Angelico (1. časť)

8. června 2009 v 20:19 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Nikdy si nemyslel, že to bude on. Že on bude ten anjel. Anjel, ktorý spadol z neba. Vyhnaný z raja ako pred mnohými rokmi Adam s Evou. Vyhnaný doprostred malebnej dedinky Seina del Coto. No jeho oči zvyknuté na oveľa väčšiu krásu videli len špinu, biedu a utrpenie. Tak tu má odteraz žiť? Takto má vyzerať jeho život? A má mať vôbec nejaký život? Nie, on bol stvorený pre večnosť. Večnosť v nebi. Toto nie je pravda. Nemôže to byť pravda. Je to len sen. Zlý sen, z ktorého sa zobudí. Žmúril oči a dúfal, že keď ich otvorí táto nočná mora sa skončí. No anjeli nesnívajú. Ak je toto sen znamená to, že on už nie je...
To nie je možné. Nie je... Prečo má pykať za... Za čo vlastne? Je to zlý vtip, veľmi zlý, opakoval si kráčajúc po udupanom páse zeme, ktorý pravdepodobne nahrádzal cestu. Nevnímal kam ide a ani nevedel ako sa dostal na trh. Proste tam zrazu bol. Medzi všetkými tými ukričanými špinavými ľuďmi. Z toho hluku mu prišlo zle. Rozbehol sa nevediac kam. Chcel sa len dostať preč. Preč od tých ľudí. Preč od pachu hnijúceho ovocia a rozšantených detí. Po pár minútach chôdze hurhaj zanikal v šumení rieky. Angelico si vydýchol a vďačne klesol pod starý most, ktorý aspoň sčasti chránil pred prudkým júnovým slnkom. Opieral sa o jeho kamenný základ a zúril. No hoci bol nahnevaný, hoci vedel že táto nočná mora je skutočná, stále veril, že sa to nejako vyrieši. Že je to proste jeden veľký omyl. Keď padla noc zaspal vyčerpaný hnevom a strachom.
Zo spánku ho vytrhol zvučný hlas:
"Zdravím ťa, Angelico." Gabriel sa pokojne usmieval. Angelico naňho prekvapene hľadel oslepený svetlom, ktoré ho obklopovalo. Bolo vždy také jasné?
"Prišiel si ma vziať späť?" Archanjel sa láskavo usmial a pokrútil hlavou.
"Ľutujem ťa, úprimne ťa ľutujem, ale..."
"Tvoja ľútosť mi nepomôže!" rozčúlene ho prerušil Angelico.
"Musíš pochopiť, že toto nie je trest, priateľ môj."
"Nie? Tak čo to potom je? Poviem ti, že odmena teda nie."
"Musíš sa naučiť žiť medzi ľuďmi a..."
"Žiť medzi ľuďmi?"
"Áno a čím skôr to pochopíš tým lepšie. A musíš si nájsť nejaké bývanie. Tu nemôžeš zostať. Dám ti nejaké peniaze, no musíš si nájsť prácu," povedal Gabriel podávajúc mu ťažký kožený mešec. Má si nájsť prácu? Čo bude robiť? Nikdy nič nerobil.
"Mám predávať zeleninu?" spýtal sa neveriacky.
"Je na tebe ako sa zariadiš. No pamätaj si, že máš zadarmo oveľa viac ako väčšina ľudí, ktorých si videl. Svitá. Dovidenia, Angelico. Prajem ti veľa šťastia." S týmito slovami ho opustil.


Angelico rozhodne vstal. Nebude tu sedieť a plakať. Ukáže im, ukáže celému svetu, že sa vie o seba postarať sám. Ponaťahoval sa a vybral sa vpravo od miesta, kde žili ľudia, ktorí nemali nič zadarmo. Keď už prestal dúfať, že mu nejaké- akékoľvek- vhodné bývanie spadne z neba, vynoril sa pred ním maličký ošarpaný penziónik. BYTY NA PRENÁJOM hlásala tabuľa nedbanlivo pribitá nad vchodom. Vďačne potlačil dvere a s pocitom, že čokoľvek je lepšie nič vošiel dnu. Vnútri bolo príjemne chladno a prítmie. Angelico sa zvedavo obzeral po malej útulnej chodbičke. No to sa už k nemu ponáhľal nevrlo pôsobiaci plešivejúci muž. Keďže to- podľa
Angelicovho odhadu- bola jediná živá bytosť v tomto dome, usúdil, že je to majiteľ.
"Prajete si?" spýtal sa drsne.
"Potrebujem bývanie," odvetil Angelico rýchlo. Tento muž rozhodne nevyzeral, že má rád dlhé reči. "Zaplatím vám."
"Nepotrebujem peniaze." Angelico nadvihol obočie. k tento muž nepotrebuje peniaze, zje kefu. Keď si chlap všimol jeho pohľad, rozosmial sa odhaliac bezzubé ďasná. "Potrebujem pomocníka. Poctivá práca sa cení viac ako zlato."
"Aha a čo by som mal..."
"Ladiť klavíry. Teda ja ladím klavíry. Ladím a opravujem. Budeš mi pomáhať. Dostaneš nocľah a teplé jedlo trikrát denne. Ber alebo padaj."
"Samozrejme, samozrejme, že to budem robiť," prikývol Angelico.
"Dobre, tak... počkaj.. vieš ty vôbec hrať na klavíri?"
"Viem."
"Takže to by sme mali... ako si to hovoril, že sa voláš?"
"Nehovoril som. Volám sa Angelico."
"A ďalej?"
"Ďalej nič. Len Angelico."
"Tak teda, len Angelico, poď so mnou do dielne. Aspoň uvidíme, čo vieš. Ja som Marcel Pietrantoni," predstavil sa jeho zamestnávateľ vedúc ho tmavou chodbou. Netrvalo dlho a ocitli sa pred jednoduchými dubovými dverami. Keď ich Marcel otvoril Angelico mal pocit, že sa vrátil do neba. Do svojho neba. Všade boli klavíri. Od krásnych koncertných krídiel po starodávne spinety, ktorých sa človek bál čo i len dotknúť. No Angelico nebol človek.
"A všetky tieto klavíry..."
"Čakajú na niekoho kto ich naladí a opraví," povedal Pietrantoni. Angelico naňho šťastne pozrel a sadol si k anglickému spinetu, ktorý vyzeral akoby ho prešiel koč. "Trúfaš si, chlapče, no kým ti dovolím niečo mi tu pokaziť, chcem počuť ako hráš." Marcel ukázal na čierne koncertné krídlo. Angelico ochotne prikývol a bravúrne zahral časť z Monteverdiho Orfea. Jeho hlas sa diskrétne rozliehal po malej miestnosti. Marcel Pietrantoni bol nadšený. "Geniálne!" zvolal.
"Takže tu môžem zostať?" spýtal sa Angelico vyčítajúc odpoveď zo starcovej tváre.
"Či môžeš? Ty musíš!"
"Môžem sa niečo spýtať? Ten spinet..."
"Och, ten? Neviem ho opraviť. Je príliš zničený a príliš starý. Bola to výzva, no jeho majiteľ naň už nečaká." Angelico nadvihol obočie. "Zomrel," vysvetlil Marcel jednoducho.
"Takže ho už neopravíte? Nikdy?"
"Nemalo by to zmysel. Na tento gordický uzol nemám dosť ostrý meč."
"A môžem to skúsiť ja?"
"Vo svojom voľnom čase si rob čo chceš. Ak ho chceš tráviť vysedávaním pri starom klavíri, mňa do toho nič."

V najbližších dňoch Marcel čoraz častejšie ďakoval Bohu za to, že mu poslal Angelica. Práca, pri ktorej on strávil celý mesiac bola s Angelicovou pomocou hotová za týždeň. Angelico bol šikovný, no nezhovorčivý pomocník. Nikam nechodil a všetok svoj voľný čas skutočne trávil pri starom spinete. No ak ho aj Marcel považoval za čudáka, on bol ten posledný, čo ho mohol súdiť. On, ktorý mal v "galérii" dokonalé kópie obrazov geniálneho blázna Leonarda da Vinci a ktorého názory na život boli v prudkom rozpore s cirkevnými zákonmi. Nebol neveriaci, no našiel si vlastný spôsob viery v Boha. Nechodil do kostola, no dokázal sa hodiny modliť s pohľadom upretým na Mantegnovho Mŕtveho Krista. A jeho modlitby vyrieknuté v jednoduchej miestnosti prežiarenej umením tých čias boli často úprimnejšie ako tie znejúce na nedeľnej omši. Nebol umelec, no vedel oceniť krásu asi tak ako vedel vychutnať dobré víno. Obdivoval a vážil si tých, ktorí za pomoci štetcov vedeli vyčarovať tvár nášho Spasiteľa. Hľadel na ich diela so slzami v očiach úplne si uvedomujúc veľkosť Božej lásky. Takáto "omša" zanechala v jeho srdci oveľa hlbšiu stopu ako akákoľvek cirkevná bohoslužba.

Kým sa Marcel modlil k svojmu Bohu, Angelico aj bez Jeho pomoci opravil starožitný spinet a rozhodol sa poopraviť aj svoju mienku o svete. Pri najbližšej možnej príležitosti nechal prácu prácou a po prvýkrát opustil Marcelov dom. No hoci sa pokúšal samého seba presvedčiť, že život je dobrý, nepodarilo sa mu to. Svet bol zlý. Rovnako zlý ako otec, ktorý zbil syna, lebo kradol ovocie. A takým zlým- ak nie horším- sa stal aj Angelico pri pohľade naň. Už nemal síl počúvať Gabrielove tirády o Božej láske, ani tvrdenia, že toto všetko je pre jeho dobro. On už žiadne dobro nepoznal. A prvoradým záujmom tohto nového horšieho Angelica bolo strašiť deti rozprávkami o pekle. S akýmsi perverzným potešením zasieval strach do duší neviniatok, ktoré sa nemohli brániť jeho presvedčivým tvrdeniam. A hoci Boh nemohol prísť vyvracať jeho odporné reči, poslal svojím deťom útechu v podobe krásneho dievčaťa s veľkým srdcom.

Angelico sedel za klavírom a spieval žalmy. Jeho hlas sa ozýval miestnosťou sladšie než zvonkohra. Bol úplne ponorený do hudby, takže nepočul drobné krôčiky na schodoch.
"Neverím, že niekto, kto dokáže takto spievať o láske je zlý," ozvalo sa odo dverí. Angelico sa strhol, no hneď sa spamätal.
"O láske?" spýtal sa úplne ľahostajne hľadiac na neznámu návštevníčku. "Je to len spôsob ako sa naučiť f mol."
"Som Katarína Scaltiová," predstavilo sa dievča.
"Angelico. Nechcem byť nezdvorilý, ale čo tu robíte?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Polly Polly | Web | 9. června 2009 v 14:59 | Reagovat

je to strasne zaujimavy napad ...pride mi to dost nabozenske, ale neverim, ze to bude dielo,ktore ma na vieru obraciat xD..myslim, ze je to dobra poviedka, len zatial neviem, kam sa to cele zvrtne...
kedy bude pokracko?????

2 lucy lucy | 9. června 2009 v 19:13 | Reagovat

dakujem, idem hned teraz prepisat dalsiu cast, tinka ma do toho kopeD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama