Veľké sťahovanie blogerov

1. dubna 2012 v 18:56 | Tia and Lucy
V poslednej dobe pozorujeme okolo seba veľké sťahovanie blogerov, ktoré odštartovala Ayamee a zachvátila nás cestovná horúčka. Preto sme sa rozhodli aj my presťahovať a zútulniť trochu naše staré blogy na sme.sk, ale keďže sme vyrástli a je čas osamostatniť sa, každá máme svoj vlastný blog.

Tiu nájdete na:
kristinazatkova.blog.sme.sk
a Lucy:
luciazatkova.blog.sme.sk

Postupom času tam bude množstvo nových článkov, ale presťahujeme aj niektoré srdcovky z crazytwiins. O všetkých novinkách na našich blogoch sa môžte dozvedieť aj prostredníctvom facebooku

Dozblogovania, priatelia :-)
 

Vstupné

31. března 2012 v 23:09 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme


Je smutné, že každý normálny Slovák
nie je Slovák a v Nitre sa platí vstupné
ale je to tak....
tak zaplať, veď nie je nutné
zvyšovať si tlak
a uvidíš pár holých kostí
na prechádzke po omši
čo sú v kryptách za hlúposti?
všetko je zamknuté, nič ťa nepohorší
tak vrátiš sa pomaly
domov a dáš prať
ľudia zasa vyhrali
spoplatnený hrad
spravíš s deťmi úlohy
a dáš ich včas spať
žijúc podľa predlohy
a bez slobody snáď

Pán Prsteňov

19. března 2012 v 18:13 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Čítaš Pána Prsteňov
Tú knihu plnú krásnych slov
S tou knihou končíš aj svoj deň
A čakáš čas veľkých zmien

Čakáš hrdé meče, štíty
Andúril, čo v ohni skutý
Dnes Aragorn hrdo nosí,
Kým ty sa tu túlaš bosý

A snívaš o veľkých činoch,
Čo poznáš z piesní o hrdinoch,
No miesto nich ťa nuda zmáha,
Ver, nečaká ťa hviezdna dráha

Neponesieš Prsteň, meč
Hrdinstvá sú dávno preč

Škoda, žiješ v iných časoch
Tu netreba Legolasov
A ich presné ostré šípy
Nečinnosť dnes všade kypí

Tak sa s tým už, milý, zmier,
Že dobrodružstvo nie je smer,
Čo by dnešku udal takt
Svet s nudou uzavrel pakt
 


Čo páli

19. prosince 2011 v 21:04 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Neviem, prečo chceš,
aby som uverila pravde,
keď aj tak neprídeš
s pravdou si nedám rande

pravda mi nepovie, že ma má rada
lož nemá v povahe
a ja len hádam,
kto z nás je v prevahe

na tomto virtuálnom poli,
kde učíš ma, že oheň bolí,
keď hrabem v ňom holými rukami
veď ty si ma prišiel len pred ním ochrániť

lásku si mi dával vo virtuálnych dávkach
a zo mňa sa pomaly stala narkomanka,
čo stojí na oheň v dlhokánskom rade
a v duchu si hovorí, že neuverí pravde,
čo páli

Chcem byť poet, čo zmení svet...

6. září 2011 v 22:06 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
... a tak píšem hlúpe básne
s cieľom vydať hlúpu knihu,
no mne samej má byť jasné,
že sú nemódneho strihu

už sa predsa nenosí
sukňa strihu veľkomesta
dnes sa báseň honosí
celkom iným druhom cesta,

no a tak môj šicí stroj
s niťou dovezenou z Rí(ý)ma
dnes pokrýva prachu roj,
no aspoň mu nie je zima

Samota?

30. srpna 2011 v 15:36 | Lucy |  Hovoríme iba v rýme
Priateľa stratíš nenápadne,
keď jar prehupne sa do leta
a hoci je leto, všetko chladne
a priateľ tíško odlieta

hľadať si lásky k iným krbom,
kde oheň slabo pukotá
a jediný, kto zostal s tebou
je zrazu tvoja samota

a táto tvoja spoločníčka
nezotrie zimu, čo ťa trasie
hoc slnko všetkých teplom hýčka
a prináša ľuďom šťastie

kým nestrasieš prach a kvapky vína,
čo bránia ti vstať a ísť
bude to iba tvoja vina,
že samota ťa bude hrýzť,

no ak to víno miesto tvojho
iné jazyky okúsia
bude tých priateľov ešte mnoho,
čo odísť nikdy nemusia

Občiansky preukaz (neradila by som vám ho stratiť)

26. června 2011 v 18:20 | Lucy |  Lepšie raz vidieť....
Začalo sa to doučovaním z informatiky a skončilo to futbalom u Frenkieho. Neviete o čom hovorím? Ani sa vám nečudujem. Len by ma zaujímalo, či to chcete vedieť? Chcete, aby som vám ponúkla ďalšiu svoju recenziu-nerecenziu na jeden perfektný film? Som si istá, že tento článok nebude ani trochu po chuti novinárom z Letnej školy žurnalistiky, no dúfam, že vám sa bude páčiť. Prípadné sťažnosti môžte hádzať do S3GA boxu do uzávierky nasledujúceho čísla.
Ale k pointe. Bola som v kine. Zázrakom je už samotný fakt, že som v tom kine bola. No nie preto, že by som odsudzovala komerčný filmový priemysel. Fillm, ktorý som mala možnosť vidieť totiž nebol dielom žiadneho Stevena Spielberga ani iného z jeho slávnych kolegov. Nie, ja som mala skôr problém s cestovaním. Pretože som sa musela dostať do Maxu v rekordnom čase a ako inak- v lodičkách. Poviete si: prečo tá ťapa šla v lodičkách? Veď to nie je Faust v SND. K tomu môžem povedať len toto: kamoška si na mne chcela vyzúriť svoju módnu kreativitu a ja som ju nechala.
Občiansky preukaz je "deckom" Ondřeja Trojana a Petra Jarchovského. Kto by bol povedal, že dvaja chlapi môžu mať také vydarené dieťa?
Áno, touto skovelou metaforkou- bože, ale som na seba hrdá- som vám prezradila, že film sa mi neskutočne páčil. Veď scenárista Peter Jarchovský, je tiež autorom "libreta" legendárnych Pelíšiek. Tento film získal 11 nominácií na ocenenie Český lev- to koľko to má kategórií? Takže sa nepáčil len mne:D Plus odo mňa má bonus za krásnych metlákov, čo tam hrali. :-)
Dej sa zameriava na osudy štyroch dospievajúcich metlákov. Myslím, že mnohí z vás už pochopili prečo sa ma to tak zaujalo. Je vsadený do obdobia komunistického režimu. A skúma osudy týchto milovníkov Led Zeppelinu od doby, kedy dostanú Občiansky preukaz až po ich dospelosť. Okrem bežných trablov dospievajúcich sa chalani
musia popasovať aj s nočnou morou v podobe blížiacej sa povinnej vojenskej služby. Prekonať ich problémy im, samozrejme, pomáha hudba. Tajné zháňanie platní so západnou muzikou, zakrádanie sa na koncerty a všetky tomuto podobné veci, o ktorých som mala možnosť prečítať si na blogu jedného skvelého slovenského spisovateľa.
Musím povedať, že tento film je ľahôdkou pre milovníkov filmového umenia rovnako ako pre vinára zlatistý mok. Vrelo ho odporúčam. A tým končím túto recenziu-nerecenziu. Tak nazdravie, priatelia, či vlastne Black Sabbath!

Je to aj môj hriech záver

12. dubna 2011 v 15:42 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Maroš sedel v kuchyni Hoffmanovcov a opierajúc sa o Jurajovo plece čakal na Lauru.
"Čo jej povieme?" spýtal sa ticho.
"Neviem," povedal Juraj a tuhšie ho objal. Dom bol prázdny, takže nemuseli nič predstierať. "Neviem." Marošov napätý sluch zachytil zvuk auta na príjazdovej ceste. Ktosi vypol motor a v zámke zaštrngotal kľúč.
"Laura..." zašepkal Maroš a zaboril si tvár do jej vlasov. S nepríjemným pocitom si spomenul na podobnú scénu spred mesiaca. Lenže vtedy odchádzala. Prekvapene pozrel na Juraja objímajúceho sestru. Musíš jej to povedať, hovorili jeho oči.
"Laura," ozvala sa jej mama. "Urob si niečo jesť. My s otcom ti odnesieme veci hore." Juraj ešte raz dôrazne pozrel na Maroša.
"Musím cvičiť," zamumlal a už ho nebolo. O chvíľu sa zhora ozývali nádherné tóny Mozartovej Malej nočnej hudby.
"Toto mi chýbalo," povedala Laura. "Toto a ty." Pokúsila sa ho pobozkať, no on sa odtiahol.
"Musím ti niečo povedať."
"Áno?" spýtala sa trochu dotknuto.
"Vieš, kým...kým si bola preč veľa sa toho zmenilo. Ja som sa zmenil. Obávam sa, že už nebudeme môcť byť spolu." Laura prekvapene otvorila ústa.
"Ty sa so mnou rozchádzaš?" zašepkala ublížene. "Nie som dosť pekná alebo čo?"
"Nie, nie, Laura, si nádherná," ubezpečoval ju. "A som presvedčený, že jedného dňa bude s tebou nejaký chlapec veľmi šťastný. Ale obávam sa, že pre mňa teraz nie je dosť pekné žiadne dievča, ak vieš, čo tým myslím."
"Čo.... čože?"
"No, Laura, nie je to tým, že nie si pekná. Páčiš sa mi, naozaj. Ale nie viac ako predavač hotdogov na našej ulici a... tvoj brat." Laura naňho chvíľu nemo hľadela a potom zdesene vykríkla. Maroš zalapal po dychu. Krik neprestával. Husle stíchli a Juraj sa vrútil do izby v tesnom závese s mamou a otcom.
"Čo sa stalo?" vykríkla pani Hoffmanová ledva prehlušiac svoju dcéru. Maroš krútil hlavou a cúval až kým nevrazil do Juraja. On ho zachytil a pritisol k sebe. Laurin otec niekam zmizol. Až keď začuli na dvore húkačku pochopili, že zavolal sanitku. Vzápätí dnu vtrhli dvaja obrovskí muži v bielych plášťoch a schytili brániacu sa Lauru. Manželia Hoffmanovci ich bez slova nasledovali. Juraj sa ani nepohol. Keď sa za nimi zavreli dvere, posadil omráčeného Maroša na stoličku a pokrútil hlavou.
"Povedal si jej o mne?" spýtal sa ticho. Maroš prikývol. "To si nemal. Pamätáš ako sa bála, že sa jej chcem votrieť do života? Že jej ho chcem ukradnúť? Urobil som to."
"Čo teraz?" zašepkal Maroš. Juraj ho objal.
"Ja neviem," povedal. "Ale teba sa nevzdám. Nikdy."
Asi o tri hodiny sa Hoffmanovci vrátili. Bez Laury. Juraj ho stále objímal, ani sa nepokúšal niečo zakrývať.
"Čo si jej povedal?" oborila sa naňho Jurajova matka. "Čo si jej urobil?"
"Mama," zašepkal Juraj. "Laura.... čo je s ňou?"
"Zbláznila sa! Zbláznila sa kvôli tomuto tu a..." zmĺkla, lebo si všimla synovu ruku objímajúcu Maroša. "Čo to má znamenať?" spýtala sa zdesene.
"Ja ho ľúbim, mama," povedal Juraj jednoducho. "A Laura sa to dozvedela, preto..."
"Von!" vykríkla hystericky pani Hoffmanová. "Von z môjho domu! Aj ty!" ukázala na Juraja. "Je mi jedno kam pôjdeš. Padaj!"
"Choď k autu," zašepkal Juraj Marošovi. "Počkaj na mňa." Maroš poslúchol. Ani nie o päť minút vyšiel Juraj s husľami na chrbte a kufrom v ruke. Mlčky nasadli do auta a Juraj naštartoval.
"Čo chceš robiť?" spýtal sa Maroš, keď zastali pred jeho domom.
"Máš doma mamu?"
"Nie, ale čoskoro sa vráti."
"To mi vyhovuje," vyhlásil Juraj. "Pozveš ma dnu?" Nečakal na odpoveď a vykročil k dverám ťahajúc za sebou kufor.
"Myslíš, že ťa schovám v pivnici, alebo čo?" zasyčal Maroš. Juraj ho ignoroval a bez zaváhania vybral spod kvetináča kľúč.
"To nie je veľmi dobrá skrýša," povedal odomykajúc.
"Čo chceš robiť?" spýtal sa Maroš rezignovane hľadiac na Jurajov kufor.
"Domov ísť nemôžem, to je jasné."
"Áno, ale..."
"Maroš, som doma," ozvalo sa odo dverí. Juraj sa prívetivo usmial na prekvapenú pani Eitnerovú a rozhodne k nej natiahol ruku.
"Juraj Hoffman," predstavil sa. "Nový nájomník. Volali sme si, samozrejme." Marošova matka prekvapene zažmurkala.
"Asi som zabudla. Povedali ste Hoffman? Maroš," oslovila syna. "Nevolala sa tak tá tvoja priateľka? Laura Hoffmanová?"
"Laura?" spýtal sa Juraj skôr ako stihol Maroš zareagovať. "Nepoznám žiadnu Lauru. Asi to bude len zhoda mien. Je mi to trápne, ale myslím, že som zabudol ako sme sa dohodli na nájomnom." Pani Eitnerová prekvapene vysypala sumu, na ktorej sa, prirodzene nedohodli. Juraj pokojne prikývol.
"Maroš," oslovila ho mama. "Ukáž pánovi Hoffmanovi Tininu izbu. Teda už vlastne jeho." Maroš prikývol a odviedol Juraja hore.
"Kde vezmeš prachy na nájomné?" spýtal sa Maroš zvaliac sa na Tininu posteľ.
"Nájdem si prácu," vyhlásil Juraj. "Budem hrať na svadbách, alebo..."
"Ale to si predsa nechcel." Juraj sa mierne usmial.
"Ja chcem hlavne byť s tebou."

Juraj si skutočne začal hľadať prácu, no nemal taký úspech aký očakával. Asi po týždni neúspešného hľadania sa rozhodol, že navštívi Lauru. Je to predsa jeho sestra a Maroš mu nemôže zazlievať, že ju chce vidieť. Privítala ho usmiata mladá sestrička a bez dlhých rečí ho odviedla k Laure. Jeho sestra sedela na posteli a nemo civela do steny. Juraj na ňu chvíľu mlčky hľadel, no potom vytiahol husle a začal hrať. Laura nijako nezareagovala na známe tóny, ale on neprestal. Keď dohral otvoril oči a ospravedlňujúco pozrel na mladú doktorku stojacu vo dverách.
"Mala ju rada," vysvetlil. "Ale zdá sa..."
"Nie, to je skvelé," povedala doktorka s úsmevom. "Nechcete u nás pracovať? Viete, viesť muzikoterapiu. Možno by jej to pomohlo. A nielen jej." Juraj prekvapene, ale šťastne súhlasil a sľúbil, že zajtra určite príde. Má prácu! A bude s Laurou. Maroš sa nikdy nesmie dozvedieť, čo robí.
Juraj vošiel do Marošovej izby s vopred pripravenou lžou.
"Mám prácu, môj malý princ," zavolal veselo. Maroš sa mu šťastne vrhol okolo krku.
"A čo budeš robiť?" spýtal sa bozkávajúc mu tvár.
"Som súčasťou orchestra, ktorý hráva pri rôznych slávnostných príležitostiach," zaklamal Juraj pokojne. Táto lož nikdy nemala prasknúť. Juraj každý deň odchádzal z domu okolo siedmej a husľami na chrbte a notami pod pazuchou.
No asi o mesiac sa rozhodol Lauru poctiť svojou návštevou iný starý známy. A to nemal robiť.
"Och, samozrejme, že ju navštevujú," odpovedala sestrička na jeho otázku. "Jej brat vedie muzikoterapiu."
"Jej brat..." zašepkal Maroš zdesene.
"Juraj!" vykríkol len čo otvoril dvere. "Takže ty chodíš... ty chodíš za Laurou. Si tam každý deň a..." Juraj zhrozene otvoril ústa.
"Maroš... je to moja sestra..."
"Áno," prikývol Maroš. "Tvoja sestra... ale ona ti bude pripomínať môj hriech a..."
"Je to aj môj hriech," šepol Juraj. "Náš!" Maroš naňho zmučene pozrel a vybehol von.

Je to aj môj hriech 3. časť

11. dubna 2011 v 19:23 | Lucy |  Keď nás kopne múza
Maroš vôbec nevedel ako prežil ten jeden deň do Laurinho odchodu. Nebolo to preto, že ju uvidí- alebo preto, že ju mesiac neuvidí. Nie, tešil sa, že uvidí jeho. Laurino lietadlo odlietalo o desiatej z Terezinho letiska. Maroš bol hore už od šiestej. Hodil do seba raňajky a zvyšok času sa nervózne ponevieral po dome. Cestou na letisko sedel natlačený vzadu v aute tak blízko pri Laure až mu to bolo nepríjemné- no nie kvôli obmedzenému priestoru. Laura mu pevne stískala ruku a rovnakou silou mliaždila aj Jurajove dlhé biele prsty. Maroš sa sústredil na dýchanie, lebo počas 20- minútovej cesty v malom "chrobákovi" ho už chytala klaustrofóbia. Keď konečne uľahčene si vydýchol a objal Lauru, ktorá sa mu vrhla okolo krku. "Budeš mi chýbať," šepkala.
"Ja viem," Maroš ju nemotorne hladkal po chrbte. "Viem." Laura sa od neho odtrhla. V očiach mala slzy, keď si zaborila tvár do bratovho pleca.
"Postaraj sa mi oňho. A nieže sa o niečo pokúsiš," usmiala sa cez slzy a odstúpila. Vzápätí sa na ňu vrhli rodičia a v objatí ju odviedli k lietadlu. Maroš sa nesmelo usmial na Juraja.
"Tak odišla."
"Áno," prikývol Juraj. "To čo som povedal platí. Tento mesiac si užiješ," sľúbil. Maroš prikývol. Uprene naňho hľadel a rozmýšľal, čo by cítil, keby ho pobozkal. Teraz, keď si už bol istý, že...
Juraj pozrel na hodinky.
"Je štvrť na jedenásť. O tretej pre teba prídem. Dnes patríš mne."
"Ty prídeš k nám domov?" spýtal sa Maroš neveriacky. Juraj pokojne prikývol.
Počas spiatočnej cesty obaja mlčali. O tretej... rozmýšľal Maroš dívajúc sa za červeným autom miznúcim v diaľke. Zovrelo mu žalúdok. Tú fašírku na obed asi nezje.

"Odchádzam," oznámil Maroš, keď začul zvonček pri dverách. Bol presný.
"Maj sa," zavolal hlas s neurčitou intonáciou. Juraj ho čakal pri krásnom čiernom Mercedese. Maroš otvoril ústa, čím vyvolal na jeho tvári úsmev. "Dnes patríš mne. Si ochotný mi veriť?"
"Čože?"
"Uvidíš," povedal Juraj baviac sa na jeho prekvapenom výraze. "Nastúp, prosím ťa."
Maroš bez rozmýšľania poslúchol. Juraj si sadol vedľa neho a naštartoval. Motor tichučko zapriadol a auto sa pohlo.
"Kam ma vezieš?" spýtal sa Maroš.
"To je prekvapenie," odvetil Juraj a sústredil sa na šoférovanie. Zrazu prudko zrýchlili.
"Chceš nás zabiť?" zvolal Maroš krčiac sa na sedadle. Juraj sa zasmial a pozrel naňho.
"Nie, chceme ti s Paulom ukázať, čo dokáže."
"Kto je Paul?" spýtal sa Maroš, ktorému sa trochu uľavilo, keď Juraj znovu hľadel na cestu.
"Tento krásny malý zázrak," vysvetlil Juraj a pohladil kožený volant.
"Tvoje auto má meno?"
"Uhm."
"Ty si totálny blázon."
"Áno, som blázon," súhlasil Juraj. "Do teba." Maroš naňho pozrel, no na túto poznámku radšej nereagoval.
"My ideme von z mesta?" spýtal sa zdesene, keď stromy okolo začali hustnúť.
"Áno," povedal Juraj nedbanlivo. "Povedal si, že mi veríš."
"No to hej, ale..."
"Ale no tak! Nejdeme ďaleko. Ešte takých päť minút." Maroš pozrel na hodinky blikajúce na zapnutom rádiu. Presne o päť minút zastavili a Maroš zrazu vedel, kde sú. Heldeburg sa vypínal k slnku v celej svojej kráse neporaziteľnej stredovekej pevnosti. Naposledy tu bol pred siedmimi rokmi s rodičmi. Pamätal si vôňu neďalekého lesa a vody z priekopy, ktorá chránila hrad pred nepriateľmi.
"Chceš mi dať prednášku z histórie?" Juraj sa zasmial.
"Budem ti rozprávať rozprávky," povedal a žmurkol naňho.
"Povieš mi konečne, prečo sme tu?" spýtal sa Maroš, keď ho Juraj ťahal úzkou cestičkou k hradu.
"Sadni si a počúvaj, môj malý princ." Maroš poslušne klesol na malý kameň a čakal. "Povedal som, že ti budem porozprávam rozprávku, no nebudú to príbehy, ktoré sa čítajú deťom pred spaním. Bude to príbeh tohto hradu. Príbeh, ktorý si pamätajú len tieto múry."
"Čože?"
"Na Heldeburgu žil kedysi ctihodný pán Franz von Heldeburg. Jeho manželka Izabela bola povestná svojou krásou a dobrotou. Milovali sa, no k šťastiu im chýbalo dieťa, ktoré ani po troch rokoch neprichádzalo. Začiatkom štvrtého roka napadli našu krajinu Francúzi a Franz odišiel brániť česť a život svojho kráľa. O osem mesiacov sa mu narodil syn. Malý Rudolf bol krásny chlapec, ktorý zdedil jantárové oči svojej matky. Zanedlho sa do Heldeburgu začali zbiehať príbuzní zo všetkých kútov sveta. Dieťa bolo pokrstené bez prítomnosti otca. A vtedy sa v hlavách švagrov a švagrín, ktorým bratova pekná žena vôbec nebola po vôli zrodil vražedný plán. Je príliš pekná, aby bola dobrá. Takýmito a podobnými rečami sa snažili ospravedlniť svoje hanebné konanie. Keď sa gróf vrátil z vojny, tvrdili mu, že kým on riskoval život jeho žena liezla z jednej postele do druhej. Franza nepresvedčilo Izabelino ubezpečovanie, že to všetko je hnusná lož. Povedal si, že nechá o všetkom rozhodnúť súd. Odsúdili ju na smrť. Musela skočiť spolu so svojim dieťaťom, ktoré bolo plodom hriechu, z najvyššej hradnej veže. Ak je nevinná Boh ju zachráni. Ak nie, umrie a navždy zmyje svoju hanbu z manželovho mena. Na vykonanie rozsudku sa prišlo pozrieť skoro celé mesto. Izabela, vedomá si svojej neviny, prosila Nebo o záchranu. Vrhla posledný pohľad na Franza, ktorého tvár bola znetvorená hnevom a akýmsi krutým zadosťučinením a so synom v náručí skočila dolu. No nik ju nevidel dopadnúť. Namiesto toho vyletela do vzduchu a v nádherných bielych šatách z dieťaťom na rukách vyzerala nadpozemsky krásne. No niečo sa predsa len so strašným hlukom zrútilo do priepasti. Boli to hlavy zloprajných príbuzných s vyplazenými jazykmi. Hovorí sa, že tí čo sú spravodliví a nie sú maloverní môžu aj dnes počuť ich strašný nárek. Gróf sa už nikdy neoženil a vedomý si svojho strašného omylu dožil svoj život v kláštore."
"Ale prečo mi to hovoríš?" spýtal sa Maroš. "Stále nerozumiem, prečo si ma priviedol práve sem."
"Keď som tu ešte býval. Skôr než som odišiel, alebo- ako hovorí Laura- ušiel, chodil som sem komponovať. Počúval som dávno zabudnuté príbehy tohto hradu. Príbehy, ktoré znova ožívali v mojej hudbe. Toto tu je moja minulosť. Priviedol som ťa sem, aby si ju spoznal. A teraz chcem ja spoznať tú tvoju. Rozprávaj, malý princ, rozprávaj a ja budem počúvať."
"Niet veľmi čo povedať. Ja nerozprávam príbehy starých hradov. Môj život je úplne obyčajný. Alebo aspoň bol, kým si sa nezjavil ty. Mám dve staršie sestry, ktoré odtiaľto zdrhli hneď po maturite. Teraz študujú v Bruseli. Už sa nevrátia. Vieš vôbec nechápem, prečo si sa vrátil ty. Vo Viedni by si určite ľahšie našiel prácu."
"Áno, zvažoval som to. No keby som sa nevrátil nespoznal by som teba." Juraj sa sklonil a zľahka ho pobozkal na vlasy. "Tu nás nikto neuvidí," povedal, keď si všimol jeho rozpaky.
"Nikto," vydýchol Maroš.
Prežili krásne popoludnie a Maroš si bolestne uvedomil, že ho skutočne miluje. No nemôže to pokračovať. Chodí predsa s jeho sestrou! A Laura sa o mesiac vráti...
"Mali by sme už ísť." Juraj ukázal na oblohu. "Bude pršať." Maroš prikývol a pobral sa k autu. "Nič si mi nepovedal, malý princ, no zajtra sa už z toho nevykrútiš. Chcem poznať minulosť toho koho ľúbim."
"Malý princ," zopakoval Maroš hľadiac pred seba. "Prečo ma tak voláš?"
"Pretože si hrdinom najkrajšej rozprávky akú poznám. Mojej rozprávky."
"Prečo ja?" zašepkal. "Čo na mne vidíte? Aj Laura, aj ty."
"Nejde o to, čo na tebe vidíme. Ja ťa milujem. A Laura tiež. Dúfal som, že na teba zabudne v tom Paríži. Ale začínam si myslieť, že to nie je možné."

Odvtedy sa stretávali každý deň. Juraj ho brával do kina a divadla, alebo spolu len tak sedeli v parku a čítali knihy. Maroš bol dokonale šťastný. Juraj bol ochotný urobiť pre svojho priateľa čokoľvek. Preto, keď chcel ísť Maroš na Veľkonočnú nedeľu do kostola stisol svoje ateistické pery a nepovedal nič.
"Drahí bratia a sestry...." To teda bude nuda, pomyslel si Juraj, keď sa chrámom rozľahol farárov spevavý hlas. Viac už nebol schopný vnímať a upriamil svoju pozornosť na okno, ktoré Maroš nedávno rozbil. Už ho opravili. "A preto prosme nášho Zmŕtvychvstalého Pána Ježiša Krista, aby ukázal správnu cestu všetkým blúdiacim." Ten ale kráka, v Superstar by určite pohorel. "Všetkým homosexuálom, ktorí hľadajú šťastie v hriešnom zväzku." Z Marošovej tváre zmizla všetka krv. V Jurajovi vzkypel pri pohľade na svojho bledého priateľa hnev.
"Vypadnime odtiaľto," povedal a ani sa neobťažoval stíšiť hlas. Všetci na nich pozreli. Juraj sa sklonil a pobozkal Maroša na pery. "Tak teda skončíme v pekle." Juraj ho s úsmevom ťahal von.
"Čo si to urobil," zašepkal Maroš a klesol na lavičku pred kostolom.
"Naštval ma," vysvetlil Juraj jednoducho.
"Ale čo keď to niekomu povedia.... čo naši rodičia a Laura... Nebojíš sa, že to vaši zistia?"
"Čože?"
"No, že zistia ..."
"Čo? Že som gay? Oni to už vedia."
"Ako?"
"Laura im povedala. Nachytala ma s jedným čelistom. Mali sme cvičiť na koncert, ale poviem ti, že hudbe sme sa teda nevenovali."
"Ale..."
"Ale? Tí ľudia sa budú ešte mesiac červenať a rozhodne nič nepovedia."
"Maroš," ozvalo sa odo dverí. "Nenechaj sa zlákať na zlú cestu. Si taký dobrý chlapec."
"Na zlú cestu?" zopakoval Juraj. "Existuje len jedna správna cesta do Neba, na Zemi ju voláme láska. To by ste mali vedieť, otče."

Je to aj môj hriech 2. časť

8. dubna 2011 v 16:19 | Lucy |  Keď nás kopne múza
"Vodu..." zachripel, keď sa prebral. Bola to inštinktívna reakcia. Zvieracia. Žiaden strach. Nič len smäd. Ktosi mu nadvihol hlavu a pridržal pri ústach pohár. "Kto si?" zašepkal Maroš, keď začal znova reálne uvažovať.
"Mám zasvietiť?" spýtal sa pokojný hlas. Maroš prikývol.
"Áno," doložil, keď si uvedomil, že cez tmu asi sotva vidieť jeho súhlasné gesto. Ozvalo sa šťuknutie a izbu zalialo ostré žlté svetlo. "Vypni to!" sykol Maroš zakrývajúc si oči. Svetlo mu spôsobovalo bolesť. Ďalšie šťuknutie a znova sa ocitli v tme. No aj tá chvíľa stačila Marošovi na to, aby si všimol vysokého chalana sediaceho v kresle pri posteli. Tvár ako z reklamy a zvlnené hnedé vlasy stiahnuté gumičkou. "Ja ťa poznám," zvolal hľadiac tam, kde predpokladal, že sedí.
"To si nemyslím," vyhlásil chalan. "To, že si ma dvakrát videl, neznamená, že ma poznáš. A buď, prosím ťa, tichšie. Zobudíš Lauru." Lauru? No jasné! Už presne vedel kto to je. Laurin príťažlivý brat. Dôvod, prečo sa dnes opil.
"Čo tu robím? Čo to má...?"
"No neviem," začal Juraj nasilu sústredeným hlasom. Maroš nevedel, či si z neho uťahuje. "Takže, aby som bol presný. Odpadol si mi do náručia potom, čo ťa tvoji "priatelia" nechali stáť pri kostole. Predpokladám, že to okno si rozbil ty, však? Keby som ja takto znesvätil Boží chrám utekal by som kadeľahšie. Ale tebe sa asi zdalo vhodnejšie ešte ho aj ovracať," hovoril Juraj pobavene.
"Nepamätám sa, že by som šablil," vyhlásil Maroš.
"No, vieš, vzhľadom na to koľko si toho asi vypil, prekvapuje ma, že si vôbec niečo pamätáš."
Pamätám si tvoje svalnaté ramená a korenistú vôňu tvojho potu, pomyslel si Maroš, no nahlas nepovedal nič. Chvíľu bolo ticho.
"Nepovedz to Laure," šepol Maroš. Juraj sa zasmial.
"Neboj sa, som ako hrob. No Laura tiež nie je svätá. Nemyslím si, že by jej to vadilo. Okrem toho som si istý, že cirkev má dosť peňazí na zasklenie jedného okna, takže inkvizície sa báť nemusíš."
"To nie je smiešne, čo ak sa Laura zobudí, keď budem odchádzať?"
"Ty chceš odísť?" spýtal sa Juraj naoko prekvapene.
"Mám spať tu?" Maroš sa zatváril znechutene. Juraj si všimol jeho výraz a vybuchol do smiechu.
"Nič si nevšimne, pretože vylezieš oknom."
"Oknom?" Hnus vystriedalo zdesenie. "Sme na poschodí!"
"Áno oknom. Inak by si mohol zobudiť našich a ktovie čo by si potom mysleli."
"Čo by si mali myslieť?"
Jurajov výraz stvrdol: "To je jedno. Proste vylezieš oknom. Zlezieš po našom dube. Keď som bol v tvojom veku, utekal som tade na diskotéky." Maroš napokon súhlasil. "Á, Maroš," ozval sa Juraj otvárajúc okno. "Potrebujem sa s tebou porozprávať o Laure."
"Tak hovor," Maroš ochotne vliezol naspäť do izby.
"Nie tu," Juraj pokrútil hlavou. "Choď domov. Vyspi sa a osprchuj," povedal trochu vraštiac nos. "Stretneme sa o tretej v parku, ak ti to vyhovuje." Maroš prikývol a rýchlo zliezol dolu. Ani si nepamätal ako sa dostal domov. Nejasne si spomínal na maminu nahnevanú tvár. Vedel, že po ňom kričala, ale jeho mozog nedokázal premeniť tie zvuky na slová. Dovliekol sa do svojej izby a ľahol si, hoci pochyboval, že zaspí. Napokon to vzdal a natiahol sa po mp- trojke. Pustil HIM. Drahá, predstieraj, že naše nebo stojí za čakanie. Stisol zuby. Znova a znova si opakoval túto časť refrénu. Počul ju, aj keď vypol hudbu. Predstieraj, že naše nebo stojí za čakanie. Naše nebo, opakoval ticho. Moje a Jurajovo. Teraz už nič nepredstieral. Dnes by to nedokázal. Znelo to šialene. No dnes vedel, že je tak trochu šialený. A bolo mu to jedno. Nevedel ako dlho tam ležal. Nevedel, kedy začalo do izby prúdiť jasné slnečné svetlo. Nevedel to lebo nakoniec predsa len zaspal.
Zrazu sa prudko strhol. Zhlboka dýchal ako po zlom sne. No jemu sa nič nesnívalo. Pozrel na hodinky. Za desať dve. Ak chce stihnúť Juraja, musí si švihnúť. Vletel do kúpeľne a pustil ľadovú vodu. To ho preberie. Prehrabol si mokré vlasy a rozmýšľal. Tak veľmi si prial byť ako táto voda. Taký chladný, keď ho uvidí. Tak veľmi si prial, aby necítil... aby... Drkotali mu zuby a on si uvedomil, že to, čo mu steká po tvári nie je len voda. Rýchlo sa obliekol. Celý sa triasol. Rozhodne bude chladný. Aspoň na dotyk. No prečo by sa ho mal dotknúť? Znova pozrel na hodinky. Stratil dvadsaťpäť minút. Dvadsaťpäť minút v ľadovej vode. To by malo stačiť. Zbehol do kuchyne a postavil vodu na čaj. No vzápätí si to rozmyslel a vybral z chladničky kofolu. Čaj je príliš teplý. Vlažná voda skončila v umývadle. S fľašou ľadového nápoja v ruke sa pobral k dverám. Raňajky si odpustil. Keď otvoril dvere, prekvapilo ho aká je zima. Rýchlo sa vrátil do svojej izby a zobral prvú mikinu, ktorá mu prišla pod ruku. Chladný, pomyslel si krčiac sa pred prudkými nárazmi vetra. Zhlboka sa nadýchol a pridal do kroku. Meškal. Juraj naňho pokojne čakal. Maroš sa striasol. Bol ešte krajší ako si ho pamätal. Usmial sa a ukázal na svoju bundu, ktorú rozprestrel na lavičku. Maroš si sadol a snažil sa nehľadieť na svaly, ktoré sa mu črtali pod tenkým čiernym tričkom. Nie je mu zima?
"Ahoj," povedal ticho hľadiac pred seba.
"Ahoj," odzdravil Juraj veselo. "Nebolí ťa hlava?"
"Trochu." Maroš si až teraz uvedomil tupé dunenie v spánkoch.
"Mal si si vziať panadol."
"Nechcel si sa rozprávať o Laure?" spýtal sa Maroš trochu urazene. Nechcel spomínať na včerajšiu noc.
"Prepáč," ospravedlnil sa Juraj. Chvíľu naňho hľadel a potom sa jemne dotkol jeho ruky. "Prepáč," zopakoval. Maroš sa zdesene odtiahol. Chladný, šepkal nečujne. No Jurajova ruka bola ešte studenšia ako tá jeho. A vedel, že elektrizujúca horúčava, ktorá ním pri jeho dotyku prešla nemá nič spoločné s telesnou teplotou ani jedného z nich.
"Takže, Laura..." vydýchol.
"Áno, ona... myslím, že ma nemá rada," hovoril Juraj. "Teda, niežeby ma neznášala, ale myslím, že sa ma bojí. A ja neviem prečo."
"Áno," prikývol Maroš, ktorý si pre istotu skúmal ruky. Nechcel naňho hľadieť. "Áno, bojí sa ťa. Bojí sa, že jej vaši nebudú venovať pozornosť, keď si sa vrátil. A..." trochu sa zamračil. "Myslím, že má pravdu."
"Áno viem," potvrdil Juraj. "Teda, tušil som to."
"Vieš, nemôžeš sa jej čudovať, ak je to pravda," povedal Maroš a konečne naňho pozrel.
"Ale to nie je moja chyba," šepol Juraj. V tvári mal bolesť.
"To je jedno," povedal Maroš kruto. "Jej to nevysvetlíš."
"Ale ty by si mohol." Nádej, s ktorou to povedal, šľahla Maroša ako bič.
"Nemohol," sykol chladne. Nechcel byť krutý, ale rozhodne je to lepšie ako čokoľvek iné. "Nechcem sa s ňou hádať." Juraj naňho prekvapene pozrel.
"Myslel som, že mi pomôžeš."
"Dnes nie." Maroš vstal. "Ďakujem za ten včerajšok," povedal stroho. "Ahoj." Chladne sa usmial a odchádzal. Už sa neobzrel. Juraj za ním prekvapene hľadel. Snažil sa spomenúť si, čo urobil, že ho to tak vytočilo, no neprišiel na nič.

Maroš zúril celou cestou domov. Vedel, že to nebola Jurajova chyba. No nevedomky skutočne bral Laure to na čom jej záležalo. Bral jej jeho. Maroš privrel oči. Keď on je taký krásny. Teda, niežeby to bolo len o výzore, hoci musel priznať, že z veľkej časti áno. No on bol taký neodolateľný. Ako... ako džin pre alkoholika. Doma sa oblečený zvalil na posteľ a zavrel oči. No vzápätí ich otvoril. V tme príliš jasne videl jeho tvár. Bolo to akoby mu ju niekto vytetoval na vnútornú stranu viečok. V ušiach počul jeho hlas. Zúrivo si na ne pritisol ruky. Za chvíľu sa zbláznim. Alebo už je blázon?
"Maroš!" volala jeho mama. "Je tu Laura."
"Povedz jej, že mám črevnú chrípku."
Odo dverí sa ozval smiech.
"Nemal by si práve teraz veselo kecať so záchodom?" Maroš na ňu vrhol podráždený pohľad. "Choď domov, Laura, naozaj sa necítim dobre."
"Počula som, že si mal rande s mojim bratom. Tak už ťa dostal? Čakala som, že po tebe vyštartuje."
"Čože?"
"Môj brat," vysvetlila Laura. "Je teplý ako flambovaná palacinka."
"Čože?" Laura prevrátila oči,
"Je na chalanov." Maroš sa zhlboka nadýchol. Tak to je... zaujímavé.
"Choď domov, Laura," povedal čo najpokojnejšie. "Dnes z toho nič nebude. Je mi fakt blbo. Naozaj."
"Si hrozný," Laura urazene našpúlila pery, no bez ďalších slov odišla. Maroš sa hodil na posteľ, no teraz ním zmietali úplne iné pocity. Pocity, ktorým kraľovala nádej. Na Lauru úplne zabudol. Chcel ho čo najskôr vidieť. Chcel potvrdiť nádej, ktorú mu dala Laura. Bolo mu jedno ako to vyzerá. Lauru nemiloval. Už dávno nie. Hneď ako sa ráno zobudil zavolal Jurajovi. Dúfal, že to zdvihne on.
"Juraj Hoffman," ozvalo sa po druhom zazvonení.
"Ahoj," povedal Maroš rýchlo. "Potrebujem s tebou hovoriť. Dnes."
"No ja neviem... na dnes už niečo mám..." Maroš si vzdychol. Nádej zhasla. "Ale možno by som mohol..." Nádej ožila.
"Prosím," vydýchol Maroš. Prosím, pomyslel si Juraj. Povedal prosím.
"O pol šiestej v kaviarni Sunflower."
"Dobre," súhlasil Maroš. "Ahoj."
"Čau."
Tentokrát bol na mieste prvý Maroš. Našiel stôl úplne v rohu a teraz sa nervózne hral s nápojovým lístkom. Čo ak nepríde? No ako sa ukázalo, jeho obavy boli úplne zbytočné. Juraj bol skutočne nádherný. Zvlnené vlasy mal úhľadne stiahnuté do uzla. Vyzeral ako oživená fotografia príťažlivého muža.
"Ahoj," povedal sadnúc si oproti nemu. Skoro v tej istej chvíli stála pri nich čašníčka. Juraj mal zvláštnu moc pritiahnuť k sebe ľudí.
"Čo si dáte?" spýtala sa. Maroš na ňu pozrel. Hľadela na Juraja ako na svätý obrázok.
"Biele víno?" Juraj naňho vrhol spýtavý pohľad. Maroš pokrútil hlavou. "Tak raz to víno a pomarančovú šťavu."
"Biele víno," zopakovala čašníčka ako v tranze. "Nejakú konkrétnu značku?"
"To je jedno, prineste čokoľvek, čo máte." Juraj sa očividne dobre zabával. Dievča sa skoro potklo ako sa ponáhľalo vybaviť ich objednávku.
"Ako to robíš?" spýtal sa Maroš obdivne.
"Čo myslíš?"
"Že ťa každý zbožňuje."
"Každý?" Maroš prikývol. Juraj sa pomaly nahol a krátko ho pobozkal na pery. Čašníčka stuhla a rýchlo položila tácku na stôl. Prečo sú tí pekní vždy takí nedostupní?
Maroš si priložil ruku na ústa a šokovane naňho hľadel.
"Prečo si to urobil?" spýtal sa ticho.
"Všetci ma zbožňujú," povedal, no už sa neusmieval.
"Áno," šepol Maroš.
"Áno?" Juraj ho znova pobozkal. Maroš si zaboril ruku do jeho vlasov. Úplne mu zničil účes. "Miluješ ma," zašepkal Juraj šťastne. "Tak dlho som na to čakal."
"Mám ťa rád," pripustil Maroš.
"To mi stačí."
"Nie," šepol Maroš. "Ja neviem, či ťa môžem mať rád. Ja..."
"Ubezpečujem ťa, že môžeš," povedal Juraj. "A nielen to."
"Ale Laura, Laura...."
"V prvom rade, Laura o tom nemusí vôbec vedieť. No tak ťa občas vezmem von a čo je na tom?"
"Nič." Juraj sa usmial, keď začul v jeho hlase radosť. "Nič." Bolo mu s ním tak dobre. Zrazu mu stačilo vedomie, že je spokojný a... šťastný. Nevedel ako dlho tam s ním sedel a bolo mu to jedno. Najradšej by sa nepohol celú večnosť. Letmo pozrel na hodinky a zastonal.
"Bože, Maroš, ja už budem musieť ísť."
"Áno," prikývol Maroš a vzdychol akoby sa prebral zo sna. No tento krát to nebola nočná mora. Juraj položil peniaze na stôl a spolu s "princom zo svojich snov" sa pobral k dverám. Pekná čašníčka vrhla na Maroša závistlivý pohľad. Vonku ho Juraj zovrel v náručí a pobozkal. Na ten pocit si bude musieť zvyknúť. Ešte chvíľu ho držal, takže Maroš mohol nerušene vdychovať vôňu jeho vlasov. Jahody, pomyslel si rozjarene. To jahody mu priniesli toto šťastie.
"Čo budeš dnes ešte robiť?" spýtal sa Juraj neochotne ho pustiac.
"Pôjdem si zabehať. V poslednom čase som vôbec netrénoval." Usmial sa, keď si spomenul na svoj koníček. Pri ničom sa tak neuvoľnil.
"Ty beháš?" spýtal sa Juraj prekvapene. "Toľko toho o tebe ešte neviem."
"Budeš mať dosť času spoznať ma." Maroš mu zamával a stratil sa v tme.
Cestou domov si Maroš priložil ruku, na ktorej zostala vôňa Jurajových vlasov k nosu. Áno, jahody. Miluješ jahody a miluješ aj... Nechcel vysloviť jeho meno. Ani v mysli nie. Nechcel ublížiť Laure. Doma sa prezul do niečoho pohodlnejšieho a rozbehol sa smerom k lesu. Bežal síce po asfaltovej ceste, no tešilo ho, že je to jediná ľudská stopa na tomto pokojnom mieste. Cesta bola čoraz užšia a stromy čoraz hustejšie. Maroš vedel, že čoskoro vojde do lesa. Do lesa nepoznačeného ľudskou existenciou. Pravidelne dýchal- len trocha rýchlejšie ako obyčajne- a premýšľal. Nechcel ublížiť Laure. Lenže tým, čo sa chystáš spraviť jej ublížiš, ozval sa tichý hlások v jeho hlave. Tým pseudo vzťahom s jej bratom. Nesmieš ju nechať trpieť.
Nie, ozval sa iný hlas. Ty nesmieš trpieť.
A Maroš vedel, ktorý hlas je silnejší.
Mýlil sa. Beh mu nepomohol vyčistiť myseľ. Práve naopak. Oprel sa o kolená a prudko dýchal. Zrazu jasne videl to čomu sa tak veľmi pokúšal uniknúť. Bol odporný pokrytec. Urobil by čokoľvek pre vlastné šťastie. A jeho šťastie sa nevyhnutne spájalo s Jurajovým. No bolo to také sebecké? Nie, ozval sa druhý hlas. Samozrejme, že máš právo.... "Ublížiť Laure," dopovedal Maroš ticho.
Keď prišiel domov zistil, že sa mu vybil mobil. V lese ho nepotreboval. Rýchlo skontroloval odkazy na domácom telefóne a stuhol, keď spoznal Laurin hlas: "Ahoj, ty si si vypol mobil? Nikdy ho nevypínaš. Čo je to s tebou? No to je jedno. Stavím sa, že neuhádneš, čo sa stalo. Škola ma vybrala na mesačný jazykový pobyt! Pôjdem do Francúzka! Maroš, predstav si to. Teda, samozrejme, že mi budete všetci chýbať, ale, Maroš, Francúzko! Naši sú nadšení! No ja už končím. Zavolaj mi. Maj sa." V telefóne sa ozvalo šťuknutie. Francúzko, pomyslel si Maroš tupo. Odíde... odíde na celý mesiac! Vrhol sa k telefónu a vytočil Jurajovo číslo.
"Francúzko?" vysypal namiesto pozdravu.
"Áno, viem. Maroš, ja... neviem, čo to znamená pre teba, ale Laura tu mesiac nebude," v jeho hlase bolo cítiť nádej.
"Mesiac," zašepkal Maroš.
"Ktorý môžeme stráviť spolu. Prosím," Juraj zatajil dych.
"Áno, samozrejme, že budeme spolu."
"Dobre," Jurajovi sa zjavne uľavilo. "Tak sa uvidíme v piatok na letisku. Ahoj."
"Čau." Maroš sa zamyslene hral s telefónom. V piatok... dnes je streda. Zhlboka sa nadýchol. Druhý hlas vyhral.

Kam dál