Angelico (2. časť)

9. června 2009 v 21:28 | Lucy |  Keď nás kopne múza

"Prišla som vás požiadať, aby ste nestrašili moje deti."
"Vaše deti?"
"Deti z dediny," upresnila. "Boja sa tých vašich príbehov o pekle."
"Príbehov o pekle? Veď im nikto nekáže počúvať ma." Kataríninu tvár skrivil hnev.
"Nikdy," povedala zdôrazňujúc každé slovo. "Nikdy som nestretla človeka ako ste vy, Angelico. Človeka, čo si to meno zaslúži menej. Zbohom."
"Dovidenia," zavolal Angelico veselo.

"Tak f mol?" spýtal sa známy hlas.
"Aj ja ťa zdravím, Gabriel."
"Nemôžeš sa aspoň jeden deň, jeden jediný deň správať normálne?"
"Vezmeš ma späť?"
"Ľudia boli vyhnaní z raja za oveľa menšie hriechy. Nemrhaj svojim talentom, Angelico," povedal Gabriel položiac na klavír hrubú v koži viazanú knihu.
"Oveľa menšie hriechy?" zopakoval Angelico. "Adam s Evou neposlúchli Boží príkaz. Nechali sa zlákať diablom."
"Neposlúchli Boží príkaz?" archanjel naňho pozrel a Angelico mal pocit, že v jeho očiach vidí pohŕdanie, no možno sa mu to iba zdalo. "To ani ty, priateľ môj, no ty si nepotreboval ani toho diabla."
"To som chcel tak veľa?" vykríkol za odchádzajúcim Gabrielom, no odpoveď nedostal. Načo za ním vôbec chodí? Nepomáha mu. Vôbec mu nepomáha. Chvíľu mlčky sedel pokúšajúc sa upokojiť svoj znovu prebudený hnev a keď sa mu to nepodarilo natiahol sa za knihou, ktorú tam nechal Gabriel. Poznal ju a boli časy, keď by za ňu dal čokoľvek, no teraz preňho nič neznamenala. Prevracal jej zažltnuté stránky a cítil vzdor. Boli to noty. Mnoho nôt. Vrcholné diela velikánov svetovej hudby aj skladby čo nevzišli z ľudských rúk. V ušiach mu zneli Gabrielove slová: "Nemrhaj svojim talentom, Angelico." Zvieral v rukách najväčší hudobný skvost všetkých čias a zrazu to pochopil. Pochopil, že sa musí rozhodnúť medzi tým, čo je ľahké a čo je správne. Je ľahké byť zlým, no je to správne? Nie, jasné, že nie. Nevyberie si tú ľahšiu cestu. Nebude Judášom. Urobí krok dopredu. Krok k spáse, ak je ešte možná. Usmial sa a pokojne si ľahol. Po prvýkrát odkedy bol na Zemi pocítil niečo, čo vzdialene pripomínalo šťastie.

Angelicova hudba sa ozývala široko- ďaleko. Ošarpaná miestnosť, ktorú kúpil od bezzubého starčeka prakticky zadarmo mala výbornú akustiku. Hral jednu zo skladieb, ktoré nevzišli z ľudských rúk a trochu samoľúbo sa usmieval očividne spokojný sám so sebou. Okolo klavíra sa tlačil zástup detí, ktoré ho očarene počúvali. Zrazu sa cez hlúčik detí pretlačila vysoká chudá postava.
"Dom hudby?" spýtala sa narážajúc na tabuľu nad vchodom.
"Katarína Scaltiová," povedal Angelico ticho ani trocha nenarušiac čaro piesne. "Katarína Scaltiová," zopakoval a v očiach sa mu šibalsky zaiskrilo. "Nechajte deti prísť ku mne. Nebráňte im," povedal teatrálne.
"Tie deti na to nemajú," Katka hľadela na lakovaný povrch klavíra.
"Ale, ale. Takto nelichotivo sa vyjadrovať o tých, ktorí sú naša budúcnosť."
"Nepovedala som, že na to nemajú talent," odsekla štipľavo. "Nemajú peniaze."
"Ale, Katka, kde si počula, že pýtam peniaze?"
"Čo..." šepla Katka, ktorej neušlo, že jej tyká.
"Neverím, že sa medzi týmito deťmi nenájde jeden výnimočný talent a zopár úplne obyčajných. Kto nechce hrať na klavíri môže spievať alebo jednoducho len počúvať. Dobré publikum je často dôležitejšie ako talent."
"Ja... nemohli by sme začať odznova?" spýtala sa a vystrela k nemu ruku. "Katarína Scaltiová."
"Samozrejme," prikývol pokojne letmo jej pobozkajúc prsty. "Angelico. Moje priezvisko nie je podstatné."
"Teší ma," povedala strojene odtiahnuc ruku.
"Tak!" zvolal Angelico nahlas udierajúc do klávesov. "Kto pozná
Vláčik do neba
?" Odrazu bola miestnosť plná spievajúcich detí. Aj Katka sa dala strhnúť ich nadšením a pre tentokrát sa rozhodla odpustiť Angelicovi jeho nevhodné správanie.

V najbližších dňoch Dom hudby prekvital. Stále prichádzali nové a nové deti. Ako Angelico predpokladal, niektoré boli skutočne talentované. Zvlášť jedna, deväťročná Lotte bola mimoriadne šikovná. Angelico sa rozhodol, že ju bude sám učiť. Že ju naučí chápať hudbu tak ako ju on chápe a ako to žiaden smrteľník nedokázal. No ona to dokáže. Katka videla tento jeho záujem o Lotte. A tešil ju. Tešil ju, lebo ukazoval Angelica v oveľa lepšom svetle. Vo svetle ochoty niekomu pomôcť. No zároveň s touto radosťou pocítila aj osteň žiarlivosti. Žiarlila, lebo ona nemohla dať Lotte to, čo jej dával Angelico. Nevedela vyčariť na jej tváričke ten zvláštny pocit šťastia, ktorý ju rozžiaril vždy, keď ho počula hrať. No bola príliš dobrá na to, aby ju táto žiarlivosť ovládla a zničila lásku, čo jej rástla v srdci vždy, keď videla Angelica s deťmi. Bála sa ho milovať, lebo ho nepoznala a bála sa, že ju zraní. No tento strach vždy prehlušila láska, keď videla ako hovorí Lotte, že ju môže kedykoľvek zavolať. Videla lásku v Lottinych očiach a vedela, že sa rovnaká- ak nie väčšia- láska
zrkadlí aj v jej pohľade.
Angelico sa skutočne zmenil k lepšiemu a dokonca zorganizoval koncert, ktorého hviezdou bola Lotte. No hoci Lotte Angelica milovala, boli veci, o ktorých mu nikdy nepovedala. Mala svoje problémy, ktoré neboli malé a o ktorých nikdy nehovorila. Až raz, keď ich už nemohla sama znášať a chcela sa o ne s niekým podeliť, napadol jej Angelico.

Angelico sedel za spinetom a zabudol na celý svet. Ak existovalo niečo, čo ho dokázalo odpútať od jeho nezávideniahodného položenia bola to práve hudba. Z radosti, ktorú prežíval ho vytrhlo klopanie na dvere. Bol to Martino, dedinský chlapec, ktorý mu niesol nejaký odkaz. Angelico ho kývnutím hlavy poslal preč a pomaly roztvoril maličký papier. Myšlienky sa mu lenivo prevaľovali v hlave a len ťažko hľadali stratené spojenie s realitou. "Som v Dome hudby. Potrebujem s tebou hovoriť. Lotte." Angelico si vzdychol, otočil sa ku klavíru a zberal sa vstať. No vtom mu pohľad padol na noty a prsty sa mimovoľne natiahli za bielymi klávesmi. Veď ona počká. Keď sa konečne rozhodol ísť za Lotte bolo už poriadne neskoro.

Angelico prekvapene zastal niekoľko metrov od Domu hudby, na ktorý vôbec nevidel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 10. června 2009 v 22:11 | Reagovat

a preco ho vyrazili z  raja??
bud mi to uslo, alebo to tu este nebolo...
je to take ciste, priame - laska a spása...uz viem, co mi to pripomina... taku malu knizku, boli to ducharske pribehy z 18teho, ci tak, storocia..
nehovorim, ze toto je ducharsky pribeh xD, ale ze stylom mi to pripomina akoby tu knihu, styl niecoho minuleho..ale mylim, ze to moze byt aj zamienka,ze to dycha presne tym casom, v ktorom sa to odohrava...
thaaak...
a chcela by som nejaku akciu - tak spolieham na Lotte xD

2 lucy lucy | 11. června 2009 v 9:42 | Reagovat

no to preco ho vyrazili tam skutocne este nebolo a ci lotte nieco vyvedie uvidisD

3  Eressië Eressië | Web | 11. června 2009 v 15:46 | Reagovat

Angelico, Angelico.. možno aj tuším, prečo ho poslali na zem. Ale k deju :) Originálny nápad, krásne spracovanie a aj Angelico sa mi páči :) Síce sa nespráva vždy práve anjelsky, dúfam, že všetko dopadne tak ako má ;)

4 lucy lucy | 11. června 2009 v 18:21 | Reagovat

dakujem, no uvidime

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama