Červen 2009

Telefonická inštruktáž, alebo vždy som si myslela, že viem uvariť čaj

29. června 2009 v 20:16 | Lucy |  Milý denníček

Zobudila som sa okolo deviatej na zvonenie telefónu. To som blbá nechať v sobotu nastavený budík! :-D No nič. Tak som hore. Vlastne my všetky. Ešte chvíľku sa povyvaľovať v posteli a ide sa raňajkovať. Skutočne neviem, čo sme jedli. Túto nepodstatnú informáciu mi vytlačila z mojej ospalej hlavy príhoda, ku ktorej sa dostanem za chvíľu. Načo obkecávať? Fakt si neviem spomenúť, čo som raňajkovala, takže k pointe. Keď sme boli naraňajkované zvalili sme sa s Tinkou- samozrejme ešte v pyžame, veď kto nás vidí- znova do našich mäkučkých rozostlaných perín. Chvíľku sme kecali, keď mi znova zazvonil telefón. No tentorkrát to nebol budík. Prikladám mierne nepresný záznam tohto telefonátu:

Babka: Lucinka? Už ste hore?
Ja: hej
Babka: A raňajkovali ste?
Ja: hej
Babka: dobre, tak uvar vám čaj. Odmeráš si do hrnca tri šálky vody. Necháš to zovrieť. Potom tam dáš čaj. Ak budeš robiť ten citrónový, tak dve vrecká, lebo ten je slabý. Osladíš to. Pamätáš si to?
Ja: (dusiac sa od smiechu) áno, babi, ja viem variť čaj.
Babka: dobre, ale určite vám ho uvar.
Ja: dobre, babi, ahoj
Babka: no ahoj, Lucka.


Potom som to všetko vyrozprávala Tinke a obe sme plakali od smiechu. :-D

Anjeli a démoni (čo myslíte oplatí sa mi siahnuť po knihe?)

27. června 2009 v 19:58 | Tia |  Lepšie raz vidieť....



V snahe zachrániť svojich žiakov pred smrťou unudením nás Ivetka tentoraz vytiahla do kina. Keďže miluje poučné filmy plné šokujúcich odhalení, vybrali sme sa na Anjelov a démonov.

Som asi jednou z mála ľudí na tejto planéte, čo tento kasový trhák ešte nevideli. Napriek tomu nemôžem tvrdiť, že by som sa nejako zvlášť tešila. Nie som veľkým fanúšikom Dana Browna, ale musím sa priznať, že ma tento film predsalen trochu zaujal. Dokonca donútil jedného môjho spolužiaka zamyslieť sa! Viem, že u študenta gymnázia by tento jav nemal
byť ničím výnimočným, lenže jeho som počas celých dvoch rokov spoločného štúdia nevidela zadumaného ani jediný raz.
Ale späť k téme. Knihu som nečítala - hoci sa na to so zaťatými zubami chystám- takže nemôžem hodnotiť kvalitu spracovania, film bol však pomerne pozerateľný. Dej plynul ľahko a ja som ho tvorcom prekvapivo uverila. Herecké výkony, boli dobré a celková atmosféra prijateľná. Prekážali mi len niektoré typicky Brownovské prvky, ktoré mi vadili už pri čítaní Da Vinciho kódu. Jeho knihy sú podľa mňa už prvoplánovo predurčené stať sa bestsellermi. Je v nich všetko, čo dnešný čitateľ od knihy očakáva. Tajomná zápletka, šokujúce odhalenia, napätie, intrigy, akcia aj láska - všetko okorenené štipkou umenia a histórie. No jemu akoby to stále nestačilo. Pokúša sa vás ohúriť na každej stránke. Dobrým príkladom je napríklad fakt, že celý Da Vinciho kód sa odohral za jedinú noc. Podobné prvky sa dajú nájsť aj v Anjeloch a démonoch, mne však pripadnú zbytočné, pretože robia celé dielo menej uveriteľným. No napriek týmto drobným chybičkám krásy bol film pomerne slušný, hoci Lucka, by vám asi tvrdila opak. Ja osobne mu dávam 6/10.
Na záver ešte jedna malá rada pre tých, čo anjelov a démonov nepoznajú - neodporúčam vám obľúbiť si nejakú postavu, pretože až dokonca neviete, kto v tejto partii ťahá bielymi a kto čiernymi figúrkami.

Jozef II. Habsburský (moja súkromná posadnutosť)

26. června 2009 v 20:58 | Lucy |  Varila myšička písmenkovú kašičku...

Nemusíte to čítať, ale pozrite si aspoň obrázok:-D

Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 ako štvrté dieťa Márie Terézie a cisára Františka Štefana Lotrinského a zároveň ako dlho očakávaný následník trónu. Už v 19- tich rokoch sa stal obeťou sobášnej politiky svojej matky. Bol donútený oženiť sa s vnučkou Ľudovíta XV. Izabelou Bourbonskou z Parmy. Jozef svoju Lízinku miloval a bol presvedčený, že city jeho manželky sú podobného charakteru. No ona k nemu cítila akurát hnus a odpor. Ťažký život na viedenskom dvore spríjemňovala Izabele Jozefova staršia sestra Mária Kristína. Mladá Talianka so sklonom k depresiám našla u švagrinej lásku akú dovtedy nepoznala. "Milujem ťa ako šialená," písala švagrinej. Mimi ako ju volali jej rovnako vrúcne odpisovala na jej každodenné listy. Mimi bola pravdepodobne bisexuálka a po Izabelinej smrti sa vydala Za Alberta Saského a prežili spolu krásny život. Ale späť k Jozefovi: pri Izabele sa z mladého arcivojvodu stal nymfoman, ktorý bol zodpovedný za mnohé jej potraty. Izabela umrela roku 1763 na čierne kiahne, arcivojvoda sa duševne zrútil a usúdil, že je opäť celkom sám. Jozef sa nikdy nedozvedel o jej lesbickej orientácii ani o odpore k nemu. Ako útecha mu ostala maličká dcérka Maria Terézia, ktorá ale zanedlho umrela na zápal pľúc. Necelý rok po Izabelinej smrti ho vo Frankfurte korunovali za rímskeho kráľa. Tento čisto "papierový" titul mu nezabezpečil žiadne skutočné právomoci, čo si sám dobre uvedomoval. No kým náš filozof smútil nad Voltairovými revolučnými knihami Mária Terézia pripravovala ďalší dynastický sobáš. Tentokrát s Bavorkou Jozefínou Wittelsbachovou. No táto dosť nepekná princezná si nijako nemohla získať sympatie mladého kráľa. Vlastne jej to ani nedovolil. Oddelil všetky spoločné priestory dokonca aj balkón, aby sa s ňou nemusel stretať a matke napísal: "Odkiaľ, dočerta, mám v sebe vyloviť nejaké city?" Jozefa dlho netrápila dvor svojou prítomnosťou a po troch rokoch zomrela podobne ako jej predchodkyňa na kiahne. Jozef sa zaprisahal, že sa už nikdy neožení a prísahu dodržal.
Po otcovej smrti (1765) sa stal rímsko- nemeckým cisárom a spoluvládcom svojej matky. Konečne mohol- aj keď s obrovskými problémami- presadiť nejaké svoje reformy. Rýchlo zistil, že sa musí sústrediť len na tie oblasti vlády, do ktorých mu jeho mamička nebude "kecať".
Armáda, výchova a určité oblasti náboženských výkladov (povery?). Usúdil, že krajina potrebuje v čase mieru len malú armádu a z každej roty prepustil 119 mužov. Zlepšil postavenie manželiek a detí vojakov. Nariadil, aby choré deti a manželky opatrovali verejné nemocnice. A každý kto sa postaral o vojenskú sirotu dostal peňažný príspevok. Decentralizoval školstvo. Vysoké školy sa mali presídliť aj do menších miest. Keďže Jozefove reformné snahy niečo stáli, snažil sa šetriť kde sa dalo. Drasticky obmedzil vlastný dvor, vyškrtal všetky gala slávnosti a zrušil španielsku módu. Z trestného zákonníka vyškrtol zločin kacírstva (už bolo na čase, upaľovať ľudí za bosoráctvo v polovici 18. storočia je poriadne tmárske) a dosiahol zrušenie privilégia, podľa ktorého nemuseli šľachtici odprisahať svoje výpovede pred súdom. Počas 15- tich rokov spoluvlády veľa cestoval. Pokúšal sa inkognito dozvedieť o pomeroch v krajine. Používal mená Harun al Rašíd a gróf Falkenstein. Po matkinej smrti roku 1780 sa stal jediným vládcom....


Práca ako sebazničenie?

Po nástupe na trón nestrácal čas a pustil sa reformovať ríšu. V 1781 vydal
Toleračný patent zabezpečujúci náboženskú slobodu nekatolíkom. O rok ho nasledoval Židovský patent, ktorým zabezpečoval Židom právo študovať, pracovať, sobášiť sa a sťahovať (a ako Hitler šliapal po diele rozumných ľudí!). V 1784 otvoril všeobecnú nemocnicu s Vežou bláznov (cvokhaus), v ktorej sídlila Viedenská medicínska akadémia. Aby som nezabudla už v 1775 otvoril záhradu (park?) Augarten, ktorá bola samozrejme sprístupnená verejnosti. Všemožne podporoval vedu a snažil sa zvyšovať úroveň vzdelanosti v krajine. V roku 1785 zrušil nevoľníctvo. Podporoval umenie a umelcov. V jozefínskej Viedni žili a tvorili skladatelia ako Mozart, Salieri a Beethowen. Za jeho vlády vznikla skvelá Figarova svadba, ktorú majú na svedomí už spomínaní Mozart a spisovateľ da Ponte. No ok, Tinka mi tu práve vyčíta, že píšem jeho životopis. Tak budem stručná. Alebo aspoň stručnejšia ako doteraz. Jozef nebol kráľ bol v prvom rade človek. Človek zodpovedný za oveľa viac životov ako ktokoľvek iný. Ale hlavne človek uvedomujúci si túto zodpovednosť. Človek ženatý zo štátom, ktorému vládol. Človek ochotný hasiť požiare, pomáhať pri povodniach a roztrhať sa pre blaho štátu. Človek, ktorý si nezaslúžil taký koniec. Nezaslúžil si zomrieť sám s pocitom zlyhania, keď musel sám zničiť svoje dielo. Uhorská šľachta ho tesne pred smrťou blúzniaceho a v horúčke chcela donútiť podpísať odvolanie všetkých jeho reforiem. A on podpísal. Jozef II. odvolal svoje osvietenské reformy. Odvolania podpísal ako Iosph a zomrel zlomený a sám 20. februára 1790. Po jeho smrti sa nesmútilo, ale oslavovalo- ohňostrojom.

Takto dopadol cisár, kráľ a človek, ktorý "vždy len chcel".

Stretnutie s faraónom

26. června 2009 v 18:30 | Tia |  Zo študentskej lavice
Milá Standy, keďže fotky, Faraónových pokladov vo svojom foťáku nemám dúfam, že ťa poteší aspoň malý článok z tejto akcie, ktorý bol uverejnený v našom školskom časopise:))

Je piatok 19. septembra. Konečne sme po dlhých útrapách na bratislavskom moste dorazili do Viedne. Teraz nás už čakalo iba etnologické múzeum a v ňom samotný kráľ Tutanchamon, ktorý pricestoval do Rakúska až z Káhiry, aby sa mohol pred stovkami návštevníkov z celého sveta popýšiť svojimi pokladmi. Pred vstupom nás privítala ochranka hodná veľkého vládcu a ako inak hneď nás aj zasypala kopou rôznych zákazov a príkazov. V prítomnosti faraóna sa nesmie piť, jesť ani používať mobily či fotoaparáty. Sklamane som ten svoj vrátila do vrecka usúdiac, že ak na seba nechcem privolať Tutanchamonovu kliatbu (alebo prinajmenšom kliatbu mojej triednej profesorky), bude lepšie poslúchnuť. Výstava pozostávala zo sto štyridsiatich vzácnych artefaktov nájdených v pohrebiskách egyptských faraónov, polovicu tvorili predmety objavené v Tutanchamonovej hrobke. Asi najväčšími exponátmi boli podľa môjho názoru obrovské busty mladého panovníka a jeho otca Achnatona. Mimochodom pri pohľade na sochu zakladateľa prvého monoteistického náboženstva jeden môj spolužiak doslova jasal: "Konečne niekto kto nevyzerá rovnako!" Neviem či je to pravé výhra, keďže bol poriadne škaredý, ale to je vec vkusu. Mňa osobne oveľa viac zaujala miestnosť plná najrôznejších zlatých šperkov. Egypťania boli očividne zaťažení na všetko, čo sa ligoce. Náhrdelníky, náramky a prstene boli vypracované naozaj majstrovsky. Ako som tam tak stála vytriešťajúc oči na tu nádherou, na okamih som zatúžila narodiť sa ako egyptská princezná... Uprostred ako čerešnička na torte trónila zlatá maska, kráľa Pasbachaenniuta I. zdobená fúzmi a kobrou, čo boli atribúty kráľovskej moci. Známu Tutanchamonovu masku sme bohužiaľ nevideli. Ide totiž o národný poklad, ktorý nesmie opustiť Egypt a kto by si ju chcel pozrieť, musí si spraviť výlet do Káhiry. Po hodine a pol sme sa s faraónom a rozlúčili a vybrali sme sa na prehliadku historických dominánt mesta doplnenú o výklad pani profesoriek. Tu sme už mohli aj fotiť a kamarát sa v momente zmenil na japonského turistu. Napokon nastal aj dlho očakávaný rozchod a všetci sa vrhli do víru nakupovania. Domov sme sa vracali až za tmy poriadne vyčerpaní a plní dojmov. Napriek únave bola výstava nezabudnuteľným zážitkom a ja som vďačná vedeniu školy ako aj pani profesorkám , ktoré nás sprevádzali, že nám umožnili sa na nej zúčastniť, lebo ako sa vraví: Lepšie raz vidieť než stokrát počuť. Škoda len, že Slovensko je príliš malé na to, aby sa niečo podobne mohlo uskutočniť aj u nás, našťastie Viedeň máme blízko a ja dúfam, že sa podobné akcie budú organizovať aj v budúcnosti, pretože nevedieť, čo sa stalo kým si sa narodil je toľko, ako zostať navždy dieťaťom.

Vietor

25. června 2009 v 18:00 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Vietor dovoľ piesni znieť
jej krása nezničí tvoj let

napíš k hudbe libreto
nech pieseň svetu povie to

o čom vtáci spievajú,
keď teba, milý, stretajú

stvorte spolu operetu
dielo, čo ukáže svetu

veľkosť tvojich krásnych snov
dovoľ lutne svojou hrou

ukázať, čo ľuďom chýba
možno je to láska iba,

čo spraví lepším tento svet
tak vietor dovoľ piesni znieť


Cez päť kontinentov za jediný deň

25. června 2009 v 16:00 | Tia |  Milý denníček

Prázdniny sa blížia, známky sú uzavreté a vyučovanie v školách sa skončilo- áno, dokonca aj na našom ružovom gymnáziu sme odložili učebnice a písomky sa pre nás stali len nepeknou spomienkou. Keď sme odovzdali knihy, naša triedna sa viac nedokázala dívať, ako hráme celé hodiny karty a tak nám veľkoryso vymyslela program. Museli sme voľky-nevoľky zanechať prípravu na kariéru vymetačov kasín, aby sme si mohli rozšíriť naše vedomosti v jednom z mestských múzeí. Keďže väčšina z nás sa v Nitre narodila, bolo ťažké objaviť nejaké, v ktorom sme ešte neboli. Voľba napokon padla na Misijné múzeum. Vstup bol voľný, tak som zo sebou vytiahla aj svoje unudené dvojča. (Lucy sa prázdniny začali už 15. Júla - aj ja chcem chodiť na Hotelku! - a teraz celé dni narieka, že nemá čo robiť.) Na kalvárii nás privítal prudký lejak, rýchlo sme sa pred ním schovali vo vnútri, ale on vytrvalo čakal, kým sa znovu objavíme, aby nás mohol poriadne zmáčať.
V tomto misijnom dome nájdete také množstvo exponátov, že ich dokonca musia vystavovať na chodbách! Sú tu najmä veci, ktoré slovenskí misionári dostali do daru počas svojich ciest po svete. Mňa osobne najväčšmi ohúrili predmety dovezené z Afriky a Japonska. Nádherné vejáre, sošky, nádoby na čaj, prekrásne vyšívané odevy, rituálne masky, či dokonca sukničky z trávy - to všetko mi priam vyrazilo dych. Okamžite som strčila spolužiakovi do rúk foťák a chudák chlapec musel cvakať ostošesť. Ale on je našťastie zvyknutý, pretože mi osobného fotografa robil už na Tutanchámonovej výstave vo Viedni :D Pri kope vypchaných zvieratiek vo vedľajšej miestnosti ma očarenie opustilo, a tak som radšej rýchlo utekala do sály plnej rôznych druhov Biblií a iných písomností vo všetkých možných jazykoch. Počas celej prehliadky nám robil sprievodcu jeden sympatický farár so strašne smiešnym prízvukom, ktorý nás vyzval, aby sme sa stali misijnými dobrovoľníkmi. Musím sa priznať, že nad tým vážne uvažujem. Nemusíte byť kňaz ani mníška stačí, ak máte peniaze na letenky a chuť pomáhať. Na záver nám ešte premietli film, ktorý moju sestru tak očaril, že mu venovala samostatný článok. Potom sme sa všetci ukrytí pod dáždnikmi a novinami rozpŕchli domov.

Mŕtve zvieratká - len na vlastnú zodpovednosť!

Život darovaný misiám je vzácny

24. června 2009 v 22:09 | Lucy |  Varila myšička písmenkovú kašičku...
/

Don Ján Šutka to vie...



K tomuto úžasnému človekovi som sa dostala prostredníctvom výstavy v Misijnom dome na Kalvárii. Vďaka nemu som pochopila heslo vítajúce návštevníkov tohto domu, pretože život darovaný misiám je naozaj vzácny. Tu je pár informácií o mojom novom vzore a jeho úžasnej práci.

Narodil sa 11.septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom
žila túžba po misiách Rozhodol stať sa saleziánom, no jeho počiatočná formácia bola narušená počas "barbarskej noci" 13. apríla 1950. Ako seminarista bol intervenovaný v Podolinci. Odtiaľ sa mu podarilo utiecť a tajne prekročiť hranice do Rakúska. V Taliansku si podal žiadosť o odchod do misií. Prestavení ho poslali do Ekvádoru. Po skončení teologických štúdií v kolumbijskej Bogote ho v roku 1960 vysvätili za kňaza. Od toho času až po dnes pôsobí v ekvádorskom pralese medzi príslušníkmi indiánskeho kmeňa Kiwarov, nazývaných aj Shuari. V roku 1962 stál pri vzniku Federácie Shuari, ktorej cieľom je ochrana základných ľudských práv tohto kmeňa. V roku 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio. V roku 1975 založil záchrannú leteckú službu pre Shuari. Bol menovaný za predstaviteľa saleziánskych shuarských misii pri ekvádorskej vláde. Dnes pracuje vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v meste Cuenca.
Misionárska legenda Ján Šutka 50 rokov pracuje medzi indiánmi Shuar v ekvádorskom pralese.
Volali ich "hlavorezi" alebo "lovci lebiek", lebo hlavy nepriateľov sušili a vyrábali z nich zmenšené trofeje (veľkosti pomaranča). Keď pred päťdesiatimi rokmi Jána Šutku poslali na misiu za indiánmi Shuar, jednotlivé rodiny žili roztrúsené v amazónskom pralese a báli sa susedov - nepriateľov. Navyše z vnútrozemia prichádzali miešanci, zaberali indiánom pôdu a zotročovali ich. "Padre Juan" začal putovať pralesnými chodníčkami od chatrče k chatrči a zisťoval, čo by domorodci najviac potrebovali.
"V tých časoch sa na nás pozerali ako na zvieratá, nemali sme žiadne práva," priznáva poslanec z kmeňa Shuar a ďakuje "človeku, ktorý sa v Ekvádore nenarodil, ale urobil pre Ekvádor viac, ako tisíce Ekvádorčanov".
Padre Juan sa pustil do práce: Zjednotil kmeň Shuar a inicioval založenie politickej organizácie, zaviedol v pralese systém vzdelávania cez rádio, spolu s indiánmi vymyslel abecedu Shuar a chýbajúce čísla od 6 do 10. Nahovoril ľudí, aby si v pralese bez ciest postavili malé letiská … dnes ich je 130 (možno sa to zdá veľa, ale v tej oblasti je to jediný spôsob prepravy, je úplne bežné ísť lietadlom napr. k doktorovi).
Vďaka nemu medzi indiánmi neexistuje analfabetizmus, žijú v malých dedinkách a sú právoplatnými občanmi Ekvádora. Ekvádorské občianstvo prijal aj sám Padre Juan, čo mu umožnilo oveľa ľahší prístup k Ekvádorčanom, pre ktorých viac nie je cudzincom.
Každému kto by sa chcel dozvedieť viac o podmienkach, v ktorých žijú a pracujú misionári odporúčam krátke filmy Moja misia I., II. a III. je to cyklus 26- minútových filmov o slovenských misionároch vo svete.

Don Ján Šutka z Limónu

Z listu nášho dlhoročného misionára v Ekvádore

Drahí krajania a dobrodinci,
už vyše mesiaca som na novom pôsobisku, v malom ekvádorskom meste Limón. Odkiaľ ten názov? Keď v januári 1936 španielsky misionár P. Tomás Pla odišiel z Indanzy smerom sem, pocítil únavu a vyčerpanosť po celodennej namáhavej ceste pralesom. Rozhodol sa, že si oddýchne v tieni malého stromu limón (citrónovník). Vraj odvtedy sa začalo hovoriť: "Ideme do Limónu..."
Limón je v súčasnosti okresné mesto, v ktorom žije 10 192 obyvateľov. Tu je moja farnosť. Denne slúžim svätú omšu o siedmej večer a ešte jednu pre žiakov a študentov našich škôl a technického ústavu. Je tu aj štátna nemocnica, kde pravidelne navštevujem pacientov. V komunite sme štyria kňazi: najmladší má 35 rokov, ďalší 57, ja 73 a najstarší 83 rokov. Prví dvaja sú Ekvádorčania, najstarší Španiel a medzi nimi ja Slovák. Okrem saleziánov tu pracujú aj sestry z Inštitútu dcér Pomocnice kresťanov. Saleziánky sú tiež štyri, všetky pochádzajú z Ekvádoru. Spravujú základnú dievčenskú školu s 210 žiačkami a krajčírsku akadémiu s 89 dospievajúcimi dievčatami. My saleziáni vedieme základnú školu s 325 žiakmi a technický ústav s 320 študentmi.
Náš kostol je zasvätený Panne Márii Guadalupskej, uctievanej najmä v Mexiku. Okrem katolíckych škôl je tu aj štátna základná škola a štátny technický ústav s nižším počtom žiakov, než v katolíckych školách. Hneď po príchode do Limónu som navštívil všetky školy a ústavy, ba každú triedu osobitne a stretol som sa aj s učiteľmi. Teraz mám na programe stretnutia s rodičmi. Najprv však, keďže školský rok sa tu začína v októbri, som zabezpečoval výučbu náboženskej výchovy a prípravu detí na sviatosti. V tejto oblasti počítam so spoluprácou a významnou pomocou 52 katechétov, aby sme počas nedeľných stretnutí zvládli prípravu 610 detí a mládeže na prijatie sviatostí. V nedeľu máme štyri sväté omše: jednu pre deti a mladých pripravujúcich sa na sviatosti a tri pre dospelých. Účasť na bohoslužbách je povzbudzujúco hojná, ako aj pristupovanie k svätému prijímaniu.
Podnebie v Limóne je dobré, aj keď veľmi často prší. Je tu vyššia vlhkosť než v Macase, kde som pôsobil predtým. Cesty sú veľmi zlé, nepoznáme tu asfalt ani inú úpravu komunikácií. Treba si zvyknúť na všetko. Okrem aktivít v tomto meste mám ešte na starosti 57 stredísk vrátane filiálok a osád, v 25 z nich žijú miešanci, v 19 Šuari a v ostatných Šuari spolu s miešancami. Jeden z nás misionárov pracuje v strediskách Šuarov a ostatní sa striedame, ako a kedy môžeme. Najmladší z nás pracuje v technickom ústave s mládežou a my dvaja "dospelejší" v osadách, v stredisku a vo farnosti Limón. Takto s pomocou Božou tu začínam ako kedysi pred 43 rokmi v Sucúse. Avšak podmienky, aj z misijného pohľadu, sa veľmi zmenili, v mnohom sa zlepšili. Vždy však potrebujeme pomoc zhora a o tú prosím aj Vás.
V Kristu s Vami spojený don JÁN ŠUTKA SDB, Ekvádor
zdroje:
http://www.katnoviny.sk/
http://www.misie.sdb.sk/

Anne Rice: UPÍR S TVÁROU ANJELA (ideálna knižka pre Polly)

22. června 2009 v 22:38 | Tia |  Povedz mi, čo čítaš....


Kto z Vás nepozná filmy Interview s upírom, či Kráľovná prekliatych? Niekto taký by sa hádam ani nenašiel. Málokto však vie, že oba kinohity boli nakrútené podľa literárnej predlohy z pera americkej spisovateľky Anne Rice. Fanúšikovia Twilight ságy ma zrejme ukameňujú, no napriek tomu tvrdím, že táto dáma je autorkou tých najúžasnejších príbehov o upíroch, aké boli kedy napísané. Pod názvom upírie kroniky ich vydala dovedna dvanásť a ja dúfam, že toto číslo zďaleka nie je konečné. Pod pseudonymami píše aj ďalšie romány s rozličnou tematikou. Preklady jej kníh by ste však na Slovensku hľadali márne. Napriek veľkému úspechu týchto diel v zahraničí ich zrejme naše vydavateľstvá nepovažujú za dobrú investíciu. Veď slovenský čitateľ sa predsa uspokojí aj s Harlekynkami.

Mne sa však predsa podarilo jeden vyhrabať. Akýmsi zázrakom ho majú dokonca v našej mestskej knižnici. Nestáva s mi často, aby som sa zamilovala do diela už na základe jeho názvu, no Upír s tvárou anjela sa vymyká všetkému, čo som doteraz čítala. Rozpráva príbeh 15 ročného, chlapca, ktorý padol do zajatia. Nepamätá si nič zo svojej minulosti, dokonca ani vlastné meno. Z tohto pekla ho zachráni tajomný dobrodinec, z ktorého sa vykľuje kontroverzný taliansky maliar Márius. Pomenuje ho Amadeo a spraví z neho svojho učňa. V jeho benátskom paláci sa náš mladý hrdina obklopený priateľmi učí znova žiť. Každú noc za ním prichádza jeho nový Majster, s ktorým ho od samého začiatku spája silné citové puto. Ich vzťah sa stále viac prehlbuje a to nie len po psychickej, ale aj fyzickej stránke. Márius však nie je obyčajný človek. Pohybuje sa rýchlejšie než slávny maratónsky bežec a jeho oči vidia až na samé dno ľudskej duše. Keď Amadeo
odhalí jeho tajomstvo ponúkne mu večný život po svojom boku, cena za tento dar je však privysoká. Za nesmrteľnosť musí zaplatiť vlastnou dušou. Mladík s tvarou Botticelliho anjela je ale pre lásku ochotný obetovať všetko na svete. Znovuzrodený sa vydáva po stopách vlastnej minulosti, aby dokázal pochopiť sám seba a nájsť odpustenie.

Vinou nepriazne osudu putuje z rajských Benátok do Ríma a Paríža. V novom storočí mu ponúkne útočisko Nový svet. bude ešte niekedy schopný otvoriť svoje srdce láske, aby konečne našiel pokoj?

Toto dielo je skutočným svätým grálom pre milovníkov temných príbehov. Je v ňom všetko, čo táto téma potrebuje. Láska, intrigy, bolesť a moje milované umenie. Každému ho vrelo odporúčam. Ja sa cez prázdniny chystám, prečítať ďalšiu knižku z tejto série, tentoraz v angličtine. Verím, že to bude stáť za to.


Charlotte Bronteová Jana Eyrová (Popoluška a zviera)

21. června 2009 v 14:29 | Lucy |  Povedz mi, čo čítaš....

K tejto knihe som sa prvýkrát dostala... no dobre neviem, kedy to bolo. No viem, že mi ju dala mama. Malá kniha s ničnehovoriacim kávou pofŕkaným obalom a jednoduchým názvom rozhodne nepotvrdila mamine slová o tom, že ma bude určite zaujímať. No táto nenápadná knižočka ma chytila hneď od prvej strany. Bez problémov som sa vžila do kože malej siroty, ktorej jej príbuzní všemožne znepríjemňovali život. Keď ich omrzelo ubližovať jej strčili ju do decáku (vtedy sirotinca), kde sa jej veru nežilo oveľa lepšie. No po prvýkrát mala priateľov, možnosť vzdelávať sa a rozvíjať svoje vlohy, ak ju sudičky nejakými obdarili. Sotva prekročila prah dospelosti a už si našla miesto ako vychovávateľka (učiteľka) v dome bohatého pána Rochestera.

Mladá nie veľmi pekná chudobná vychovávateľka a starý dosť škaredý boháč. Čo z toho môže byť? Láska! Láska, čo hory prenáša. Veď je to román:-D A žili spolu šťastne až kým... nie to by bola rozprávka. Radšej takto: A mohli žiť šťastne, ale... Ale čo? Prečítajte si knihu a uvidíte aké prekážky ešte čakajú našu Janu a či bude mať dostatok sily na ich prekonanie.

Ešte pripomímam, že táto kniha je moja srdcovka. Takže nekritizovat, prosím. Ale nie... môžete... :-D

Fantóm opery (aká tenká je hranica medzi géniom a šialencom?)

21. června 2009 v 11:57 | Tia |  Lepšie raz vidieť....


Volám sa Tia a som závislá - od Fantóma opery!

Tento muzikál bol nakrútený podľa knižnej predlohy, ktorej autorom je Gaston Leroux. Nahovorila ma naňho Lucy a musím povedať, že jej dalo poriadne zabrať, kým ma namotala. Nebola som totiž veľkým fanúšikom opery (teraz na nej fičím :D), text je pre mňa dôležitou súčasťou piesne a pri vysokých operných tónoch mám často problém zachytiť slová. Moja sestra sa ale nedala odbiť. Stále dookola opakovala, že sa do fantóma bezhlavo zamilujem. Tak som sa teda vzdala a obetovala jeden večer príbehu šialeného génia.

Krásna Christine prichádza po smrti svojho otca do opery Garnier. Vďaka jej nádhernému hlasu si ju všimne fantóm, ktorý sa rozhodne, učiť ju spievať. Dievčina je presvedčená, že jej
tajomný učiteľ je v skutočnosti anjel hudby, ktorého jej poslal otec, aby ju chránil. Keď vyrastie fantóm sa do nej zaľubi. Po jej debute v opere Hanibal ju unesie do svojich katakomb pod budovou a vyzná jej lásku. Christine je ním očarená, no odmietne ho, pretože je zamilovaná do Raoula, starého priateľa z detstva.
Jej voľba rozpúta peklo...
Kto je vlastne fantóm a ako to celé skončí? Odpovede na tieto otázky a dostanete, keď si pozriete tento úžasný film plný nádhernej hudby a dokonalých hereckých výkonov. Ja mu dávam 12/10.

Krvavé srdce

20. června 2009 v 20:37 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Ľúbim ťa, no moja krv
zdusí tvoju lásku prv

prv než mohla skvitnúť v tom
srdci môjmu vládnucom

srdci, ktoré lásku snáď
mohlo môjmu srdcu dať

Lásku, ktorú krv zlá zdusí
skôr než srdce ľúbiť skúsi

lásku, ktorej pieseň milá
stíchne skôr než vôbec žila

tvoje srdce musí chápať,
že to moje bude čakať

na lásku, čo v srdci skrývaš,
hoci si si prisľúbila,

že to moje srdce snáď
už nebudeš milovať

Je to aj môj hriech (1. časť)

18. června 2009 v 21:30 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Túto poviedku dávam do súťaže Mám talent. Môžete si ju prečítať na príslušnej stránke...


http://www.mamtalent.sk/

Laurent Joffrin: ZABUDNUTÁ PRINCEZNÁ ( kniha, ktorá ma rozplakala)

18. června 2009 v 15:09 | Tia |  Povedz mi, čo čítaš....


K tejto úžasnej knihe som sa po prvýkrát dostala asi pred piatimi rokmi, keď mi ju sestra priniesla z našej maličkej nitrianskej knižnice. Dodnes nechápem, čo robilo dielo tak podrobne a realisticky opisujúce hrôzy druhej svetovej vojny medzi dievčenskou literatúrou v detskom oddelení, umiestnenie niektorých titulov v našej knižnici ma asi nikdy neprestane prekvapovať, aspoň mám pri hľadaní o zábavu postarané :D Číta sa ľahko a je plná čierneho humoru, často sa však smejete cez slzy.
Mňa osobne očarili už prvé vety: "Bola to najnežnejšia bojovníčka, akú som poznal. Vytrhli ju z jej sveta rozprávok a poslali medzi barbarov, do totálnej vojny, v ktorej sa používali všetky prostriedky. Princezná z Tisíc a jednej noci sa v tom boji bez mena, v boji tajných kódov, nočných atentátov a mučiarní bila viac a lepšie ako iní. Princezné sa zväčša račia iba narodiť. Ona sa unúvala zomrieť za nás. Keď sa v júni 1940 Wehrmacht na dlhé roky usadil na pobreží Lamanšského prielivu a Atlantiku, Winston Churchill vydal rozkaz znôške dobrodruhov a strelených aristokratov, aby "prebudili Európu". A v tejto armáde horúcich hláv a bláznov, medzi ktorými som sa vyznamenal aj ja, v tomto zbojníckom dúpäti 2. svetovej vojny, bola Noor princezná. Ja som ju poznal, bojoval som po jej boku, tak vám môžem najlepšie povedať, kto bola. Pochopil som to až dlho po vojne, po desiatich rokoch pátrania a rozhovorov s tými, čo prežili tú heroickú frašku. Pre nich a pre ňu písem. Pretože som patril k tomu korábu bláznov. A pretože tá špiónka, s ktorou som sa stretol v dobe temna, je žena môjho života."
Ako som čítala ďalej, dej ma úplne pohltil a Noor sa postupne stala mojim životným vzorom. Ona nebola stvorená pre vojnu a intrigy. Hrala na niekoľkých hudobných nástrojoch a písala rozhlasové rozprávky pre deti. Vyrastala v Paríži v súlade s ideálmi sufizmu, ktorý hlásal jej otec. Jej matka bola Američanka. Mala aj brata, ktorý vo vojne odstraňoval míny na poliach. Obaja súrodenci odmietli vziať do ruky zbraň, pretože sa to priečilo ich presvedčeniu, napriek tomu
boli rozhodnutí pomôcť v boji proti najhoršej kreatúre všetkých čias. A tak sa z princeznej stala špiónka.
Toto je začiatok jej príbehu zvyšok, nech dorozpráva láska.



Zdroj: http://www.vydavatelstvomotyl.sk/

Angelico (záver)

15. června 2009 v 20:55 | Lucy |  Keď nás kopne múza

Angelico sa horko- ťažko pretlačil dopredu a to čo uvidel mu vyrazilo dych. Budova bola v plameňoch. Okolo neho hovorili ľudia. Počul vystrašený šepot a vzlyky:
"Dievčatko..."
"...hralo na klavíri..."
"...zhorela..."
Lotte! Panebože, Lotte je vo vnútri! Angelico sa vrhol dopredu.
"Nie!" niekto ho chytil za ruku. Obzrel sa. Bola to Katka. Bola biela ako stena a celá sa triasla. "Už nie..." Angelico sa jej vytrhol a bežal preč. "Angelico, stoj! Prosím, stoj...." Keď už nevládal bežať, padol na kolená a zaboril si tvár do dlaní.
"Prečo..." vzlykal. "Ako..."
"Lotte, ona...ona.." šepkala Katka.
"To nie je fér! Ako to mohol dovoliť? Ako mohol..?" Katka hneď vedela o kom hovorí. Chvíľu mlčala a potom povedala hlasom zachrípnutým od plaču:
"Pravdivosť čistej Božej lásky nezabráni, aby sa diali zlé veci, ale je prísľubom, že bude pri nás, keď sa stanú."
"Kašlem na Božiu lásku!" vykríkol Angelico. "A s Ním si to ešte vybavím!"

Angelico prebehol okolo prekvapeného Marcela a trielil hore.
"Gabriel!" zvolal, keď zbadal archanjela pokojne sediaceho na jeho posteli. "Aj jeho ste vyhnali?"
"Čože?"
"Toho anjela, čo strážil Lotte. Kto to je?"
"Nie."
"Nie? A prečo, ak smiem vedieť? Mňa ste vyhodili, Keď sa Fabrizio zabil."
"Angelico, to nie je..."
"No jasné!"
"Ty si nebol s Fabriziom počas najdôležitejších chvíľ jeho života!"
"Jeden koncert!"
"Preňho to bolo dôležité!"
"Keby sa každý klavirista zabil len čo zbabre jedno vystúpenie, v nebi by neostal jediný anjel."
"V nebi by bolo o jedného viac, keby si netrieskal do klavíra, keď ťa Fabrizio potreboval."
"A Lotte..."
"Lotte je v nebi. Ten oheň bol nešťastná náhoda, ktorej, samozrejme, mohol jej anjel zabrániť, no nezabránil. Urobil rovnakú chybu ako ty."
"Ale potom..."
"On už je na Zemi," odpovedal Gabriel na nedokončenú otázku.
"Ako? Kto?"
"Si to ty, Angelico. Bol si to ty. Nepovedal si Lotte, že ťa môže kedykoľvek zavolať? Volala ťa. No ty si neprišiel. Myslel si, že počká? Tak ako počkal Fabrizio? Mal si druhú šancu, Angelico, no znova si sklamal. Veril som, že sa to nestane." Angelico chcel niečo povedať, no ochromil ho smútok v Gabrielovej tvári. "Zbohom, priateľ môj nešťastný."

Má pravdu, pomyslel si Angelico, keď osamel. Zaslúži si tento trest. Ba nie, zaslúži si niečo oveľa horšie. Zaslúži si peklo. Verili mu a on ich sklamal. Sklamal Lotte, Fabrizia aj Gabriela. Verili sebcovi, ktorý nedokáže myslieť na nikoho okrem seba. Ale s tým je koniec, pretože teraz vidí chyby, ktoré urobil a je rozhodnutý ich nezopakovať. Zmení sa k lepšiemu a nebude obviňovať tých, ktorí sa snažili ochrániť nevinných ľudí pred jeho egoizmom.

Pred Domom hudby (alebo tým čo z neho zostalo) bola rovnaká masa ľudí ako včera. Angelico našiel Katku a uprel na ňu spýtavý pohľad.
"Lotte," zašepkal.
"Odviezli ju k jej rodičom," zavzlykalo dievča. "Pohreb bude pozajtra a dnes som za ňu dala slúžiť omšu."
"Ona mala rodičov?" spýtal sa Angelico. Až teraz si uvedomil, že o nej vlastne nič nevedel.
"K ľuďom, čo sa o ňu starali," upresnila Katka. "Neboli jej rodičia, ale ľúbili ju a..." nedokončila a zmučene naňho pozrela. "Prídeš do kostola?"
"Nie, nemôžem, ja... prepáč." Angelico vedel, že by to nedokázal. Nedokázal by počúvať reči človeka, ktorý ju vôbec nepoznal.
"Nie, to je v poriadku. Neospravedlňuj sa. To je v poriadku. No ja už musím..." Angelico prikývol. Nechcel to znova počuť. Nie z jej úst. Rýchlo sa jej poklonil a odišiel. Hľadal Marcela. Potreboval spoločnosť. Spoločnosť niekoho kto ju nepoznal. Niekoho kto netrpel jej smrťou. Nezniesol by viac bolesti. Už nie. Marcel bol v obrazárni. Kľačal a modlil sa s pohľadom upretým na da Vinciho Klaňanie troch kráľov. Po prvýkrát pocítil Angelico túžbu pripojiť sa k nemu. Kľakol si vedľa neho a hľadal v Kristovej tvári odpovede na svoje otázky. Odpustia mi niekedy? Pýtal sa dieťaťa plného Božej lásky, ktorú včera tak odsudzoval. Maličký Bôžik taký zraniteľný vo svojej ľudskosti naňho pokojne hľadel z bezpečia Máriinho náručia, no neodpovedal.
Ako môžem odčiniť zlo, ktoré som spôsobil? Odčiniť zlo... opakoval znova a znova ako pri Ruženci. A vtedy dostal nápad. Odčiní to zlo. Postaví Dom hudby. Znova ho postaví. Ale kde vziať peniaze? Odpoveď bola oveľa ľahšia ako očakával. Dokonca nevedel pochopiť, prečo mu to nenapadlo skôr. Zorganizuje benefičný koncert. Lottin koncert. Vstal a ešte raz pozrel na Kristovu tvár. Tak predsa mu pomohol.

"Katka!" vykríkol, keď ju konečne našiel.
"Stalo sa niečo?"
"Nie, teda, vlastne áno!"
"Čo?" spýtala sa vystrašená jeho rozrušenou tvárou.
"Neľakaj sa," upokojoval ju. "Je to dobré. Chcem zorganizovať benefičný koncert."
"Benefičný koncert?"
"Áno. Lottin koncert. Znova postavíme Dom hudby."
"Ale... ale kto tam príde?"
"Akože kto? Všetci!"
"Nie, myslím tým: kto tam bude hrať?"
"No ja a.... vlastne som dúfal, že niečo vymyslíš," Angelico na ňu vrhol prosebný pohľad.
"No, mohla by som zohnať lutnistu, ale..."
"Výborne. To bude stačiť." Katka sa naňho usmiala odzbrojená jeho nadšením.
"A kde sa bude ten koncert konať? Kedy?"
"Tu, pod holým nebom. Budeme mať najkrajšie pódium na svete. A kedy? Hoci aj pozajtra. Len zožeň toho lutnistu a ostatné nechaj na mňa."

Angelico bol celý pohrúžený do príprav Lottinho koncertu. Všetko klapalo ako hodinky. Riccardo Loretti, lutnista, ktorého zohnala Katka, bol úžasný. Koncert mal byť krátko popoludní a Angelico sa modlil za pekné počasie.
"Ďakujem vám, že ste sem dnes a dali tak šancu na znovu vybudovanie Domu hudby. Ďakujem vám, že ste si aj takýmto spôsobom prišli uctiť Lottinu pamiatku. Bola to moja najtalentovanejšia žiačka. Prosím vás, nezabudnite na Lotte. Nezabudnite na dievča, ktoré malo taký obrovský talent, takú ohromnú chuť žiť a tak málo času niečo dokázať. Myslite na ňu čokoľvek budete robiť. Spomeňte si na Lotte, keď prejdete okolo Domu hudby a hlavne- spomeňte si na ňu, keď budete počuť hudbu, pretože to bol jej život. No my sme sem neprišli plakať. Prišli sme urobiť správnu vec. Prišli sme vykročiť správnym smerom s úsmevom na tvári a spomienkou na Lotte v srdci. Týmto vyhlasujem Lottin benefičný koncert za otvorený!"

Koncert predčil všetky Angelicove očakávania. Ľudia sa zabávali. Účinkujúci boli úžasní a jedlo, ktoré pripravila Katka s dievčatami bolo lepšie ako čokoľvek čo ochutnal v raji. Ale hlavne, vyzbieralo sa dosť peňazí na postavenie Domu hudby aj na kúpu hudobných nástrojov. Keď sa schyľovalo k večeru a ľudia sa začali pomaly vytrácať, našla Katka Angelica hľadieť na hviezdy.
"Som na teba hrdá," povedala venujúc mu žiarivý úsmev. "A viem, že aj Lotte by bola." Chcela ešte niečo povedať, ale zháčila sa a odišla za "svojimi" deťmi. No po pár minútach ho znova vyhľadala tentokrát v celkom inej veci.
"Angelico, ten lutnista, Loretti chce peniaze."
"Loretti? Povedala si mu, že účinkovanie je bez nároku na honorár?"
"Áno."
"Tak ho, prosím, pošli za mnou."
"Dobre."

"Pán Loretti, došlo k omylu. Slečna Scaltiová nevedela koľko vám má zaplatiť za vaše bravúrne vystúpenie," povedal Angelico vážne podávajúc mu ťažký kožený mešec. Loretti ho podozrievavo poťažkal.
"Je to určite zlato?"
"Rýdzejšie ako to, z ktorého je odliata kráľovská koruna," potvrdil Angelico.
"Dobre, tak teda, ďakujem a dovidenia." Loretti sa otočil a odpochodoval preč.
"Ty si mu dal plný mešec zlata?" spýtala sa Katka neveriacky. Angelico sa zohol a zodvihol pekný biely kamienok.
"Dal som mu..." povedal vyhodiac ho do vzduchu. "...plný mešec kameňov." Katka sa zadúšala od smiechu.
"A nebál si sa, že sa pozrie čo je vo vnútri?"
"Ten? Prosím ťa, má viac šťastia ako rozumu. Ani ho to nenapadlo. No ja už musím ísť. Zajtra sa uvidíme," povedal vrhnúc na ňu zvláštny pohľad plný nehy. Katka prikývla a rýchlo sa vzdialila. Angelico s pocitom, že dnešný deň sa vydaril v maximálnej možnej miere.
Asi na polceste zbadal dvoch hrajúcich sa chapcov. Starší niečo ukazoval mladšiemu. Keď podišiel bližšie zistil, že sú to Lorenzo a Giacomo. Lorenzo mieril zbraňou na Giacoma.
"Vzal som ju otcovi," hovoril. "Nie je nabitá."
Je nabitá, pomyslel si Angelico a vrhol sa pred Giacoma. V tej chvíli zadunel výstrel. Angelico pocítil ostrú bolesť v hrudi. Zahmlilo sa mu pred očami a sila nárazu ho zhodila na zem. Cítil ako z neho uniká teplá krv spolu so životom.

"Vitaj, Angelico," povedal Gabriel. Jeho hlas znel akoby z diaľky, hoci bol celkom blízko.
"Gabriel, ale ako..."
"Angelico!" Bola to Lotte. Aj ona hovorila tým vzdialeným hlasom. Angelico na ňu pozrel. Kúpala sa vo svetle.
"Lotte, panebože, odpusť..." zašepkal zlomene.
"Tak ma už objím, ty hlupáčik," rozosmiala sa vrhnúc sa mu okolo krku.
"Ešte niekto by ťa chcel privítať," povedal Gabriel. Angelico sa zadíval na prichádzajúcu postavu. Bol to Fabrizio. Zastal tesne pri ňom a láskavo naňho hľadel.
"Fabrizio, ja... mrzí ma to... Tak strašne ma to mrzí."
"Neospravedlňuj sa. Ja som urobil hlúposť, no ty si ma zachránil. Ďakujem."
"Ale ako... kedy?"
"Zachránil si seba a tým aj Fabrizia," povedal Gabriel. "Konečne si pochopil, že nie je dôležité, čo urobíš pre seba, ale
čo urobíš pre druhých. Pretože len život, ktorý žijeme pre druhých má zmysel."

Prekliatie the end

14. června 2009 v 20:50 | Tia |  Keď nás kopne múza

Dom svojho priateľa som bol nútený zanechať tajne ako štvanec. Márius dodržal sľub a rozšíril lož, že som vrah. Miestni obyvatelia boli touto správou mimoriadne šokovaní, ale konali pomerne rýchlo. Hľadali ma po celom okolí vyzbrojení mečmi a psami. Dokonca vypísali na moju hlavu odmenu. Tisíc zlatých bola suma, ktorá prilákala do mesta mnohých hrdlorezov so zakrivenými dýkami a neľútostnými tvárami. Pripadal som si ako korisť prenasledovaná húfom lovcov. Cez deň som sa skrýval v jaskyniach a prázdnych sýpkach. Neodvážil som sa vyjsť von nielen kvôli všade prítomným prenasledovateľom, ale aj kvôli slnku. To sa stalo mojim najväčším nepriateľom. Stačilo, keď som jeho žiare vystavil čo len ruku a už som mal popáleniny. Okrem toho sa ma s jeho východom vždy zmocnila malátnosť a väčšinu času som prespal. V noci som vychádzal zo svojho úkrytu a kradol jedlo. Lomcoval mnou priam vlčí hlad, ktorý som nedokázal nijako utíšiť. Raz keď som bez platenia nakupoval v pekárni na rohu ulice, prichytil ma jeden s tých barbarov, čo si brúsili zuby na odmenu. Zrejmé spal v kúte pri peci. Možno čakal, či sa neukážem. Keď sa vzpriamil, mal som dojem, že predo mnou vyrástla hora. Bol vskutku obrovský, samý sval. Z pod krátkej tuniky mu vykúkali hrubé nožiská obuté v kožených sandáloch. "Si hladný?" spýtal sa hrdelným hlasom. "Začni si zvykať! V base dostaneš tak akurát suché kôrky. Povedali, že za tvoju hlavu dostanem tisíc zlatiek. Asi si cennejší po kúskoch." Zahnal sa dýkou, no minul. Vyrazil som mu ju z ruky. Zápasili sme. Bol silnejší, ale ja som mal na svojej strane obratnosť. Podarilo sa mi dostať za jeho chrbát. Skočil som naňho a pokúšal som sa mu zlomiť väz. Bránil sa a zúrivo sebou metal ako nejaký šialenec. Odrazu neuvedomujúc si, čo robím som ho uhryzol. Jeho krv mala oceľovo sladkú príchuť. Hltavo som sa napil a potom znova a znova. Bol som ako v tranze. Keď opojenie pominulo pochytila ma hrôza. Čo som to spáchal?! Pustil som svoju obeť a zúfalo sa rozbehol. "Preč, len preč," znelo mi v ušiach. "Preč od seba samého." Dorazil som až na hranicu Michalovho územia, no nezastavil som a bežal ďalej. Netušil som, kam pôjdem, ale mal som pocit, že ak spomalím, zabije ma to. Napokon prišlo ráno a na mňa doľahla únava. Svit brieždenia sa mi nepríjemne odrážal do očí. Pokožka ma svrbela a začal som sa potiť. S posledných síl som sa dovliekol pod skalný previs, ktorý mi poskytoval aspoň aký taký tieň a zaspal som.

Keď som sa prebral, necítil som hlad. Pomyslel som si, že ten ozrutný chlapisko mi bude stačiť minimálne na mesiac. Slnko už zapadlo, tak som sa rozhodol, preskúmať okolie. V tme som sa dokázal vynikajúco orientovať. Po krátkej obhliadke som s prekvapením zistil, že sa nachádzam len asi dvanásť míľ severne od môjho domova. Za tie roky som si naň takmer nespomenul, no teraz som po ňom zatúžil. Nejasne som cítil, že možno práve tu nájdem svoj pokoj. Po pätnástich minútach chôdze som dorazil do malej dedinky menom Slnovrat.
Zaumienil som si, že sa zastavím v miestnom hostinci a povypytujem sa na nejaké novinky.

Hostinec U deravej topánky, bol vlastne len malou krčmičkou, v ktorej sa stretávali hráči v kocky. Len čo som vošiel všetky zraky sa obrátili ku mne. Ešte aj stará strakatá mačka zdvihla hlavu. Očividne tu neboli zvyknutí na neznámych hostí. Pristúpil som k baru. " Nenašlo by sa trochu piva pre vysmädnutého pútnika?" spýtal som sa a položil som naň zopár strieborných mincí. Tými zlatými som nechcel plytvať, mohol som ich v budúcnosti potrebovať. Krčmárovi postačili aj strieborniaky.
"Našlo, našlo." Zamrmlal a postavil predo mňa krčah.
"Takže pútnik?" prehodil podozrievavo.
Uchlipol som si z bielej peny a prikývol.
"A kam máte namierené?" spýtal sa leštiac pohár špinavou handru.
"Do Ravenského údolia."
"Do údolia a čo tam?" Začínal byť priveľmi zvedavý.
"Chcel by som pozdraviť spomienky." Odvetil som, čo bol vlastne slušný spôsob ako ukončiť rozhovor na túto tému.
"Aha," pokýval hostinský hlavou. Našťastie pochopil moju narážku a viac sa k tomu nevracal. "Viete," zhlboka si vzdychol, "od smrti starého pána to tam už nie je, ako bývalo."
Bolo to, akoby mi jednu vylepil. Môj otec je mŕtvy?! Nie, to nemôže byť pravda, nemôže.... "On zomrel?" vytisol som zo seba, "kedy?"
"V januári tomu budú dva roky. Bol to dobrý chlap, veru tak. Záležalo mu na ľuďoch, viete? Zaujímali ho ich starosti a problémy. Ani poctivej práce sa neštítil, keď búrka odniesla strechy domov, pomáhal ich opravovať. Ale ten jeho syn to je teda riadny chumaj....hej, čo je vám? Dáko ste pobledli."
"To nič," mávol som rukou, "len potrebujem nachvíľu na vzduch." Vybehol som von.
V hrdle mi navrela hrča, ktorá ma neľútostne dusila. Padol som na kolená, v hlave mi hučalo. Mal som pocit, že uprostred tej prašnej cesty zlomený žiaľom zomriem. Želal som si smrť, dokonca som ju prosil, aby po mňa prišla. Chcel som toho otcovi toľko povedať. Dúfal som, že mi pomôže. Teraz sa moja posledná záchrana, rozplynula v tme. "Odpusť mi, otče," zašepkal som do ticha v mojom vnútri. "Bol som hlupák. Zaslepený mladosťou, ktorá ma vohnala do náručia vlastnej skazy." Túžil som plakať, ale moje oči zostali suché. Nebol som človekom a tak som nemohol ani smútiť tak ako ľudia. Odrazu som vyskočil ako zasiahnutý bleskom. Nesmiem tu zostať, som príšera a nemám právo žiadať o odpustenie. Nikto na svete mi nemôže dať rozhrešenie ani ja sám. To, čo som vykonal sa nedá ospravedlniť. Márius ma pred tým varoval, no ja som mu neveril. Nedovolím, aby sa zo mňa stalo to, čím je on. Ak chcem uchrániť seba a najmä ostatných musím odísť. Opustiť ľudí a stať sa pustovníkom. Pomaly som sa vliekol vpred. Myseľ som mal čistú a pokojnú, no srdce ťažké ako z olova. Dokážem to? Je niečo také vôbec v ľudských silách? Hlas môjho otca mi našepkával, že je to jediné východisko, posmeľoval ma. Pridal som do kroku, už som takmer bežal. Rýchly pohyb mi prinášal úľavu. Zrazu sa odkiaľsi ozval výkrik. Rozbehol som sa za tým prestrašeným hlasom. Obraz, ktorý sa mi naskytol, keď som zastal, mi vyrazil dych. Zúrivý medveď veľký asi ako traja dospelí muži stál na zadných a ceril zuby. Z otvorenej papule mu tiekli sliny. Pred ním sa krčila postava v bielych šatách. Mladá dievčina bola zjavne pološialená od strachu. Pri pohľade na jej tvár ma pochytil hrozný hnev. "Zmizni od nej!" skríkol som skočiac medzi ňu a nebezpečné zviera. Obor chvíľu vyzeral zarazene, ale potom sa spustil na všetky štyri a zmizol v lese so sklonenou hlavou ako neposlušný pes v búde.
"Ako ste to dokázali?" ozval sa za mnou tenučký hlások.
Obrátil som sa a pozrel na dievča, ktorému som práve zachránil život. Zazdalo sa mi, že predo mnou stojí anjel, ktorý sa omylom zatúlal na Zem. Toto úžasné stvorenie, za ktorým v nebi určite ronili potoky sĺz, sa na mňa dívalo doširoka otvorenými modrými očami.
"Ja....nemám ani tušenia." Zakoktal som, keď som sa konečne spamätal.
"Zachránili ste ma," povedala ticho, "ďakujem."
"Niet začo," odvetil som. Neviem ako dlho sme tam stáli. Bola taká očarujúca. Jediné, čo som chcel bolo hľadieť na ňu navždy, no osud mi po všetkých tých útrapách nedoprial ani toto malé potešenie. Ako vo sne som za jej nádhernou hlávkou zbadal červený pruh vychádzajúceho slnka, prudko som sa obrátil a bez rozlúčky zmizol. Musel som rýchlo späť do dediny. Do hostinca som dorazil so svetlom za pätami. Hostinský bol poriadne prekvapený, keď som pred neho postavil mešec. "Potrebujem izbu, hneď."
"Je mi ľúto, ale všetky sú obsadené." Smutne zaškúlil smerom k peniazom.
"Potrebujem izbu," zopakoval som už takmer hystericky,
"Je mi jedno akú. Ubytujte ma hoci v stodole, len mi dajte miesto kde sa môžem vyspať."
"Možno ak prídete večer tak...."
"Nie, nie. Vy mi nerozumiete. Ja ju chcem teraz!" Bol som zúfalý.
Krčmár sa zamyslel. "Nedávno odišiel jeden paholok. Jeho izba zostala voľná, ale je to len taký malý prístrešok nad stajňou. Nie ja tam dokonca ani posteľ iba obyčajný slamník. A okrem toho je tam hrozná tma.... Nechcete predsa len počkať?"
"Nie, ďakujem, mám rád tmu. Ako sa ta dostanem?"
"Zavediem vás," povedal neochotne. Očividne mu nebolo pochuti uložiť hosťa medzi kone a dobytok. Stiahol som si klobúk hlboko do čela, no napriek tomu sa mi zakrútila hlava. Stajňa bola vzadu na dvore. Šíril sa odtiaľ nepríjemný zápach, ale bolo tam teplučko. Vyštveral som sa do maličkej izbietky a zvalil sa na slamník.

Môj pobyt na tomto mieste sa napokon neočakávane predĺžil. Dievčina, ktorej som pomohol, to všetkým vyrozprávala a tak som sa stal zo dňa na deň hrdinom. Každý chcel počuť aj moju verziu príbehu a U deravej topánky bolo vďaka tomu neustále plno. Dokonca som si vyslúžil prezývku pán medveďov. Katka bola ku mne veľmi milá a ja som sa do nej zamiloval. Priamo úmerne s rastúcou láskou klesalo moje odhodlanie žiť život pustovníka. Ani nie po mesiaci som si ju vzal a priviedol ju sem. Nikdy som jej nepovedal pravdu. Porodila mi dve deti a boli sme spolu neskutočne šťastní, až kým ma neprichytila pri večeri. Keď zistila za koho sa vlastne vydala, spáchala samovraždu." Zmĺkol, akoby už nevládal pokračovať.
Rain chvíľu ticho sedel a pokúšal sa pochopiť, čo práve počul. "Mám vás ľutovať?" spýtal sa konečne.
Dárien zavrtel hlavou. "Ja si na ľútosť nepotrpím a neočakávam ani pochopenie."
"Tak čo teda chcete?"
"Prečo si myslíte, že od vás niečo chcem? Nenapadlo vám, že ste iba hlavný chod?"
"Keby som figuroval na vašom jedálnom lístku, tak sa tu teraz nerozprávame." Odvetil pokojne.
"Máte pravdu," pripustil starý pán. "Skutočne si na vás nechcem pochutnať. Práve naopak rád by som vás zamestnal ako čašníka."
"Obávam sa, že vám nerozumiem."
"Nazdával som sa, že ste bystrejší, zrejme vám to budem musieť vysvetliť. Nuž viete, v poslednom čase máme núdzu o korisť. Ľudia sú dnes oveľa opatrnejší ako kedysi a po zotmení zväčša neopúšťajú svoje príbytky. Ak sa aj nejaké nezbedné dieťa občas zatúla, sotva to postačí pre troch upírov. Už dlhšiu dobu sa živíme najmä krvou hospodárskych zvierat a táto nedobrovoľná hladovka nás začína unavovať."
"Stále nechápem, čo to má spoločné so mnou?"
"Chlapče môj ty si tuším vážne nejaký spomalený. Snažím sa ti tu jemne oznámiť, že sa z teba stane náš nový lovec. Slnečné svetlo ti nerobí problémy a tak sem budeš lákať naše obete. Nemusíš mať strach, nie sme veľmi pažraví. Čerstvá krv nám stačí raz týždenne."
"To neurobím!" skríkol zdesene.
"Zabudol som sa zmieniť, že prirodzene dostaneš dobre zaplatené."
"Ani za všetko zlato sveta by som neposlal nevinných ľudí do náručia smrti. Nikdy!"
"Kto tu hovorí o peniazoch? Mám namysli niečo omnoho cennejšie. Spomínaš si ešte na tú bolesť, ktorú si cítil včera v noci?"
Z bezcitnosti s akou mu Dárien pripomenul nedávne utrpenie Rainovi naskočila husia koža.
"Môžem ti na ňu poskytnúť liek," povedal a ukázal mu malú fľaštičku plnú čírej hustej tekutiny. "Toto ťa zbaví múk pri tvojej premene." Rain natiahol ruku, no starý pán odmietavo pokrútil hlavou. "Najprv práca potom pláca. Sprav, o čo som ťa žiadal a dostaneš svoju odmenu. Do služby nastupuješ už zajtra, tak sa snaž! Teraz ak dovolíš, pôjdem sa vyspať." Odišiel a nechal ho samého.
Nasledujúci večer mu pán domu podrobne vysvetlil celý plán. Mal opustiť údolie a okľukou sa doňho vrátiť, akoby práve prišiel. Mal sa vydávať za bohatého kupca, ktorý sa chystá kúpiť opustené panské sídlo na kopci.
"Budú ťa vystríhať, že v tomto dome straší, možno dokonca spomenú aj upírov....Nech povedia čokoľvek nedáš sa odbiť. Potrebujeme, aby si ťa rýchlo obľúbili, takže buď štedrý. Zlata máme dosť. Napokon nájdi pekné dievča a začni mu dvoriť. Keď ti bude dostatočne dôverovať privedieš ju sem. O ostatné sa už postaráme."
"Nepovedal som, že vám vyhoviem."
"Myslím, že nemáš na výber," zasmial sa Dárien. "V opačnom prípade ti totiž ukážem, čo je skutočný hlad." Vyceril ostré rezáky. "Očakávam ťa tu v piatok o polnoci aj s našou večerou."

Bolo pol jednej. Rain kráčal nevyšliapanou cestičkou, ponáhľal sa. Lesana s ním už nevládala udržať krok.
"Kam sa tak ženieš, miláčik? No tak, spomaľ trochu!" prosila zadychčane.
"Už sme skoro tam," precedil cez stisnuté zuby. Zastal pred obrovskou bránou a odomkol ťažkú reťaz. Pred nimi sa vinul široký chodník. Kedysi bol azda vysypaný bielym štrkom, ale už dávno zarástol machom a trávou. Mladík sa k nej zrazu obrátil. "Nemôžem to urobiť," zašepkal. Oči mu blčali.
"Čo je s tebou?" Odkedy súhlasila, že sa sem príde pozrieť, správal sa čudne. Vôbec ho nespoznávala.
"Choď domov," rozkázal jej.
"Veď si chcel, aby som prišla..."
"Odíď, prosím. Odíď skôr, než ťa tu nájdu." V hlase mu znela panika.
"Kto ma nájde?" Neodpovedal. Teraz sa už naozaj začínala báť.
Vchodové dvere sa odrazu s rachotom rozleteli. Stál v nich Damián. "Meškáš," zavrčal. Keď jeho pohľad spočinul na Lesane, zlovestne sa uškrnul. Priskočil k nej a surovo ju schmatol. Kričala a bránila sa, keď ju ťahal hore schodmi do domu. Rain jej pribehol na pomoc.
"Tá dohoda už neplatí, pusť ju!"
Damián sa naňho prekvapene pozrel a potom mu z celej sily vrazil. Stratil rovnováhu a spadol. Keď sa konečne spamätal, rozbehol sa dnu. To čo uvidel, mu vyrazilo dych. Dvaja súrodenci viseli na lustri v tmavej hale a ruvali sa o bezvládne telo dievčiny. Napokon Doriana zvíťazila. V jej čiernych očiach sa načerveno zablyslo, keď sa vrhla na svoju korisť.

Rain otvoril oči. Bol stále v lese, ale teraz sa nad vrcholky stromov znášal súmrak. Áno takto sa to všetko začalo a on bude ten, kto to skončí. Zamieril k starej bútľavej vŕbe a vnoril ruku do jej spráchniveného kmeňa. Okamžite našiel, čo hľadal. Tri drevené koly zabalené v špinavej handre. Boli vystrúhané trochu nešikovne, pretože nemal vhodné nástroje. Pracoval iba s príborovým nožom, ktorý nenápadne ukradol počas raňajok. Vlastne to ani nebol veľmi veľký problém, keďže jedával sám. Dúfal len, že poslúžia svojmu účelu. Obrátil sa a vykročil k Dárienovmu panstvu. Keď tam prišiel, už ho netrpezlivo očakávali.
"Kde je naša večera?!" vyštekol Damián. "Pre tvoje dobro dúfam, že stojí za dverami."
Rain nesúhlasne zavrtel hlavou a na perách sa mu zjavil úsmev.
"Ako to myslíš, že nie?!" skríkol a zovrel mu hrdlo. Chvíľu to vyzeralo, že ho zaškrtí. Rainova ruka sa zrazu prudko vymrštila do vzduchu. Hrubý kôl prebodol Damiánovo srdce tak ľahučko akoby to bolo maslo. Na jeho tvári zamrzol prekvapený výraz. Keď od neho odstúpil zrútil sa na zem. S Dárienom to bolo ťažšie. Dlho spolu bojovali a Rain sa už nazdával, že prehrá. Ďaleko za horami vyšiel mesiac a jemu sa do žíl vliala nová sila. Zahnal sa a pán Ravenského údolia padol mŕtvy. Obzrel sa. Doriana stála pri okne a dívala sa do tmy. Nezostávalo mu veľa času, musel konať rýchlo. Napriek tomu sa ani nepohol. Obrátila sa k nemu. "Na čo čakáš?" V jej očiach sa ligotali slzy.
"Nemôžem, nedokážem to...", hlas sa mu triasol.
"Ja už ďalej nevládzem. Zabíjam, aby som prežila, ale nedokážem žiť so svojim svedomím. Prosím, zbav ma toho."
Stále sa nehýbal. Pristúpila k nemu a pobozkala ho.
"Ľúbim ťa," zašepkala. Odrazu si uvedomil, že v ruke drží kôl.
"Nie!" vykríkol, keď sa tento vražedný nástroj vnoril do jej tela.
Zabila sa sama. Do miestnosti dopadol lúč mesačného svitu. Mladý muž sa v okamihu zmenil na bieleho vlka, vďaka elixíru, ktorý dostál od Dorianinho otca, jeho myšlienky zostali ľudské. Vybehol von. Keď prešiel bránou naposledy sa obrátil. Za ním stál dom, v ktorom prežil mnoho utrpenia, ale aj lásku. Zúfalo zavyl a rozbehol sa preč. Zastavil až pred malou chalupou so slamenou strechou - jeho domov. Vnútri sa svietilo a on začul hlas svojej matky. O niečom sa s Richardom hádali.
"Jedného syna som už stratila a nechcem prísť aj o druhého."
"Ty to nechápeš, robím to práve kvôli nemu."
Zrazu sa otvorili dvere. Jeho brat bol iný, než si ho pamätal. Bol vysoký a dlhé čierne vlasy mu lemovali tvár pokrytú hlbokými jazvami. Keď ho zbadal črty mu stvrdli. Schytil pušku, ktorá stála opretá o stenu a vystrelil. Vzduchom zasvišťali strieborné guľky. Rain vedel, že je to koniec. Teraz bol opäť človekom. "Ďakujem..."

Už som dospelá kresťanka- katolíčka (a Tia tiež)

13. června 2009 v 21:25 | Lucy |  Milý denníček


Desať mesiacov prípravy na birmovku prinieslo svoje ovocie- Dobre, menej ako desať- v podobe dnešného dňa, keď som spolu so sestrou v našom kostole prijala Dary Ducha Svätého. Samozrejme všetko bolo veľmi pekné, ale stálo to za to?

Áno! Rozhodne áno, pretože... mne sa tam páčilo. Áno, páčilo sa mi tráviť soboty v kostole (až na pár výnimiek), páčil sa mi pocit, že niekam patrím, aj keď to bola len skupina teenegerov, ktorým Duch Svätý akurát tak "zobral" pár voľných sobôt.

Stretnutia boli... no povedzme, že zaujímavé aj keď sa moje názory nie vždy zhodovali s názormi našich drahých animátorov. Kto tvrdí, že katolícka viera je jediná správna? O. K., ja, ale to neznamená, že budem niekoho odsudzovať- alebo ľutovať- len zato, že nie je katolík. Jednoducho, občas to na tých stretkách prestrelili. A občas nie. Ja chcem veľkonočne stretko:(. No a teraz k tomu, čo sa mi páčilo. Máme skvelý zbor, teda kostol má:-D. Fakt, tie pesničky boli úžasné. Aj individuálne stretnutia sa niekedy dali. Až na ten test:-D. Fakt ako som netušila. Proste nám raz po stretku strčili do ruky husto popísaný papier a o mesiac sme to mali ovládať ako otčenáš. No nakoniec sa to dalo zvládnuť.

Tiež ma nairitovali hlášky typu: "hreš, len keď sa vyspovedáš." Ďakujem, ale čo...? "Musíte predsa chodiť na spoveď, dievčatká.... dvakrát do roka?? To je akoby ste sa dvakrát do roka sprchovali!" (Stále sme na tom lepšie ako Ľudovít XIV.)

Och a viete, čo chcem? Pokeckať si s Ním. No vážne. Keď iní môžu.... Mali by ste počuť tie svedectvá! Aj keď občas som ani ja nepočula :-D. "Bral som drogy, ale Boh mi pomohol a... som čistý!" Ja síce drogy neberiem, ale nech mi pomôže- čojaviem- dokončiť poviedku :-D.

No k samotnej birmovke... teda ešte nie-. Na niečo som zabudla. Mám krásne šaty! Prudko farebné a dlhé etno. Som z nich totálne vyjuchaná. Naozaj. Ako som v nich vyzerala? A ako vyzerala birmovka?

No ráno som vstala.... ale nieeee. Toho vás ušetrím.

Hneď ako som vošla do kostola bolo mi jasné, že sedieť nebudem. A bolo mi jasné ešte niečo- moja birmovná mama tu nie je. Také stresy. Nabudúce presne, Leni:-D. No po menšom zhone sme všetci sedeli- vlastne stáli- a celá sláva sa mohla začať. Birmovka je asi veľká udalosť, pretože som v živote nevidela toľko fararkov pokope. A biskup! Mali by ste vidieť s akou úctou naňho ostatní dušpastieri hľadeli. Stálo to za to. A začíname. Krajšiu omšu som v živote nevidela, fakt. Ozaj, vedeli ste, že tí najpobožnejší sú bývalí ateisti? Ďalší, s ktorými sa On baví. Aj ja chcem.

Takže, k mojim dojmom. Skoro som tam vystála jamu. A mala som "pracovné lodičky". A ani netušíte aký dlhý môže byť taký rad na birmovanie. To nikomu nevadí, že mám klaustrofóbiu? No chvalabohu, skončilo to, alebo nanešťastie? Priznám sa(vlastne som sa už priznala, ale opakovanie je matka múdrosti), že mi to tam bude chýbať. Fňuk.

No, takže fajn, je po birme a my sa spolu s našimi birmovnými mamičkami presúvame k babke na obed a na koláče :-D. Vravela som, že moja mladšia sestra skvele pečie?

Vyčerpávajúci opis, že? Už končím. S Pánom Bohom birmovanci, animátori a vlastne všetci. Napriek všetkému mi bolo s vami dobre. Zdraví vás Augustína. :-D

Eressië a príbehy, ktoré pohľadia dušu

12. června 2009 v 19:46 | Lucy and Tia |  Spriaznené duše
Poviedky, ktoré Vás vždy príjemne zahrejú pri srdiečku a občas naženú aj slzičky do očiek. Ak máte radi yaoi tu ste na správnej adrese.

http://my-illusions.blog.cz/

Egyptologička StandyB

12. června 2009 v 15:34 | Tia |  Spriaznené duše
Na tomto blogu nájdete všetky veci, ktoré milujem: história, egyptológia, Heath Ledger, príbehy a kopa ďalších zaujimavostí, tak neváhajte a klikajte:D

http://standyb.blog.cz

Nech žije život (fejtón)

10. června 2009 v 21:08 | Lucy |  Zo študentskej lavice


Ako by ste návštevníkovi z vesmíru opísali náš život?
Aby mohol byť človek tým čím je, (nech je to čokoľvek) musí sa narodiť. Ale keď už po deviatich mesiacoch v "tmavej kobke" príde s veľkým krikom na svet, privíta ho zima a ostré svetlo- to aby mal prečo kričať. To je teda ántre! Náš priateľ by sa mohol čudovať, čo na tej Zemi vlastne vidíme? Dieťa zanedlho dostane za toto privítanie odškodné v podobe maminho láskavého náručia. Prvých pár rokov nášho života sa nedeje nič, čo by stálo za zmienku. No asi po troch rokoch nás pošlú do zariadenia zvaného škôlka, kde sa máme hrať s inými deťmi. Láskavý pokus nájsť nám kamarátov, my však oň nestojíme. Nemáme tu mamu a naši "kamaráti" nám berú hračky. Po dlhých mesiacoch neustáleho skuvíňania môžeme ísť do školy. Hurá! Fajn... koho zaujíma, že v slove býk je ypsilon? Tak nič. Stredná škola. Ďalší pokus a prvé zlomené srdce (chlapček zo škôlky sa neráta). Keď konečne s "odratými ušami" zložíme skúšku dospelosti, čaká nás dryl na vysokej škole. Trochu namáhavá cesta za vysnívaným povolaním, nemyslíte? No ak nám to pomôže zbohatnúť... Nezbohatli sme. Sakra. A ten uvrešťaný sopliak v postieľke je koho? Aha, náš. Nie, nezadusíme ho. Veď kto by sa o nás na staré kolená postaral? Ale tá pani v bielom nie je naše dieťa. Domov dôchodcov? To nie je fér! "Život nie je fér, srdiečko." Čo to má byť? Halucinácie? Á, tunel. Ako to bolo s tým svetlom? Toľko kvetov? To je milé, že nezabudli na naše narodeniny. Tak počkať, to je truhla?
Do... no, veď vy viete do čoho.

Malý anjel a ty

9. června 2009 v 21:52 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Malý anjel zletel z neba
usmial sa a dal mi teba,
no môj anjel netušil
akú chybu urobil

chybu, čo mi život vzala,
hoci som mu ďakovala
hľadiac pritom tvoju tvár,
no ty si mi život vzal

láska, ktorú som ti dala
tá láska ma zabíjala
tak som si ju vzala späť
nechcela som ďalej mrieť,

keď som zase bola paňou
svojich citov, svojich plánov
prišiel on a vraví mi:
ľúbiť ťa chcem noci, dni

skúsila som druhýkrát
lásku v srdci privítať
ty si videl moje šťastie
lásku, ktorá vo mne rastie

a hoc mi ťa anjel dal
zúril si a zabíjal
vyrval si mi srdce z hrude
vraj len tebe patriť bude

prelial si krv môjho sna
ja hľadela som bezmocná
jak jeho krv ti v žilách prúdi
spolu s krvou iných ľudí