odtiaľ díval vôbec nepripomínal jeho samého. Zo strhanej tváre hľadeli unavené oči lemované výraznými kruhmi. Potriasol hlavou, aby zahnal chmúrne myšlienky. Svoj zmenený výzor pripísal na vrub dlhotrvajúcej chorobe, presviedčajúc sa, že čoskoro bude celkom v poriadku.

Vyšiel na chodbu osvetlenú iba sviečkami. Vzal jeden svietnik a oddychujúc každých päť minút sa vybral pohľadať jedáleň. Chodba bola dlhá a chladná s kamennou podlahou. Rain sa pohyboval pomaly, jeho kroky sa v úzkom priestore duto ozývali. Napokon dorazil ku schodom, držiac sa zábradlia zišiel na prízemie. Zamieril do miestnosti, ktorá sa nachádzala najbližšie. Bola to kuchyňa. Prekvapilo ho, že tu našiel Dorianu, ako krája zeleninu. Keď ho uvidela usmiala sa. "Vitajte," povedala. "Čochvíľa bude večera, isto ste už poriadne hladný. Zatiaľ si sadnite tuná," ukázala na hojdaciu stoličku pri kozube. "Zvyčajne nevarím, ale dnes sa nám telí krava a Mary pomáha pri pôrode," vysvetľovala. Zvŕtala sa po kuchyni a ustavične o niečom štebotala. Rain bol vďačný, že nemusí odpovedať, ešte stále bol veľmi unavený. Keď bolo všetko pripravené, zaviedla ho do jedálne. Na stole z dubového dreva bolo prestreté pre dvoch.
"Môj otec a brat nebudú dnes s nami stolovať, kvôli obchodným záležitostiam museli odcestovať do mesta. Mám vás od nich pozdravovať, obaja dúfajú, že sa čoskoro uzdravíte. Otec vám odkazuje, aby ste sa tu cítili ako doma." Hovorila milo a nenútene. Rain jej poďakoval za starostlivosť a pomyslel si, že v jej spoločnosti by, sa cítil dobre aj v diablovom brlohu. Vtedy ešte netušil, že sa v jednom ocitol. Mäso aj nápoje boli chutné, ale Doriana jedla málo. Tvrdila, že nie je hladná. Veľa sa ho vypytovala na rodinu a priateľov. Porozprával jej o matke a o tom, že otec mu zomrel, keď mal desať rokov. Napokon spomenul Richarda. Láskavo ho ubezpečila, že je určite v poriadku. Pri jej slovách sa Rain trochu upokojil. Vypili spolu ešte pohár vína a rozlúčili sa.

S jej rodinou sa Rain zoznámil až o niekoľko dní neskôr. Pán Ravenského údolia bol vysoký starý muž s prísnymi črtami. Privítal ho veľmi zdvorilo a keď zistil, že Rain je synom farmára, hneď sa ho začal vypytovať na všetko možné o hospodárskych zvieratách. Dokonca sa ponúkol, že mu poukazuje celý statok. Rain jeho ponuku s radosťou prijal. Bohužiaľ prehliadku museli odložiť, pretože Dorianin otec nasledujúce ráno opäť odchádzal.
"To viete," sťažoval sa, "ak človek chce, aby niečo bolo urobené poriadne, musí si to spraviť sám."
Jej brat to bola iná káva. Na Raina hľadel pohŕdavo a sotva prehodil dve slová už sa ospravedlňoval, vraj má ešte nejakú prácu. Chladne sa uklonil a odišiel.

Rain tu strávil už mesiac a úplne sa zotavil. Postupne sa mu začalo cnieť za domovom. No vždy keď sa o tom zmienil, Doriana zmenila tému. Za ten čas sa veľmi zblížili. Počas dňa mala dievčina, veľa práce, medzi služobníctvom sa rozšírila akási epidémia, takže sa musela o všetko postarať sama. Ale keď sa zvečerilo zakaždým mu to vynahradila. Dlho do noci sa zhovárali rozchádzajúc sa do svojich izieb až s úderom polnoci.
Raz keď na ňu čakal v jedálni, aby sa spolu najedli, vstúpil jej otec. "Poďte priateľu," kývol mu, "rád by som vám niečo ukázal." Nasledoval ho mnohými chodbami až do podzemia. Jeho sprievodca otvoril ťažké kovové dvere. Keď vošli ocitli sa v malej štvorcovej miestnosti. Na protiľahlej stene boli pripevnené okovy.
"Čo to má znamenať?" Čudoval sa. Odpoveď nedostal. Všetko sa odohralo príliš rýchlo. Zozadu ho schmatol pár mocných rúk a šmaril ho o kamenný múr. Uvedomil si, že je to Damián- Dorianin brat. Zúrivo sa bránil kopal a metal, keď sa ho Damián pokúšal spútať hrubými reťazami. Napokon musel synovi pribehnúť na pomoc otec.
"Upokojte sa človeče!" Okríkol ho nahnevane. "Je to pre vaše dobro."
Konečne sa im ho podarilo premôcť.
"Ideme," povedal starý pán zadychčane, "už nemáme veľa času." Odišli a nechali ho samého. Darmo kričal, prosil, domáhal sa vysvetlenia, nik ho nepočul. Za oknom úzkym ako otvor strieľne vyšiel žiarivý kotúč- mesiac v splne. Odrazu pocítil neznesiteľnú bolesť. Prišla bez akéhokoľvek varovania a spaľovala mu vnútro. Boli to muky, aké nikdy pred tým nezažil. Prial si aby sa to skončilo, aby bol mŕtvy a nemusel nič cítiť. Oči mal pevne zavreté, začínali mu slziť. Keď ich znova otvoril, to čo uvidel, mu vyrazilo dych. Jeho ruky sa menili na laby s pazúrmi a vtom utrpení cítil ako sa mu hlava i telo predlžujú. Plecia sa mu zhrbili. Potom už nevedel nič. Jeho myšlienky splynuli s vlčími a on spoznal šialenú túžbu hrýzť, trhať. Domom sa ozvalo mrazivé vytie.

V tom čase sedela Doriana vo svojej izbe a triasla sa. Musí to tak byť, opakovala si v duchu. Ona za to predsa nemôže. Pomôže mu, navzájom si pomôžu. Tak prečo sa potom cítila vinná? Pripadala si ako vtedy, keď prvý raz okúsila ľudskú krv. Preplakala vtedy celú noc. Po mnohých rokoch utíšila hlad, ktorý ju tak neznesiteľne trýznil, ale akým spôsobom?! Bola len dieťa, no napriek tomu chápala, že urobila niečo zlé, neodpustiteľné. Matka bola mŕtva a nemal ju kto utešiť. Aj ona túžila zomrieť, skočila z útesu, ale prežila. Otec ju potom zbil a kruto na ňu vyštekol, že sa s tým musí zmieriť. Neskôr si zvykla, je neuveriteľné na čo všetko si človek zvykne. Toto bolo iné lenže v čom? Nevyznala sa sama v sebe. Prečo jej tak záležalo na tom mladíkovi? Bála sa odpovede, desilo ju to čo cítila.


Prišlo ráno teraz bol opäť ľudská bytosť. Jedinou pripomienkou toho, čo prežil bola pulzujúca bolesť, ktorá postupne slabla. Bol príšerne smädný. "Haló, je tu niekto?" Jeho hlas znel priškrtene a chrapľavo.
Čakal, no nikto neprichádzal. Rozplakal sa, vzlykal ticho ako malý chlapec, ktorý sa bojí tmy. Stále čakal. Minúty, hodiny, dni, všetko sa zlievalo do jednej masívnej prítomnosti. Krútila sa mu hlava a bolo mu zle. Zamdlel. Keď opäť nadobudol vedomie, bola pri ňom Doriana. Nevidel ju, jej obraz sa mu pred očami rozplýval. Napriek tomu vedel, že je to ona. Cítil vôňu jej vlasov. Uvoľnila reťaze, jeho vysilené telo sa zrútilo na zem. Kľakla si k nemu a prikryla ho plášťom. "Vodu," zachripel. Naliala mu do hrdla akúsi tekutinu. Účinok bol okamžitý, bolesť pominula. Zostal len zmätok a únava. Položila si jeho hlavu do lona. "Odpusť," povedala, "museli sme ťa priviazať."
"To nebol obyčajný vlk, však?"
"Nie. Ale už je dobre," tíšila ho. "Už je dobre."
Zaspal.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 8. června 2009 v 18:40 | Reagovat

nakrajam si 3 broskyne...natiahnem si teplu mikinu...sadnem si k tomu, ze ide sa citat...
a hups...ved to som uz citala!!! xDDDDDD

2 Tia Tia | 9. června 2009 v 16:36 | Reagovat

nj skoda:D ale ked mi skonci skola dokoncim nieco z tych rozrobenych a potom si rada vypocujem tvoj nazor

3 Bartman Bartman | 5. prosince 2009 v 21:56 | Reagovat

no viiiborne.....rychlo idem na druhu cast.....vlkodlakov mam najradsej........dufam ze budu aj dalsie dieli

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama